Záhadná smrť Božieho bankára

Počet zobrazení: 10418
l._m.spisahanie.jpgUverejňujeme jednu kapitolu z novej knihy Leopolda Moravčíka Sprisahanie proti konšpiráciám. Viac sa o knihe môžete dočítať v rubrike Kniháreň – august 2015. Ako sa píše v anotácii ku knihe, mnohé konšpiračné teórie často vznikajú ako následok aktivít vlád a organizácií, keď nemajú v sebe odvahu priznať verejne svoje skutočné úmysly, vlastné omyly a zlyhania.




Kniha Sprisahanie proti konšpiráciám, ktorá vychádza vo vydavateľstve Perfekt, sa objaví na pultoch kníhkupectiev už čoskoro a jej oficiálne uvedenie do života bude 30. septembra 2015 v Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave o 17. hodine.



Benedikt XVI. trpí touto zradou, ale on sa ťažkostiam nevyhýba
a nikdy sa nevzdá svojho úradu.

Kardinál Angelo Comastri v súvislosti s aférou Vatileaks

Do análov histórie sa človek môže dostať rozličným spôsobom, ale málokto tak náhodne, ako sa to podarilo jednému bežnému londýnskemu poštovému úradníkovi. Anthony Huntley sa ráno 18. júna 1982 ponáhľal do práce ako každý iný pracovný deň. Keď prechádzal cez Blackfriars Bridge ponad Temžu, niečo ho nutkalo, aby sa cez zábradlie pozrel dole na rieku. Hneď ho zaujal oranžový nylonový povraz, na ktorom viselo nehybné telo vo svetlosivom obleku, zatiaľ čo topánky mu omývala kalná voda Temže. Polícia neskôr zistila, že ide o dobre oblečeného muža s drahými hodinkami na ruke a že v peňaženke mal peniaze v rozličnej mene, v prepočte dohromady asi 15 000 dolárov. Vo vreckách a za rázporkom nohavíc našli ešte niečo neobyčajné – úlomky tehál a kamene z neďalekej stavby.

Podľa polície bol tento obesenec muž na úteku a volal sa Roberto Calvi. Bol to bývalý riaditeľ milánskej peňažnej inštitúcie Banco Ambrosiano a zároveň člen slobodomurárskej lóže P2. Súdny patológ určil ako príčinu smrti samovraždu. V nasledujúcom roku britská polícia revidovala svoje pôvodné vyhlásenie a konštatovala, že nemožno presne určiť, či išlo o samovraždu, alebo jeho smrť zavinil niekto iný. Tým sa začalo odmotávať klbko konšpiračných teórií a zároveň dlhoročné pátranie po páchateľoch tohto zločinu. Bankárov syn Carlo si v roku 1989 dokonca najal prestížnu americkú detektívnu kanceláriu Kroll Associates, aby sa dopátral pravdy. Mal na to nielen synovské, ale aj čisto zištné materiálne dôvody. Roberto Calvi totiž uzavrel životnú poistku na sumu desať miliónov dolárov, ale v prípade samovraždy by vyplatenie sumy pochopiteľne neprichádzalo do úvahy.

Detektívi z Kroll Associates urobili dôslednú a náročnú rekonštrukciu činu a nakoniec dospeli k názoru, že tento 62-ročný bankár trpiaci nadváhou a závratmi v žiadnom prípade nemohol bez pomoci niekoho iného absolvovať komplikovanú cestu rebríkom do výšky štyri metre a tam na úseku asi troch metrov balansovať ako cirkusový akrobat na rúrkach lešenia pristaveného kvôli oprave mosta. A k tomu ešte so záťažou! V jednom vrecku saka mal strčenú polovičku tehly, druhá polovička bola za uzavretým rázporkom nohavíc, v ďalších vreckách mal kamene, všetko v súhrnnej váhe päť a pol kila. Jedna z možností bola, že ho tam dopravili na člne a na vykonanie popravy využili príliv na Temži. Výsledky vyšetrovania súkromnej detektívnej kancelárie prinútili potom aj londýnsku políciu, aby ešte raz prehodnotila svoje rozhodnutie. V roku 2003 sa začala prípadom opäť zaoberať. Až potom dospela k názoru totožnému s tvrdením prívržencov konšpiračných teórií, že to bola chladnokrvná vražda, presnejšie poprava.

1.jpgBlackfriars Bridge v Londýne, miesto čudnej popravy Božieho bankára.

V súvislosti s Calviho smrťou existuje ešte jedna záhada. Našli ho obeseného na Blackfriars Bridge, čo možno preložiť ako Most dominikánov. Pomenovali ho po neďalekom dominikánskom kláštore. Keďže dominikáni boli známi tým, že mali na svojich bielych kutniach čierne kapucne, hovorilo sa im aj čierni bratia, teda blackfriars, po taliansky frati neri. Tak si hovorili medzi sebou aj členovia talianskej lóže Propaganda Due. Niektorí podľa názvu mosta ako miesta popravy, ale aj podľa kúskov tehál a kameňov nájdených vo vrecku obeseného poukazujú na súvislosť medzi Calviho smrťou a lóžou P2, ktorej bol členom. Možné je aj to, že to bol zastierací manéver.

Smrť Božieho bankára, ako sa zvyklo Calvimu hovoriť, bola iba vyvrcholením iných záhadných úmrtí v predchádzajúcich rokoch, ktoré súviseli s Vatikánom a jeho čudnými finančnými praktikami. Nechýbalo v nich ani prepojenie na mafiu, pranie jej špinavých peňazí, a tak aj zisky z pašovania drog. Treba poznamenať, že to všetko za účasti vysoko postavených cirkevných činiteľov z bezprostredného okolia pápeža.

Krátky pontifikát Jána Pavla I.


Na samom začiatku tejto kriminálnej zápletky bola smrť samotného pápeža. Ráno 29. septembra 1978 vstúpila službukonajúca rádová sestra Vincenza do spálne Jána Pavla a našla ho v posteli mŕtveho. V noci zrejme ešte študoval, pretože, ako neskôr vypovedala na polícii, mal v ruke a okolo seba papiere. Niektoré časti jeho oblečenia a posteľnej bielizne boli pošpinené zvratkami. V oficiálnej správe sa konštatovalo, že príčinou smrti bol infarkt myokardu, ale o prvé pochybnosti sa postaral samotný Vatikán, ktorý spočiatku šíril rozličné verzie o mieste pápežovej smrti, a tak prispel aj k vzniku prvých konšpiračných teórií.

