Zachovanie odkazu predkov v prejavoch miestnej kultúry

Nielen o sviatku v Ľuboreči
Počet zobrazení: 3366


foto_luborec_uvod.jpg

V súčasnom svete „post“, keď globalizácia preniká do všetkých zákutí trojrozmerného sveta, dochádza aj v priestore medzi Dunajom a Tatrami ku každodennému pnutiu rôznych protichodných politických, ekonomických, ale i kultúrnych pohľadov na život, ale i prežívanie ľudí. Z týchto sporov, rozporov sa na každého jedinca vedome, podvedome, ale i nechtiac valí množstvo slov všetkými možnými, ale už i nemožnými komunikačnými kanálmi. Z ponúkanej kvantity sa však len ťažko vyberá kvalita. Slovo na rozdiel od benzínu alebo potravín príliš zlacnelo. Na voľnom trhu pomaly slovo stráca akúkoľvek hodnotu. Mnohí s ním nakladajú „od buka do buka“. Nahovárajú si, že prázdnymi slovnými frázami sú zaujímavejší, jedineční, neopakovateľní... Mimoriadne aktuálne je to napr. v mediálnej oblasti, kde najmä z rôznych televíznych formátov sa priam lavínovito šíria slová, ktorých obsah už prekonáva aj krčmové reči z onej štvrtej cenovej skupiny. Hlavní nositelia, šíritelia týchto slov dostávajú neuveriteľne veľký verejný priestor, ktorý sa stále viac zamoruje, jemne povedané slovným humusom. Ďalšie nebezpečenstvo pre slovo predstavujú tí, ktorí prostredníctvom jeho sémantiky manipulujú s masami ľudí podľa svojho obrazu sveta.

Našťastie sú aj nositelia slova, ktorí pre takto zvolenú cestu so slovom sa snažia rozsvietiť červené svetlo – „alarm“. Svojím počinom sa však stávajú skôr zvláštnymi modernými disidentmi utopenými v mori „slobodných“ zdevastovaných slov. Ich hlas spod hladiny pri brehoch opusteného ostrova cez liberálne rozbúrené more len ťažko preniká na pevninu. Pokiaľ aj nejaký hlas prenikne, všadeprítomné médiá odlivovými vlnami ich rýchlosťou cunami vracajú späť k týmto novodobým Robinsonom.

Ľudské slovo by malo človeka kultivovať. Sprevádzať človeka svetom nielen na cestách poznávania nového, duchovne ho obohacovať, ale aj kontinuitne pokračovať v hodnotách vytvorených predchádzajúcimi generáciami. A tomu by mali napomáhať aj kultúrne inštitúcie. Sloboda slova znamená aj zodpovednosť vo výbere slov v konkrétnych komunikačných situáciách a nie vytváranie zmätku na úkor prirodzenej kultúrnosti. Do popredia sa potom dostáva otázka, čo pre dnešný svet ešte znamená kultúra. Čo to vlastne je? A najmä čo v súčasnosti ešte do kultúry patrí? V užšom ponímaní je namieste otázka o možnostiach miestnej kultúry, čo znamená v živote ľudí v rôznych krajoch Slovenska.

Náčrt niektorých skutočností súčasnosti a položené otázky nás vedú k uvedomeniu si, že globálna spŕška slov (v tomto prípade celoslovenská) dostáva viac-menej mat prestrihnutím záberu do sveta slov v jednotlivých krajoch. Miestna, resp. regionálna kultúra sa stáva prirodzeným konkurentom globálneho slovného braku. Po opustení priestoru globálneho sa vstupom do svojho bezprostredného okolia viacerí usilujú skôr hľadať kontinuitu s kultúrnymi hodnotami vytvorenými predchádzajúcimi generáciami. A na základe ich pozitívneho odkazu nachádzajú cestu k odkrývaniu nových nepoznaných človečenských hodnôt, ktorými otvárajú cestu ku kultivovaniu človeka. A tak na jednej strane sú tu tendencie liberalizujúce tradíciu v súčasnej kultúrno-spoločenskej situácii s jej hodnotením len neopodstatnenými negatívnymi konotáciami. Na druhej strane sú verní držitelia a pokračovatelia všetkých pozitívnych hodnôt z minulosti. So snahou ich sprístupňovať a obohacovať nimi nielen rozumovú, ale najmä emocionálnu stránku osobnosti človeka. A na jej základe stavať nové tvorivým duchom vyprodukované kultúrne hodnoty.

