Reklama

Zákon kyvadla (ley del péndulo) v Latinskej Amerike (1)

Počet zobrazení: 1599

V Španielsku a v hispanofónnych krajinách Latinskej Ameriky sa pri striedaní dlhodobých politických cyklov zaužíval pojem „ley del péndulo“ – zákon kyvadla. Tento model sa dá aplikovať aj na súčasnú situáciu na tomto kontinente, kde sa začína hovoriť o konci cyklu dominancie ľavicových vlád v regióne.

Treba zdôrazniť, že samotný proces spoločenských a politických pohybov smerom doľava – ktorý sa začal v deväťdesiatych rokoch minulého storočia a vyvrcholil v prvej dekáde 21. storočia – mal v Latinskej Amerike prekvapivo veľký úspech, až si  niektorí politológovia začali klásť otázku, či ešte platí Monroeova doktrína, ktorá tento región z pohľadu záujmov Spojených štátov amerických dlhodobo považuje za ich zadný dvorček. Pravdou je, že sa zahraničná politika USA v tomto smere nejako výrazne nezmenila a takzvaný zákon kyvadla vonkoncom nemožno označiť za spontánny či samovoľný proces. Dá sa skôr povedať, že v dôsledku uprednostnenia iných priorít – najmä rozširovania NATO vo východnej Európe, prípravy a realizácie arabskej jari na Blízkom a Strednom východe, ako aj posilňovania pozícii v Strednej a Juhovýchodnej Ázii – navyše akoby v pocite opojenia z unipolárneho líderstva vo svete po zmenách v roku 1989, ponechal Washington vo svojej zahraničnej politike čiastočne bokom Latinskú Ameriku.
 

Ružový príliv kulminuje
 

To sa USA takmer nevyplatilo. K magickému číslu deväť v dvadsaťročných cykloch  v dejinách Latinskej Ameriky – ako bolo víťazstvo kubánskej revolúcie v roku 1959 a sandinistov v Nikarague v roku 1979 – pribudlo do zoznamu dôležitých medzníkov v roku 1999  nastúpenie charizmatického ľavicového politika Huga Cháveza do prezidentského úradu vo Venezuele, ktorý bol znovuzvolený ešte trikrát za sebou (v rokoch 2000, 2006 a 2012). Práve v tomto období odštartoval proces, ktorý sa zvykne obrazne označovať ako ružový príliv (marea rosa). Postupne sa do tohto procesu v rámci dominového efektu začali pridávať ďalšie a ďalšie ľavicové vlády, ktoré vystriedali dovtedy vládnuce garnitúry, riadiace sa vo svojej ekonomickej politike predovšetkým neoliberálnymi princípmi. Tie sa presadili najmä v období osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia a priniesli výrazné prehlbovanie sociálnych rozdielov medzi elitou a základnými skupinami obyvateľstva, čo nahrávalo ľavici. Ďalší štát, kde sa vďaka tomu dostala ľavica k moci, bola Brazília – vplyvná krajina s početným obyvateľstvom (odhad na rok 2017 okolo 208 miliónov) a veľkým ekonomickým potenciálom. V prvý deň roku 2003 sa stal jej prezidentom Luiz Inácio Lula da Silva zo Strany pracujúcich.

alba_3a.jpg

Zaujímavým a – možno dodať – až trochu neočakávaným prírastkom do spektra osobností a predstaviteľov ľavicových vlád sa v rokoch 2003 a 2007 stala argentínska prezidentská dvojica pôvodom z peronistického mládežníckeho košiara: Néstor Kirchner (prezidentom v rokoch 2003 – 2007) a jeho manželka Cristina Fernández de Kirchner (prezidentkou v rokoch 2007 – 2015). Uruguaj nasmerovalo doľava prezidentské obdobie Tabarého Vázqueza z koalície Široký front (Frente Amplio) od roku 2005, ktorého o päť rokov neskôr vystriedal José Mujica z tej istej koalície a od roku 2015 je uruguajským prezidentom opäť Tabaré Vázquez. Ružový príliv osobitne zosilnel v roku 2006, keď sa v januári ujal úradu prezidenta v Bolívii prvý kandidát domorodého indiánskeho pôvodu v histórii krajiny Evo Morales. Ten spolu s Chávezom a Castrovcami sformovali autentické jadro jednoznačne definovanej latinskoamerickej ľavice. Na tomto základe vznikla medzinárodná politická platforma pre koordináciu spoločného postupu v dôležitých politických a hospodárskych záležitostiach – organizácia ALBA (Alianza Bolivariana para los Pueblos de Nuestra América). V druhej polovici roka 2006 vyhral voľby v Nikarague Daniel Ortega a v Ekvádore Rafael Correa. Obidve krajiny postupne posilnili rady tejto organizácie. Časom sa k nej pridali viaceré menšie anglofónne karibské štátiky.