Doslova to bol šok nielen pre cirkev, ale aj pre celý svet. Nový pápež, občianskym menom Albino Luciani, bol totiž v úrade iba tridsaťtri dní a napriek veku 66 rokov sa tešil, podľa vyhlásenia jeho príbuzných, dobrému zdraviu. Problémy so srdcom vraj nikdy predtým nemal a dobrý zdravotný stav potvrdili aj lekári počas prehliadky iba tri týždne pred smrťou. Ak ho niečo trápilo, tak to boli pomery vo Vatikáne a povesti, ktoré sa šírili medzi cirkevnými činiteľmi.

3.jpg„Usmievaný pápež“ Ján Pavol I.

Prvé vyhlásenia a rozhodnutia nového pápeža konzervatívcov nepotešili. Tvrdil, že chce „humanizovať“ svoj úrad, čím akoby naznačil, že dovtedy bol Vatikán odrezaný od reálneho života bežných veriacich. Začal tým, že na rozdiel od svojich predchodcov prestal používať tzv. majestátny plurál „my“, keď hovoril o sebe. Zároveň naznačoval, že vzhľadom na prehlbovanie rozdielov medzi cirkvou a životom bežných ľudí, chystá určité zmeny v ponímaní sveta. Dokonca vyhlásil, že chce navštíviť Moskvu a prispieť k uvoľneniu svetového napätia. To sa ešte dalo zniesť, ale mnohých vysokých funkcionárov vyplašil chýr, že nový pápež požiadal o síce dôverný, ale zato hĺbkový audit všetkých finančných transakcií Vatikánu. Netrvalo dlho a mal pred sebou dokumenty odhaľujúce rozsiahlu konšpiračnú sieť finančných machinácií, tajných kont a čudných prepojení medzi vysokými cirkevnými hodnostármi, mafiou a spomínanou tajnou slobodomurárskou lóžou Propaganda Due. Zistil, že priamo vo svojom bezprostrednom okolí má až 121 členov tejto lóže, a to napriek tomu, že mnohí predchádzajúci pápeži vo svojich dekrétoch a encyklikách zakazovali katolíkom takéto členstvo a hrozila im za to dokonca exkomunikácia.

Nový pápež sa rozhodol konať čo najskôr a významné zmeny mal verejnosti oznámiť 28. septembra. Preto si večer pred týmto významným dňom pozval k sebe štátneho sekretára Jean-Mariu Villota, aby s ním prekonzultoval svoj program vrátane chystaných personálnych zmien. Medzi tými, ktorí mali prísť o svoju funkciu, bol aj samotný štátny sekretár Villot.

Britský autor David Yallop, ktorý o sebe tvrdí, že je „katolícky agnostik“, prišiel v roku 1984 s knihou In God’s Name: Investigation into the Murder of Pope John Paul I. (V mene Božom – vyšetrovanie vraždy pápeža Jána Pavla I.). Použitím starej latinskej zásady „cui bono“ (kto má z toho prospech) dospel k názoru, že pápež bol zavraždený jedným zo šiestich podozrivých, ktorí rad radom mali „závažné dôvody obávať sa, ak by pontifikát Jána Pavla pokračoval“. Yallop tvrdil, že rozhodnutie skoncovať s pápežom padlo vtedy, keď chcel rázne očistiť meno Vatikánskej banky a prerušiť jej väzby na organizáciu Propaganda Due.

Jedným z podozrivých bol pochopiteľne samotný veľmajster rádu P2 Licio Gelli, ktorý aj bez tohto obvinenia mal za sebou veľmi podozrivú minulosť. Ďalším zo zoznamu bol spomínaný kardinál Jean-Marie Villot, štátny sekretár Vatikánu, jedna z posledných osôb, ktoré sa stretli s pápežom večer pred jeho smrťou. Keď mu ráno sestra Vincenza oznámila pápežovu smrť, zobral z postele všetky dokumenty, ako aj niektoré pápežove osobné veci, o ktorých osude sa odvtedy nič nevie.

4.jpgAmerický kardinál a šéf Vatikánskej banky Paul Marcinkus.

ten istý deň, keď oznámili, že pápež zomrel, mal rezignovať na svoju funkciu aj riaditeľ Vatikánskej banky, americký arcibiskup Paul Marcinkus. Preto aj jeho zaradil Yallop na zoznam podozrivých osôb. Ďalej tam bol taliansky bankár Michele Sindona, prostredníctvom ktorého mafia prala vo Vatikáne svoje špinavé peniaze. Ďalší možný aktér vraždy a zároveň muž na pápežovom čiernom zozname bol spomínaný Roberto Calvi, riaditeľ Banco Ambrosiano. Šiestym bol americký kardinál John Cody, ktorého pápež tiež chcel požiadať, aby v ten deň rezignoval.

Hovorí sa, že smrť všetko urovná. A záhadná smrť vo Vatikáne urobila to isté. Po nástupe poľského kardinála Karola Wojtylu ako pápeža Jána Pavla II. sa na zmeny pripravované jeho predchodcom zabudlo, všetko ostalo po starom. Zato nasledovala v rýchlom slede séria záhadných úmrtí a pokusov o vraždu.

Jedným z prvých na dlhom zozname bol sudca Emilio Alessandrini, ktorý vyšetroval podozrivú činnosť finančného domu Banco Ambrosiano. Bol zavraždený 29. januára 1979.

Investigatívny novinár Carmine (Mino) Pecorelli pátral po prepojení medzi lóžou P2 a finančnými operáciami Vatikánu. Nestihol však dopátrať, zavraždili ho 20. marca 1979.

Giorgio Ambrosoli vypovedal pred súdom o operáciách medzi bankárom Sindonom (vo finančných kruhoch mu hovorili Žralok) a Robertom Calvim, ako aj a o ich prepojení na arcibiskupa Marcinkusa z Vatikánskej banky. Onedlho, 11. júla 1979, bol zavraždený.