V jednotlivých krajoch Slovenska nachádzame množstvo nadšencov, ktorí sa usilujú zachovať kontinuitu s odkazom svojich predkov v nových kultúrnych podmienkach. Výsledkom je množstvo kultúrnych podujatí, počas ktorých si „miestni“ pripomínajú napr. síce významné osobnosti z histórie slovenského národa, ale na úrovni celoslovenskej už prakticky zabudnuté. Nadšenie občanov z obcí, mestečiek v istom kraji aj napriek nedostatku peňazí vedie k primeranej úcte pamiatky osobností, ktorých život a dielo je zviazané s ich kultúrnym prostredím. Preto je dobre, že aj v záplave slov, ktoré sa na nich valia prostredníctvom médií, vedia vypnúť a spoločne sa stretnú na kultúrnych podujatiach všetky generácie od žiačikov až po ženy a mužov, ktorí majú tých krížikov niekoľko desiatok. Vtedy odrazu nastane spolupatričnosť, vzájomná úcta a prirodzený vzťah k tomu, čo im zanechali predchádzajúce generácie, a to tak v oblasti duchovného i materiálneho.

foto_luborec1.jpgPriznám sa, že účasť na takýchto podujatia aj v zabudnutých miestach nášho Slovenska napĺňa človeka naozaj nefalšovanou človečinou. Ľudia vo veľakrát veľmi skromných podmienkach sa nepýtajú, či to treba, aby urobili niečo pre veľké gesto, ale zorganizujú podujatie v rámci svojich možností doslova so srdcom. Za všetky spomeniem podujatie „S úctou spomíname na svojich rodákov“ v obci s prekrásnym názvom Ľuboreč. foto_luborec8.jpgV tejto obci pôsobil štúrovec Daniel Maróthy a najväčšie zázračnosti života tam prežila aj jeho dcéra, neskoršia jedna z prvých dám slovenských literatúry, Elena Maróthy-Šoltésová. Pripomenutie si duchovného bohatstva týchto osobností pre súčasnosť v miestnom evanjelickom kostole (národná kultúrna pamiatka) so vzácnymi freskami zo 14. storočia a v priestoroch fary bolo kultúrnym sviatkom pre všetky generácie žijúce v tomto kraji. Pri všetkej tej skromnosti ktorú človek videl, som si zároveň uvedomil, ako táto spoločnosť zanedbala náš prekrásny vidiek, ktorý zostal úplne napospas aj v kultúrnej oblasti sám na seba, na svojich nadšencov. Dal som si to do konfrontácie napr. s rôznymi akciami, na ktoré podnikatelia radi prispievajú, aby sa prezentovali. Za všetky uvediem aspoň voľby miss, alebo rôzne smotánkové akcie, kde sa pretekajú v hedonizme. Pritom práve firmy by vo svojich regiónoch mali venovať pozornosť aj starostlivosti o miestnu kultúru. Veď povedané s Miroslavom Válkom „... kultúra podmieňuje všetko...“. V nej je obsiahnutá ľudská kvalita, ktorej erbovým znakom je kultúrnosť človeka. A práve túto kultúrnosť môžu prejaviť majitelia firiem v primeranej podpore miestnej kultúry, čiže v starostlivosti o kultúru v rámci svojej pôsobnosti. Podľa informácií ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny si slovenskí podnikatelia nechávajú vyšší podiel zisku. Neviem však úplne a zodpovedne posúdiť, ako v rámci Slovenska pomáhajú podporovať rozvoj miestnej kultúry. A tí zahraniční dávajú len prácu pre ľudí, často za veľmi nízku mzdu, a odnášajú si peniaze domov, alebo aj niekedy niečím prispievajú na spomínanú miestnu kultúru, kde podnikajú? Uvedené otázky kladiem i preto, lebo od stavu a rozvoja prejavov miestnej kultúry záleží celkový rozvoj spoločnosti. Slovenský vidiek v mnohých oblastiach Slovenska zostal bez akéhokoľvek ekonomické zázemia a následne sa mu nedostáva podpory ani v oblasti miestnej kultúry. Zaujímavosťou však je, že ľudia v týchto regiónoch neupadajú úplne, ale práve v kultúrnosti vo veľa prípadoch prekračujú mnoho „kultúrnych“ formátov na centrálnej úrovni.