Smerom doľava sa začal uberať aj vývoj v stredoamerickej krajine, kde nebola takáto tradícia – v Hondurase. Paradoxne sa tu symbolom ľavicovej politiky postupne stal prezident Manuel Zelaya z Liberálnej strany, ktorý nastúpil do úradu v roku 2006 a o dva roky neskôr presadil vstup krajiny do spoločenstva ALBA. To isté sa dá povedať o juhoamerickom Paraguaji – štáte, kde dlhé desaťročia vládol diktátor Alfrédo Stroesner a jeho pravicová strana Colorado, ktorú v roku 2008 vystriedala pri moci stredoľavá koalícia Patriotická aliancia pre zmenu – na čele s prezidentom, bývalým katolíckym biskupom a stúpencom teológie oslobodenia Fernandom Lugom, kandidujúcim za stredoľavú Kresťansko-demokratickú stranu. Podobne prevratné to bolo v dlhodobo pravicovom Salvadore, kde v roku 2009 vyhral kandidát Frontu národného oslobodenia Farabunda Martího (FMLN), publicista a televízna hviezda Mauricio Funes. Jeho ľavicová politika bola síce čiastočne rezervovaná, o čom svedčí jeho zahraničná politika, kde si udržiaval odstup od vedenia Venezuely a odmietol vstúpiť do zoskupenia štátov ALBA, ale normalizoval vzťahy s Kubou. Jeho viceprezidentom sa stal bývalý gerilový veliteľ FMLN Salvador Sánchez Cerén, ktorý v roku 2014 vyhral prezidentský duel a vystriedal vo funkcii po skončení volebného obdobia svojho predchodcu. Ten prehĺbil ľavicové smerovanie  Salvadoru. Treba ešte dodať, že v rokoch 2004 až 2008 vládol v Paname Martín Torrijos z umiernene ľavicovej Demokratickej revolučnej strany – syn bývalého vojenského lídra krajiny Omara Torrijosa – a v Guatemale podobne orientovaný prezident Álvaro Colom. Stredový a formálne ľavicový nádych mali aj vlády v Chile a v Peru. Ružový príliv  na politickej mape Latinskej Ameriky kulminoval na prelome prvej a druhej dekády nášho storočia.

Všeobecne sa dá povedať, že politické smerovanie doľava na kontinente, najmä vo Venezuele, Bolívii a Ekvádore, čiastočne aj v Brazílii a Argentíne, sa v rozhodujúcej miere opieralo o nespokojnosť verejnosti s dôsledkami fungovania neoliberálneho modelu v ekonomickej oblasti týchto krajín. Ľavicové vlády, ktoré vznikli na vlne tejto nespokojnosti, sa  preto usilovali zmierniť dôsledky neblahého dedičstva. Podporovali stieranie rozdielov, rast založený na produkcii, obmedzovali možnosti finančných špekulácií a podporovali prerozdeľovanie bohatstva. Akcent kládli na rozvoj verejných služieb, osobitne zdravotníctva a vzdelávania. Ako to potvrdzujú viaceré správy UNESCO, významné úspechy dosiahli vďaka alfabetizácii pri pozdvihnutí  úrovne základných vrstiev jednoduchého obyvateľstva. Prínosom boli preň aj sociálne programy ružového prílivu, vďaka ktorým sa chudobné vrstvy a pracujúci ľudia dostali k tovarom základnej potreby, zdravému bývaniu, vyššiemu vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti. To všetko sa, pochopiteľne, stretlo s pozitívnou odozvou veľkej časti obyvateľstva. Chcelo by to však o niečo viac. Objektívne dané – takýto model sa musí zakladať na udržateľných princípoch hospodárskeho rozvoja spoločnosti, ktoré by nahradili kritizovaný neoliberalizmus. Prísne vzaté – to sa však zatiaľ nemohlo stať, lebo fakticky nedotknuté zostali aj rozhodujúce mocenské ekonomické štruktúry v krajinách Latinskej Ameriky.
 

Mraky na obzore ľavice v Latinskej Amerike
 

Nebezpečný príklad „chavizmu“, ktorý inšpiroval živelný politický pohyb na americkom kontinente – najmä na jeho južnej časti – smerom doľava, značne znepokojil neokonzervatívnu elitu vo Washingtone. V tomto období sa objavujú prvé mraky na obzore ľavice v Latinskej Amerike. Došlo k „palácovému prevratu“ a k zosadeniu „nehodného“ liberála prezidenta Manuela Zelayu, ktorého v náhlivosti – dokonca v pyžame – exportovali do Kostariky. Nahradili ho „hodnotnejším“ pravicovým liberálom Robertom Michelettim. Boli aj mŕtvi, ale svetové média o tom decentne pomlčali. Neprešlo to však tak ľahko – prejavila sa vtedajšia sila solidarity ľavicových vlád v regióne a Honduras sa ocitol v izolácii. Z nej sa ako tak dostal až po následných voľbách a potom, čo nový prezident Porfirio Lobo pod vplyvom politického postoja a osobnej angažovanosti H. Cháveza umožnil aspoň fyzický návrat zosadeného prezidenta do krajiny.
 