Vedúci Rímskej bezpečnostnej služby Antonio Varisco vyšetroval aktivity lóže P2 a hovoril s Ambrosolim krátko pred jeho smrťou. Aj on skončil podobne ako Ambrosoli, ale o dva dni neskoršie.

O pár dní nato, 21. júla 1979, bol zavraždený ďalší vyšetrovateľ talianskej polície Boris Giuliano, ktorý sa predtým rozprával s Ambrosolim o tom, ako Sindona prepieral mafiánske peniaze utŕžené za drogy cez Vatikánsku banku vo Švajčiarsku.

Roberto Rosone, generálny riaditeľ a viceprezident Banco Ambrosiano, sa snažil objasniť niektoré stále záhadné operácie svojich predchodcov. Dňa 27. apríla 1982 sa niekto pokúsil o jeho vraždu.

Ale to ešte stále nie je koniec osobných tragédií okolo tohto prípadu, pretože 2. októbra 1982 sa pádom z okna banky zabil člen výkonnej správy Banco Ambrosiano Giuseppe Dellacha.

Najväčšiu pozornosť vo svete pochopiteľne zbudila spomínaná poprava Roberta Calviho, predovšetkým preto, že sa udiala mimo územia Talianska, takže katolícka cirkev nemala k dispozícii páky, aby túto aféru mohla ututlať. Pozornosť médií zaujal aj neobyčajný spôsob popravy, v čom niektorí videli slobodomurársku, iní zasa mafiánsku symboliku. Dlhoročné vyšetrovanie prípadu prispelo k tomu, že v médiách sa objavili rozličné podrobnosti a spolu s nimi aj neočakávané súvislosti.

2.jpgRoberto Calvi prezývaný Boží bankár.

Roberto Calvi bol riaditeľom Banco Ambrosiano v období, keď talianske úrady zistili, že ilegálne vyviezla z krajiny niekoľko miliárd lír. Banka vznikla v roku 1896, aby poskytovala služby katolíckym inštitúciám a nábožným rodinám v Miláne a okolí. Meno dostala po svätom Ambrózovi, milánskom biskupovi zo 4. storočia, a jej čisto katolícky charakter sa prejavoval aj v tom, že akcionári museli predložiť krstný list a mať potvrdenie o svojej bezúhonnosti od miestnej farnosti. Spolumajiteľom banky bol aj Vatikán, presnejšie, jeho banka, ktorej oficiálny názov Instituto per le Opere di Religione (IOR), teda Ústav pre veci viery, bol na hony vzdialený od jej skutočnej náplne. Podozrenie z porušenia zákona viedlo k rozsiahlemu vyšetrovaniu. Pápežova smrť na istý čas zastavila pád podozrivej skupiny, ale v roku 1981 Calviho zatkli a dostal závratnú pokutu v prepočte takmer dvadsať miliónov dolárov. Vo väzení sa dokonca pokúsil o samovraždu, ale nakoniec sa mu podarilo dostať na slobodu po zaplatení kaucie a sľube, že už bude spolupracovať pri vyšetrovaní.

Podľa vyjadrenia Calviho dcéry Anny chcel jej otec riešiť problém tým, že konzervatívna organizácia Opus Dei poskytne banke miliardu dolárov. Údajne mal na to súhlas samotného pápeža, ale proti sa postavil šéf Vatikánskej banky Marcinkus, ktorý sa obával, že Opus Dei by tým získala rozhodujúci vplyv. Calvi sa vtedy vyslovil pohŕdavo o Marcinkusovi, lebo vraj čelí vyšetrovaniu o svojich finančných machináciách a vedie „súkromný život nehodný kňaza“. Zrejme tým myslel chýry, že Marcinkus mal so svojou milenkou syna, čo on opakovane popieral. Predtým to Calvimu neprekážalo, lebo spolu s Marcinkusom a s bankárom napojeným na mafiu Michele Sindonom rozbehli rozsiahly kšeft vytváraním pobočiek v daňových rajoch.

Opus Dei na scéne
 

Za zmienku stojí aj Calviho snaha riešiť finančný problém prostredníctvom spoločenstva Opus Dei. Spisovateľ Michael Benson zaradil Opus Dei medzi tajné spoločnosti a zrejme mal na to svoje dôvody. Táto extrémne konzervatívna politická organizácia je známa skôr z Brownovej knihy Da Vinciho kód a z rovnomenného film. Ak niekto má dojem, že to autor so sebabičovaním členov Opus Dei a s umŕtvovaním ich telesných vášní prehnal, treba podotknúť, že v tomto prípade mal Brown pravdu. Opus Dei má niekoľko stupňov a na tom najprísnejšom – numerári – sa vyžaduje, aby členovia žili v centrách spoločenstva, nesmú vlastniť nijaký majetok ani mať účet v banke. Samozrejme, musia dodržiavať celibát. Bolesť, ktorú si spôsobujú bičovaním alebo nosením kajúceho stehenného pása, je vraj znakom pokánia. Voľnomyšlienkársky časopis Time v tejto súvislosti označil Opus Dei ako ultrakonzervatívnu odnož katolíckej cirkvi, ktorá je „prešpikovaná sadomasochistickými rituálmi“. Vedenie spoločnosti kontroluje ich poštu a existuje zoznam kníh, ktoré nesmú čítať. Sú medzi nimi aj knihy o evolučnom vývoji ľudstva. Nedávne pozitívne vyjadrenia pápeža Františka k evolučnej teórii museli v ich mysliach vyvolať dokonalý zmätok.

Opus Dei založil v roku 1928 Španiel Josemaria Escrivá de Balaguer a jeho obdivovateľom a podporovateľom sa  stal najmä pápež Ján Pavol II., ktorému sa zrejme páčil konzervatívny a silný pravicový kurz tohto spoločenstva. Počas jeho života organizácia nesmierne zbohatla a rozrástla sa, riadila niekoľko univerzít a mala asi 1 900 kňazov a 85 000 laikov. Escrivá zomrel v roku 1975 a pápež ho už o sedemnásť rokov vyhlásil za blahoslaveného, o ďalšie desaťročie dokonca za svätého. Takáto nesmierna rýchlosť je vo Vatikáne nezvyčajná a niektorí dospeli k názoru, že Vatikán tým porušil kanonické právo. Stačí pripomenúť, že katolíckej cirkvi trvalo 359 rokov, kým pripustila, že Galileo Galilei mal pravdu, keď tvrdil, že Zem obieha okolo Slnka, a až v novembri 1992 ho vlastne rehabilitovala.