Iným príkladom je zachovanie odkazu predkov prostredníctvom zozbierania cenných materiálov o histórii obcí, ich duchovnej a materiálnej kultúre zhmotnené v krásnych monografiách. Je to literatúra čítaná všetkými generáciami z daného regiónu. Veď tu miestni súčasníci nachádzajú informácie o minulosti svojich predkov, o ich práci, o ich vytvorených hodnotách, ale i rôznych strastiach. Umožňuje ich to zorientovať v prítomnosti a budúcnosti a zároveň vytvára prepotrebnú kontinuitu s predchádzajúcimi generáciami. Pritom napĺňať ju už musia súčasným obsahom. To znamená v súčasnom videní sveta, ľudí, problémov a udalostí. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že nemôžeme vidieť len to, čo vytvárame v súčasnosti, lebo je to spojené s kultúrnym dedičstvom, ktoré je nevyhnutné (s)poznávať najskôr cez svoje najbližšie okolie, v ktorom človek vyrastá, resp. v ktorom žije.

Aj pri tohtoročnom jubilejnom výročí Slovenského národného povstania sa hovorilo o tom, že napr. školopovinná mládež nepozná dobre túto udalosť našich moderných dejín. Pritom možno príčinou je aj spôsob, ako spoločnosť sprístupňuje túto udalosť. A tak mladí ľudia pri súčasných možnostiach často podliehajú populisticky ladeným heslám rôznych extrémistických skupín. Nezorientovanie sa pritom vychádza z nepoznania. A najmä nepoznania cez napr. konkrétne osudí ľudí v konkrétnych krajoch. Možno aj v školskej praxi by učitelia mohli viac využívať poznatky o druhej svetovej vojne zo svojej obce, kraja. Preto je dobre, že v našich obciach sú ľudia, ktorí aj po rokoch odhaľujú vzácne svedectvá o danej dobe cez priamych účastníkov, ale aj sprostredkovane a usilujú sa to zachytiť práve v monografiách obcí, alebo aj v individuálne spracovaných autorských knihách.

Tu môžem uviesť ako príklad seminár z obce Ostrý Grúň, ktorý za pomoci miestnych verejných činiteľov zorganizoval Spolok slovenských spisovateľov. Na stretnutí začínali postupne viacerí prítomní vypovedať o hrôzach z januára 1945 v Kľakovskej doline na základe už sprostredkovaných informácií od svojich blízkych. A práve pre zachovanie kolektívnej pamäte istého kraja sa žiada väčšia spoluúčasť štátu, aby nič nezapadlo do minulosti, ale práve naopak zachovalo sa ako memento danej doby pre súčasnosť. Pritom získané spomienky určite viac, najmä emocionálne oslovia mladú generáciu, ktorá takto akoby precíti utrpenie svojich predkov z dediny a tak sa nenechá zlanáriť na krivolaké extrémne cestičky. Lebo súčasná medzinárodná situácia v mnohom evokuje ovzdušie pred vojnou. Preto je nevyhnutné sa k Povstaniu vracať tak, ako vždy vo chvíľach pochybností, vo chvíľach, ktoré v nás vyvolávajú dohady a otázky. Pritom vzdelávať mladých na základe ich aktivity, za účasti rozumu i srdca, aby sa naučili myslieť tak, aby boli schopní na základe tohto myslenia konať. V tejto súvislosti možno pripomenúť slová Ladislava Balleka z jednej rozhlasovej besedy (1981), keď povedal: „Myslím, že veľa stránok v dejepisných učebniciach iba šuští papierom, a to práve preto, že medzi jej stránky neboli vložené epické diela. Umenie, literatúra, epika má schopnosť vytvoriť akési korienky, ktoré spevňujú brehy národného a štátneho života. Hovoríme, že umenie je vlastne tou trávou, o ktorej dejinách napísal Válek jedinečnú báseň, tou trávou, ktorá je schopná zapúšťať živé korienky, ktoré sa nám pripomínajú každú jar vzácnymi ratolesťami.“

Tou epikou sa stávajú aj memoárové rozprávania, spomienky priamych účastníkov z radov vtedajších civilistov, ktoré zachovávajú autentické svedectvo. A mimoriadne významné sú najmä výpovede ľudí z jednotlivých krajov (obcí, mestečiek) Slovenska, ktorí udalosť vnímali svojimi očami bez neskoršieho často už zmanipulovaného obrazu v globálnom videní a hodnotení danej historickej udalosti. Na ilustráciu uvádzam rozprávanie Štefana Urbašíka (1934) o udalostiach spred sedemdesiatich rokov v novohradskom Málinci:

„Skutočný front sa priblížil k Málincu i k Hradišťu. Rodina ma poslala do závetria, ktoré predpokladali na Hradišti, no aj v Hradišti zavial studený vietor vojny a frontu. Cieľom postupujúcich Rusov bolo cez Vrbicu, Štele či cez Diel tlačiť nepriateľa zboku k ústupu z Málinca.
     Kolóna vojenských vozov a techniky vojsk postupujúcich do Málinca prúdila aj od Bystričky. Civili z obce a deti ich vítali a odvážili sa až pred dedinu. Neuvedomovali si, že nemeckí vojaci to všetko pozorovali z okolitých lesov a iba zázrakom nespustili paľbu aj na civilov.