Vyšetrovanie medzitým pokračovalo a nové odhalenia doviedli Banco Ambrosiano na pokraj krachu. Zistilo sa totiž, že vykonávaním čudných operácií jej vznikla „sekera“ vyše jeden a pol miliardy dolárov. Calvi si uvedomil vážnosť situácie a 10. júna 1982 sa stratil. Jeho útek pripomínal skôr scénu z lacného dobrodružného filmu. Oholil si fúzy a opustil Taliansko s falošným pasom na meno Gian Roberto Calvini. Loďou sa preplavil z Benátok do Juhoslávie a odtiaľ prešiel do Rakúska, kde nasadol do súkromného lietadla smerujúceho do Londýna. Tam sa ubytoval v lacnom hoteli Chelsea Cloisters. Neskôr vyšlo najavo, že jeho rozhodnutie utiecť niekto urýchlil falošnou správou, v ktorej sa hovorilo o príprave nového zatykača na jeho osobu. Preto niektorí dospeli k presvedčeniu, že ho do Londýna vlastne vylákali.

Krátko pred odchodom napísal list pápežovi Jánovi Pavlovi II., v ktorom ho varoval, že nadchádzajúce udalosti „môžu vyvolať katastrofu nepredstaviteľných rozmerov, v ktorej cirkev utrpí najvážnejšie škody“. Svojej manželke údajne povedal, že ak sa škandál prevalí, pápež bude musieť odstúpiť. Dokonca sa pokúsil o žart, keď dcére tvrdil, že pápež zrejme bude musieť predať Námestie svätého Petra, aby zaplátal dieru po dlžobe. Pokiaľ ide o rozsah katastrofy, nemýlil sa, naozaj to bol škandál mimoriadnych rozmerov. S pápežovým odstúpením to zaiste prehnal, lebo ten podržal chrbát všetkým podozrivým vrátane riaditeľa Vatikánskej banky Marcinkusa. Dôvodom bol vraj fakt, že banka tajne presunula poľskému hnutiu Solidarita sumu 100 miliónov dolárov a na veľkú radosť USA financovala aj nikaragujských kontrarevolucionárov. Pápež teda nekonal, hoci došlo k odhaleniu, že väčšina peňazí sa vytratila z Banco Ambrosiano prostredníctvom Vatikánskej banky. Ešte vážnejšie bolo zistenie, že podobným spôsobom prepierala svoje peniaze cez Calviho banku aj talianska mafia Cosa Nostra a lóža P2.

Roberto Calvi bol definitívne pozbavený postu riaditeľa až 17. júna 1982 a v ten istý deň vyskočila z okna banky jeho osobná sekretárka Graziella Corrocherová. Na ďalší deň ho nešťastný Anthony Huntley našiel obeseného pod mostom. Ani samotný Shakespeare by nedokázal do jedinej tragédie umiestniť toľko mŕtvol a toľko motívov vrážd. Čoskoro sa však začalo druhé dejstvo pátrania. Sledovalo dve stopy: kto ponesie zodpovednosť za finančné podvody a kto za podozrivé úmrtia.

Lóža, ktorá sa vymkla kontrole
 

Najviac pozornosti vzbudila činnosť lóže P2, lebo existovalo podozrenie, že má prepojenie nielen na mafiu, ale aj na vysokú politiku Talianska. Pôvodne naozaj išlo o slobodomurársku lóžu Propaganda Due, ktorá bola súčasťou oficiálnej lóže Veľký Orient Talianska, ale svoje zameranie zmenila už v roku 1966, keď sa postavil do jej čela Licio Gelli. Nakoniec v roku 1976 bolo jej členstvo zrušené a Gelliho pôsobenie v oficiálnej talianskej lóži pozastavené. Dôvodom bolo tvrdenie, že konanie P2 sa dostalo do sporu s ideálmi slobodomurárstva. To však neznamená, že lóža prestala existovať, naopak, až potom sa Propaganda Due stala naozaj tajnou, ilegálnou spoločnosťou so všetkým, čo k tomu patrí, aj s cieľom zmocniť sa vlády v Taliansku.

5.jpgLicio Gelli v uniforme veliteľa Mussoliniho fašistov.

Samotný Gelli mal za sebou veľmi bohatú minulosť. Pred druhou svetovou vojnou bol fanatickým vyznávačom Mussoliniho, čo dal najavo aj tým, že sa dobrovoľne prihlásil do oddielu talianskych fašistov bojujúcich v Španielsku proti republikánom. Mal dobré kontakty s Hermannom Göringom, preto sa počas vojny stal styčným dôstojníkom medzi Talianskom a nacistickým Nemeckom. Po vojne veľmi rýchlo zistil, kde je sever, a začal spolupracovať s americkou a britskou rozviedkou. Keď sa zmocnil lóže P2, urobil z nej nástroj boja proti silnejúcim komunistom. Členmi lóže sa stali početní pravicoví poslanci, dôstojníci armády, novinári a podnikatelia, a na počudovanie, aj členovia vysokého kléru. Pre zaujímavosť, jedným z dlhodobých členov bol aj neskorší taliansky premiér Silvio Berlusconi. V spolupráci s ďalšími podobne zmýšľajúcimi osobami Gelli vypracoval tajný dokument Plán demokratického prerodu, ktorý bol politickým programom P2 a predpokladal novelizáciu ústavy, obmedzenie vplyvu odborov a nakoniec vytvorenie autoritatívneho režimu v Taliansku. Preto v roku 1977 prevzala P2 kontrolu nad denníkom Corriere della Sera, ktorý okamžite zmenil orientáciu a stal sa hlásnou trúbou Gelliho. Banco Ambrosiano to všetko financovala. Existuje podozrenie, že aj atentát v Bologni v auguste 1980, počas ktorého zahynulo 85 ľudí, bol v réžii tejto tajnej lóže s úmyslom obviniť z toho taliansku ľavicu.

Po záhadnej smrti pápeža Jána Pavla I. a problémoch s Calviho bankou sa pozornosť úradov i médií zamerala pochopiteľne aj na P2 a jej šéfa. V marci 1981 polícia objavila v Gelliho vidieckom sídle zoznam osôb, ktorí mali byť členmi a sympatizantmi P2. Verejnosť sa ocitla v šoku. Na zozname boli mená 962 osôb a parlamentná komisia ho označila ako dôveryhodný. Boli na ňom šéfovia tajnej polície, 192 vysokých dôstojníkov armády, 44 poslancov, početní novinári, tajomníci politických strán, bankári a podnikatelia. Odhalenie prinútilo parlament v roku 1981 zakázať všetky tajné spoločnosti. Tento škandál prispel v júni 1981dokonca k pádu vlády Arnalda Forlaniho. Možno teda povedať, že lóža Propaganda Due bola ozajstnou tajnou spoločnosťou s jasnými ambíciami ovládnuť Taliansko.

Tým sa však vyšetrovanie neskončilo a hľadali sa aj prepojenia na mafiu. Tak sa objavilo meno manažéra Vatikánskej banky Michele Sindonu. Vyšlo najavo, že už od päťdesiatych rokov 20. storočia spolupracoval s mafiou a že jednej americkej „rodine“ pomáhal prepierať špinavé peniaze získané predajom drog. Hovorí sa, že za prepranie špinavých peňazí, teda za ich navrátenie do obehu, si nárokoval 2 % zo sumy. Aj Sindona bol členom lóže P2. V roku 1980 bol odsúdený v USA za nafingovanie bankrotu istej firmy, ale neskôr ho úrady vydali do Talianska, kde ho niekto vo väzení otrávil kyanidom, keď popíjal svoju obľúbenú kávu.

Gellimu sa podarilo vyhnúť zatknutiu útekom do Švajčiarska, ale keď urobil takú hlúposť, že v banke si chcel naraz vybrať závratnú sumu desať miliónov dolárov, dolapili ho. Napriek tomu, že bol zatvorený v Champ-Dollon, v jednom z najmodernejších väzení vo Švajčiarsku, podarilo sa mu ujsť. Na štyri roky sa stratil v Južnej Amerike, nakoniec sa ho opäť podarilo objaviť vo Švajčiarsku a skončil za mrežami. V roku 1992 bol odsúdený na osemnásť rokov a šesť mesiacov za podvody súvisiace s Banco Ambrosiano, ale do ukončenia ďalších súdnych procesov mohol ostať v domácom väzení. Samozrejme, znova ušiel a vypátrali ho až v Cannes vo Francúzsku. V júli 2005 bol obžalovaný z vraždy Roberta Calviho, na ktorej sa mal podieľať aj mafiánsky boss Giuseppe Calò. Ani jedno z mnohých obvinení sa súdu nepodarilo dokázať.

Ak by niekto dospel k názoru, že po toľkých vraždách a škandáloch bude nasledovať „poučenie z krízového vývoja“, návrat ku kresťanským cnostiam a obdobie väčšej transparentnosti, treba ho vyviesť z omylu. Pravda je, že koncom roka 2010 pápež Benedikt XVI. schválil nové zákony s cieľom zabrániť nelegálnym finančným operáciám. Prezidentom Vatikánskej banky sa krátko predtým stal Ettore Gotti Tedeschi a čoskoro dostal prezývku Pán Čistý, lebo samotný pápež ho poveril úlohou sprehľadniť bankové operácie a dosiahnuť ich vyššiu transparentnosť. V máji 2012 bol Tedeschi prekvapujúco odvolaný, čo podľa prvých správ vyzeralo tak, že doplatil na vlastnú snahu o čistotu a transparentnosť. Jedno z obvinení konštatovalo, že „nedokázal poskytnúť dostatočné vysvetlenie, ako sa dostali na verejnosť určité dokumenty, ktoré boli naposledy v jeho držbe“. V skutočnosti sa tento ostrieľaný bankár čoskoro dostal do sporu so silnou dozornou radou banky, keď sa snažil získať informácie o tajných účtoch zamestnancov Vatikánu a talianskych politikov. Po nástupe pápeža Františka bol Tedeschi rehabilitovaný.

Koncom júna 2013 talianska polícia zatkla Nunzia Scarana prezývaného Monsignor 500, lebo svoju peňaženku mal zásadne naplnenú iba päťstoeurovými bankovkami. V tomto prípade bol zatknutý aj jeho finančný maklér Giovanni Carenzio a agent talianskej služby Giovanni Zito, keď sa pokúšali prepašovať zo Švajčiarska v súkromnom lietadle dvadsať miliónov eur. Boli to peniaze bohatých talianskych rodín, ktoré sa takto chceli vyhnúť daňovým poplatkom. Scarano bol už predtým prepustený z miesta účtovníka Vatikánskej banky, lebo v Salerne vyberal od veriacich peniaze na financovanie výstavby domu pre nevyliečiteľne chorých. Takto údajne vylákal od ľudí sumu vyše päťsto miliónov eur. Využíval ich na splácanie vlastných výdajov vrátane dlžôb, do ktorých sa dostal hazardnými hrami.

Popri finančných škandáloch začali prestíž Vatikánu ohrozovať od januára 2012 aj úniky rozličných dôverných dokumentov. Tie potvrdzovali, že korupcia ďalej pokračuje. Jedným z talianskych novinárov, ktorí zamerali pozornosť na vatikánske tajomstvá, bol Gianluigi Nuzzi. Začalo sa to na prvý pohľad nevinne – publikovaním listu istého Carla Mariu Vigana. Tento druhoradý vatikánsky úradník v ňom prosil nadriadených, aby ho nepreradili na ešte podradnejšie miesto len preto, že odhalil korupciu založenú na premrštených cenách objednávok pre Vatikán. A stal sa zázrak, občas sa to udeje aj v Ríme. Vigano nebol prepustený, ale „vykopnutý vyššie“. Stal sa pápežským nunciom vo Washingtone. Zrejme pod podmienkou, že o odhalenej korupcii už nebude hovoriť. Preto investigatívec Nuzzi v prípade tohto neobyčajného povýšenia konštatoval, že ťažko si ho možno vysvetliť inak, ako darovanie zlatej klietky niekomu, kto veľa videl a príliš veľa vie.