     Sovietskym vojskám v našej oblasti velil podplukovník Anatolij Prorubščikov. Pochádzal z Leningradu, jeho celá rodina zahynula od hladu počas blokády mesta. V Málinci vyhľadal môjho otca krajčíra, priniesol mu vojenskú látku, aby mu ušil nohavice. Keď bola prestávka v ostreľovaní dediny, otec látku na nohavice postrihal. Nastala však veľmi kritická situácia. Nemci znovu zaútočili na dedinu a postupujúcich Rusov vytláčali. Podplukovník dobehol, zobral postrihané kusy látky, vraj aby otca Nemci neprenasledovali, a ustupoval aj on. Sľúbil, že sa určite vráti a nohavice dokončia. Útok Nemcov sa začal už nad ránom za tmy. Unavení ruskí vojaci postupujúci z Hradišťa a Vrbice spali, kde sa len dalo. Žiaľ, nedbali o svoju ochranu, a tak sa nepriatelia potichu prikradli k zákopom i do prvých domov v Hute. Bojovali ako tichí zabijaci, vraždili všetkým, čo im prišlo pod ruky – kuchynskými nožmi, vidličkami, nožnicami... Nepriateľským vojakom vypichovali oči. Ráno a dopoludnia boj pokračoval. Rusi sa dostali do krížovej paľby, keď na nich strieľali aj spoza Ipľa, aj z druhej strany chotára nad hradskou od Bystričky. Úzkym pásom po lúkach ustupovali späť popri Ipli, krytí iba riedkymi vrbinami. Nemci ich mali ako na dlani a veľa osloboditeľov tam padlo. Niektorí už nestihli ustúpiť a ukryli sa na farskej povale. Boli pod senom a museli byť hlboko, lebo Nemci pichali vidlami a kontrolovali, kde sa nepriateľ ukryl. Pán senior Trokan dostal po vojne aj poďakovanie za záchranu ukrytých. Vyznamenala sa i teta Farkaška, ktorá previedla prezlečeného zatúlaného vojaka s puškou ukrytou pod pazuchou pomedzi Nemcov k ostatným na faru. Oficiálne jej nikto ani len nepoďakoval.
     Postupujúcu armádu už nebolo možné na dlhšie zastaviť. Nemci nakoniec ustúpili. Ruský veliteľ sa vrátil, nohavice mu otec došil. Zaujímavé bolo, že podplukovník otcovi povedal, že nie všetci sovietski vojaci, ktorí prídu za nimi v druhom slede, budú takí priateľskí. Myslel zrejme na príslušníkov NKVD. Otec mu na podšívku pása ušitých nohavíc odtlačil svoju firemnú pečiatku. Nohavice prežili aj boje o Berlín. Na základe tej pečiatky sa po vojne ozval a bol navštíviť Málinec i Banskú Bystricu.“
(Spomienky na vojnu. In: Mišo Šesták a kolektív. Hradište. Zodpovedný redaktor Milan Gonda. Vydala obec Hradište, 2014, s. 574.)

Pre súčasného človeka „novej generácie“ informačného 21. storočia je tak nevyhnutné, aby zaznamenával svoje skúsenosti, rozširoval svoje poznatky a hodnotil úspešnosť i neúspešnosť svojho napredovania. Pre pretváranie prostredia a najmä seba však potrebuje slovo okysličené aj energiou svojich predkov. Každá prítomnosť totiž vzniká len z minulosti. Preto aj zorientovať sa v spleti prázdnych, hluchých, gýčových... (každý nech doplní podľa vlastného uváženia) slov sa nedá úspešne, ak človek bude žiť a pracovať bez historickej pamäti – schopnosti „spomienky“ na odkaz predchádzajúcich generácií v prostredí kde vyrastá, žije, kde vytvára nové hodnoty, ale možno i pahodnoty. Lebo svojím konaním, správaním, resp. riešením úloh dňa sa zúčastňujeme na projekcii života pre mnohé generácie dopredu. A paralelne s tým sa žiada sledovať najmä pozitívne kultúrne hodnoty bezprostrednej prítomnosti v každom kraji Slovenska, ktoré sa stanú nevyhnutnou súčasťou kultúrneho dedičstva regiónu v neskoršej budúcnosti.
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984