Aféra Vatileaks


Spomínaný Gianluigi Nuzzi vydal v máji 2012 knihu Sua Santità: Le Carte Segrete Di Benedetto XVI. (Jeho svätosť – tajné dokumenty Benedikta XVI.). Kniha bola zostavená z dôverných listov a poznámok, ktoré písal pápež a adresoval ich svojmu osobnému tajomníkovi. Z obsahu zverejnených dokumentov vyplýva, že Vatikán je hniezdo plné intríg a neustáleho súperenia medzi jednotlivými frakciami. Zároveň poskytli pohľad na nie príliš transparentné osobné financie Benedikta XVI., lebo opisujú žiadosti o osobnú audienciu u pápeža, za čo mu sľubujú rozličnú finančnú podporu. Tak vznikla aféra Vatileaks ako ponáška na škandál Wikileaks, ktorej cieľom bolo dostať pred svetovú verejnosť tajné dokumenty americkej proveniencie.

7.jpgPápežov komorník Paolo Gabriele.

Pápež vymenoval v máji 2012 komisiu, aby vyšetrila, kto stojí za únikom týchto tajných dokumentov, a zároveň sa po prvý raz verejne vyjadril k afére Vatileaks. „Niektoré médiá priniesli absolútne nepodložené závery, ktoré ďaleko presahujú skutočné fakty. Sprostredkovávajú tak obraz Svätej stolice, ktorý nezodpovedá realite. Preto chcem týmto spôsobom znovu vyjadriť dôveru svojim najbližším spolupracovníkom a povzbudiť ich, ako aj tých, ktorí mi každodenne s vernosťou, obetavosťou a v tichosti pomáhajú vykonávať môj úrad.“ Bolo to veľmi unáhlené vyhlásenie, lebo netrvalo dlho a ešte v máji 2012, krátko po pápežovom vyslovení tejto verejnej dôvery všetkým vo svojom okolí, zatkla polícia jeho osobného komorníka Paola Gabrieleho. V jeho vatikánskom byte sa našli kópie mnohých dôverných listín, medzi nimi aj tie, ktoré už predtým boli zverejnené v médiách.

V Ríme sa začali šíriť chýry, že pápež kvôli afére zvažuje odstúpiť. Samozrejme, oficiálne miesta to popierali. Kardinál Angelo Comastri doslova vyhlásil: „Benedikt XVI. trpí pre túto zradu, ale on sa ťažkostiam nevyhýba a nikdy sa nevzdá svojho úradu.“ Zároveň poprel, že by sa niektorý z kardinálov podieľal na afére Vatileaks. Aj toto tvrdenie prestalo onedlho platiť.

Paolo Gabriele počas súdneho procesu vyhlásil, že dokumenty odcudzil, aby tak bojoval proti „zlu a korupcii“ a pomohol navrátiť Vatikánu dobré meno. Pri jednej príležitosti novinárovi Nuzzimu povedal, že Vatikán je štát, „v ktorom by ste mohli spáchať masaker a vyjdete z neho čistý“. Zrejme tým myslel na doteraz nedoriešenú smrť nového veliteľa Švajčiarskej gardy Aloisa Estermanna a jeho manželky, ktorých našli 4. mája 1998 zastrelených v ich vlastnom byte. Vedľa nich ležalo mŕtve telo mladého desiatnika gardy Cedrica Tornaya. O príčinach vraždy sa okamžite vyrojilo niekoľko konšpiračných teórií. Podľa jednej boli veliteľ a desiatnik milencami, ďalšia prišla s názorom, že Estermann si predtým privyrábal predajom tajných dokumentov východonemeckej rozviedke Stasi, a nechýbalo ani tvrdenie, že za všetkým je organizácia Opus Dei, ktorá nechcela, aby sa spomínané prehrešky dostali na verejnosť. Polícia prípad uzavrela ako dielo šialeného Tornaya, lebo sa nevedel zmieriť s tým, že nebol povýšený.

Nuzzi vo svojej knihe rozsiahlejšie citoval aj dôvody, prečo sa Gabriele rozhodol konať po dvadsiatich rokoch práce v najužšom kruhu pápeža práve takýmto spôsobom. „V živote sú chvíle, keď ste muž, alebo ním nie ste. Ide o to, mať odvahu hovoriť a robiť, čo si myslíte a viete, že je správne. Môj akt odvahy odhaľuje najkontroverznejšie záležitosti cirkvi. Dostať von tajomstvo, či už veľké, alebo malé, ktoré za normálnych okolností ostáva za vatikánskou Bronzovou bránou. Toto je jediný spôsob, ako môžem oslobodiť seba od neznesiteľného bremena spoluúčasti s tými, ktorí to vedia, ale naďalej mlčia.“

Gabriele bol 6. októbra 2012 odsúdený na osemnásť mesiacov, ale v decembri pred Vianocami mu pápež udelil milosť. Benedikt XVI. zároveň vymenoval trojčlennú komisiu (bol v nej aj slovenský kardinál Jozef Tomko), ktorú poveril úlohou vyšetriť škandál a jeho následky. Komisia vypracovala asi 300-stranový dokument, ale Vatikán postupoval tak ako vždy: výsledky vyšetrovania chcel dôsledne utajiť. „Svätý Otec sa rozhodol, že okolnosti tohto vyšetrovania, ktorého obsah je známy len jemu, budú k dispozícii len novému pápežovi,“ oznámil hovorca Vatikánu Federico Lombardi. Ale vyzerá to tak, že už aj vo Vatikáne nastal čas, keď sa všetko rýchle roznesie. Taliansky denník La Repubblica zistil, že kardináli v dôvernej správe potvrdili existenciu siete vydieračov, skorumpovaných úradníkov, ako aj homosexuálnej loby priamo vo Vatikáne. Správa trojice kardinálov vraj natoľko šokovala pápeža, že napriek predchádzajúcim vyhláseniam 28. februára 2013 odstúpil z úradu. Tak sa Benedikt XVI. stal od roku 1415 prvým pápežom, ktorý rezignoval na svoj úrad. Ešte stále nemal Vatikán odvahu povedať úplnú pravdu. Ako hlavný dôvod odchodu pápež uviedol, že vzhľadom na svoj vek nemá dosť síl na riadne vykonávanie úradu.

6.jpgPápež Benedikt XVI. rezignoval napriek sľubom, že zotrvá v úrade.

Únik dokumentov – podľa názoru niektorých expertov na Svätú stolicu – nebol namierený ani tak na pápeža, ale na jeho štátneho sekretára, kardinála Bertoneho. Salezián Tarcisio Bertone nahradil po nástupe Benedikta XVI. dlhoročného kariérneho diplomata Angela Sodana, čo mnohí niesli s nevôľou. Navyše, Bertone sa v apríli 2007 stal aj kamerlengom (komorníkom) pápeža a v prípade jeho úmrtia bol zároveň aj najvyšším predstaviteľom Vatikánu. Preto väčšina zverejnených dokumentov mala poukázať na jeho nekompetentnosť. V rozpore s oficiálnym tvrdením Vatikánu to vyzerá na rozsiahle sprisahanie skupiny kardinálov proti Bertonemu priamo v bezprostrednej blízkosti pápeža. Niektoré talianske médiá tvrdili, že do úniku dokumentov bolo zapletených okrem pápežovho komorníka ďalších dvadsať osôb.

Bertone po nástupe nového pápeža opustil post štátneho sekretára Vatikánu a 15. októbra 2013 sa rozšírila fáma, že keď sa pápež František dozvedel o kardinálovom nasťahovaní sa do rozsiahleho luxusného bytu v paláci San Carlo o rozlohe neuveriteľných 603 štvorcových metrov, zasiahol. Bertone sa rozhodol dožiť tam v pohodlí a v spoločnosti troch rádových sestier. V máji 2014 pápež František potvrdil správy, že Vatikán vyšetruje obvinenia proti Bertonemu pre neoprávnené nakladanie s financiami Vatikánskej banky vo výške dvadsať miliónov dolárov. Dodal, že prebiehajú aj ďalšie vyšetrovania súvisiace s týmto bývalým štátnym sekretárom, a to pre prevod cirkevných peňazí na účet súkromnej firmy Lux Vide.

Prehrešky proti šiestemu prikázaniu


Rozsah finančných machinácii prinútil taliansku políciu, aby zintenzívnila pátranie aj formou odpočúvania, čím prispela k tomu, že sa dostali na verejnosť aj niektoré sexuálne škandály. Keď odpočúvali Angela Balducciho, jedného laického zamestnanca Vatikánu, pretože ho upodozrievali zo zapojenia do niektorých nekalých finančných transakcií, zistili, že je jedným z členov homosexuálnej siete. Prepisy telefónnych záznamov prezradili, že spevák vo vatikánskom zbore, Nigérijčan Thomas Chinedu Ehiem, dohodil Balduccimu v období piatich mesiacov desať sexuálnych partnerov, medzi ktorými nechýbali ani študenti kňazského seminára. Nigérijčan nebol jediný kupliar v službách Balducciho. Noviny La Repubblica uverejnili záznam rozhovoru medzi Ehiemovým spoločníkom – Talianom Lorenzom Renzim a jedným mužským prostitútom, kde odznela aj cena za sexuálne služby. „Ty si skasíruješ aspoň 2 000 eur. Nedotýkaj sa jeho gulí! Potrebuješ peniaze. Pusti si nejakú hudbu… daj si viagru a ide sa na to!“

Balducci nebol nejaký bežný zamestnanec Vatikánu. Všetci ho poznali ako slušného človeka, otca katolíckej rodiny. Od roku 1995 bol členom exkluzívneho laického bratstva Gentiluomo  di Sua Santità, čo sa dá preložiť ako Gentleman Jeho svätosti, v podstate osobný pápežov komorník a ceremoniál počas oficiálnych udalostí, ktorý pracuje priamo v Apoštolskom paláci. Medzi povinnosti týchto pánov patrí napríklad aj čestná stráž pri katafalku zosnulého pápeža. Balducci bol zároveň poradcom Kongregácie pre evanjelizáciu, ktorá má na starosti misijnú činnosť po celom svete. Nigérijčan Ehiem priznal, že Balducciho pozná už desať rokov, čo znamená, že celý čas, čo pracoval pre pápeža, najímal si homosexuálnych prostitútov. „Opýtal sa ma, či by som mohol získať pre neho ďalších mužov. Povedal mi, že je ženatý a musím to urobiť vo veľkej tajnosti,“ prezradil spevák pápežovho zboru. O rozsahu tohto homosexuálneho servisu svedčí jeden odpočúvaný telefonický rozhovor, v ktorom mu ponúkal Kubánca, Nemca, ktorý práve prišiel do Ríma, a dvoch černochov, jeden z nich je futbalový hráč a druhý tanečník v televízii RAI.

7.jpegOdpočúvanie Angela Balducciho odhalilo rozsiahlu homosexuálnu sieť vo Vatikáne.

V rámci katolíckeho duchovenstva existuje mnoho sexuálnych škandálov, ale väčšinu z nich sa vrchnosti podarilo utajiť a mnohé prípady sa riešili tým, že pristihnutého kňaza preložili na inú farnosť, kde nikým nepoznaný mohol pokračovať vo svojich ľúbostných avantúrach. Niektoré prípady sa dostali na verejnosť v USA už v 80. rokoch 20. storočia. Keďže v Spojených štátoch je katolícka cirkev v menšine, jej vrchnosť nemala taký dosah na úrady ako, povedzme, v Taliansku alebo Írsku. Na verejnosť sa začali dostávať rozličné pikantné podrobnosti, ale aj výsledky seriózneho výskumu.

Dominikánsky páter Thomas Doyle z nunciatúry vo Washingtone vytvoril komisiu, ktorá mala vyšetriť rozšírenie sexuálneho zneužívania detí kňazmi. V roku 1985 dospel k názoru, že na území USA pôsobí asi tisíc pedofilných kňazov. Michael Hebeis v knihe Čierna kniha katolíckej cirkvi uvádza aj tie najvypuklejšie prípady. Keď sa začali šíriť fámy, že vo františkánskej seminárnej škole v Santa Barbare (štát Kalifornia) dochádza k zneužívaniu chovancov, bývalí žiaci dostali od vyšetrovacej komisie list, v ktorom ich požiadali, aby sa k tomu vyjadrili písomne. Vyšlo najavo, že zo 44 rádových bratov, ktorí pôsobili v škole uplynulých 23 rokov, jedenásti sa dopustili sexuálneho násilia, teda každý štvrtý mních bol pedofil.

Psychoterapeut Richard Sipe, ktorý bol osemnásť rokov kňazom a benediktínskym mníchom, vydal v roku 1990 knihu A Secret World: Sexuality and the Search for Celibacy (Skrytý svet – sexualita a hľadanie celibátu), v ktorej preskúmal sexuálne správanie kňazov. Napísal ju ako výsledok dôverných rozhovorov s 1 500 kňazmi, ich sexuálnymi partnerkami a partnermi, ako aj obeťami ich sexuálneho správania. Sipe dospel k názoru, že až vyše polovica kňazov je sexuálne aktívnych. Prieskumami zistil, že 20 % z nich udržuje sexuálny vzťah so ženami a ďalších 10 % sa touto myšlienkou zaoberá, 20 % kňazov sú homosexuáli a 6 % dáva prednosť pedofílii.

V Írsku sa krátko nato rozhodli prehovoriť prvé obete sexuálneho násilia. V roku 1995 mladý muž navštívil políciu a prezradil, že miestny farár si ho štrnásť rokov vydržiaval ako sexuálneho otroka. Iný farár z nalej dedinky Monageer vytvoril dokonca osobitný nábožensko-erotický obrad. Ako uvádza Hebeis v spomínanej knihe, „dievčatá v kostole vytvorili kruh okolo kresla, v ktorom sedel kňaz, a počas spovede si jedna po druhej kľakali na červenú podušku pri jeho nohách. Ostatné sa so zatvorenými očami modlili. Dievča, ktoré sa práve spovedalo, muselo podať kňazovi ruku a ten si ju vložil do otvoreného rázporku na nohaviciach“. Šokujúce je, že tento kňaz ostal v tejto farnosti až do svojej smrti v roku 1994, lebo biskup uveril tvrdeniu farára, nie ženám, ktoré boli v detstve jeho obeťami.

Vatikán zaujal postoj k množiacim sa prípadom sexuálneho zneužívania až 11. júna 2010, keď pápež Benedikt XVI. požiadal obete o odpustenie za správanie cirkvi a prisľúbil, že urobí všetko, aby sa „v budúcnosti zabránilo takémuto zneužívaniu“. Dovtedy úrady zaznamenali 3 500 prípadov sexuálneho zneužívania a obťažovania. Po preskúmaní prípadov bolo 880 duchovných pozbavených kňazstva. Pápež označil pedofíliu v cirkvi za „lepru“, ale zároveň sa škandály snažil zmierniť tvrdením, že sa týkajú iba 2 % duchovných, teda 8 000 z celkového množstva 414 000 vysvätených. Ak by sa potvrdili zistenia v USA o 6 % pedofilných kňazov, tak by to bolo až takmer 25 000 duchovných, ktorí podľahli tejto úchylke. V USA boli niektoré diecézy nútené vyhlásiť bankrot, lebo museli splatiť vysoké sumy, ktoré si obete vysúdili. Noviny La Stampa v marci 2012 odhadli, že katolícka cirkev v USA musela zaplatiť ako kompenzáciu 4 500 obetiam pedofílie závratnú sumu 2,6 miliardy dolárov.

 

Epilóg


9.jpgArcibiskup Józef Wesolowski.

Zatiaľ nevieme, ako pápežove slová zapôsobili, ale v septembri 2014 sa prevalil doteraz najväčší škandál. Vo Vatikáne bol zatknutý bývalý arcibiskup poľského pôvodu Józef Wesolowski za to, že platil deťom za sex v čase, keď bol pápežským nunciom v Dominikánskej republike. Zároveň bol v Poľsku obžalovaný zo sexuálneho obťažovania chlapcov kňaz Przemysław Nowak. Sexuálnych zločinov sa údajne dopustil nielen v Poľsku, ale v uplynulých rokoch aj v Dominikánskej republike, kde bol od roku 2008, teda v rovnakom čase, keď tam pôsobil arcibiskup Wesolowski. Keďže obidva prípady sa objavili takmer v tom istom čase, vynára sa otázka, či obaja v tejto zvrátenosti nespolupracovali a navzájom si nedohadzovali mladých chlapcov.

Prípady pedofílie sa potvrdili aj medzi ďalšími kňazmi. Na Slovensku prepukol veľký verejný škandál v jeseni 2013, keď polícia v okrese Zlaté Moravce začala vyšetrovať 47-ročného kňaza v súvislosti so zločinom sexuálneho zneužívania 11-ročného dievčaťa. Súd mu v januári 2015 vymeral trojročný podmienečný trest, aj keď podľa trestného zákona by mal dostať najmenej tri roky väzenia. Podľa rodičov dievčaťa je to výsmech spravodlivosti, ale väčšina veriacich z jeho farnosti v Nevidzanoch vyslovila kňazovi podporu a dievča obvinili z klamstva.

Svoje pokračovanie mal aj finančný škandál. Dôsledná kontrola odhalila veľké množstvo tajných kont, na ktoré určití vysokí predstavitelia Vatikánu „uliali“ stovky miliónov eur. Zistenie prišlo Vatikánu paradoxne vhod, lebo rok 2013 uzatvoril s deficitom vyše dvadsaťštyri miliónov eur, takže si mohol zásluhou tajných kont vylepšiť svoju rozpočtovú bilanciu.

(Z pripravovanej knihy Sprisahanie proti konšpiráciám.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984