latam_mapa_foro_de_sao_paulo_members_wikipedia_2015-11-23.jpgRužový príliv, mapka 2015.
Zdroj: Wikipedia,
Foro de São Paulo

























Pred neskoršou premiérou zvratu podstatne väčšieho rozsahu – v Brazílii – bolo potrebné model odskúšaný v menej významnom stredoamerickom štáte za pomoci parlamentnej pravice a najvyššej súdnej moci ešte precizovať a preveriť v ďalšej krajine. A zrejme nie náhodou viedla zastupiteľský úrad v Paraguaji a neskôr v Brazílii, kde došlo takisto k zmanipulovanej zmene na čele štátu, tá istá osoba – veľvyslankyňa USA Liliana Ayaldeová. Obeťou podobnej taktiky sa v júni 2012 stal paraguajský prezident F. Lugo. Scenár zápletky jeho zosadenia sa začal zásahom polície voči rebelujúcim roľníkom a bezzemkom na statku bývalého pravicového senátora. Ten poskytol dostatočnú zámienku na kritiku ozbrojených zložiek moci, že údajne nezvládli situáciu. Došlo k rozpadu koalície a cez zmanipulované hlasovanie v parlamente aj k odvolaniu prezidenta Luga a k jeho nahradeniu bývalým viceprezidentom Federicom Francom, za čo si jeho prevratová vláda vyslúžila v ľavicových médiách ironické označenie „dictadura franquista“. Aj on sa ocitol v paľbe kritiky ľavicových síl, a to až do tej miery, že bolo Paraguaju dočasne zastavené členstvo v ekonomickom spoločenstve MERCOSUR. Táto absencia zároveň umožnila prijať za riadneho člena v tomto spoločenstve Venezuelu, čomu dovtedy negatívny postoj Paraguaja bránil.

Uvedená taktika kombinácie parlamentného prevratu s využitím dlhodobej silnej pozície latinskoamerickej pravice v prostredí súdnej moci sa ukázala ako pomerne efektívny nástroj na zmeny v krajinách s nepohodlnými ľavicovými politikmi na čele štátu. No zatiaľ čo v Hondurase a Paraguaji to celkom stačilo, vo Venezuele sa takýto scenár nepodarilo presadiť. Po neúspešnom prvom pokuse odstaviť H. Cháveza od moci v apríli roku 2002 opozícia pochopila, že v úsilí o zvrat s pomocou podpory v zahraničí musí vyvíjať tlak na bolivariánsku vládu na oveľa širšom základe. Významné miesto v ňom osobitne po začatí svetovej finančnej krízy v roku 2008 pripadlo ekonomike a najmä v poslednom období zahraničným sankciám USA, Európskej únie a ďalších západných krajín, napríklad Kanady, keďže zmena mocenským prevratom – ako to nedávno konštatoval komentár v španielskom denníku El Mundo – je tohto času nereálna. Chávezovci majú pevné pozície jednak v armáde a rovnako v ostatných silových zložkách štátu. Ako riešenie sa ponúka oprášený model ekonomických podvratných akcií z roku 1973 v Chile. Rozdiel je azda len v tom, že v súčasnosti v ňom nedominuje úloha autodopravcov, ale skôr ovplyvňovanie nálad obyvateľstva vytváraním umelého nedostatku základných spotrebných tovarov, vrátane takej „legendárnej komodity“, ako je toaletný papier. Otázkou však je – ako je možné, že v krajine kde nikto nezrušil súkromný sektor, neplatí zákon ponuky a dopytu? Trhová ekonomika by to mala predsa automaticky riešiť. Zdá sa, že jej niekto v tom potrebuje brániť. Ideálny je takýto mix nedostatku a vrcholiaca volebná kampaň. Aj v dôsledku toho podľa analytikov napríklad zvíťazil N. Maduro nad predstaviteľom opozície H. Caprilesom v prezidentských voľbách po Chávezovej smrti v roku 2013 len o 1,5 percenta.

V nasledujúcom roku 2014 ešte možno zaznamenať dobeh troch víťazstiev ľavice – Dilmy Rousseffovej v Brazílii, Tabarého Vázqueza v Uruguaji a Eva Moralesa v Bolívii. Ale už v roku 2015 sa karta ľavice v Latinskej Amerike začína čiastočne obracať. Dá sa to ilustrovať na výsledkoch druhého kola volieb v Argentíne, kde v novembrovom prezidentskom dueli vyhral o necelé tri percentá kandidát pravicovej opozičnej koalície Cambiemos (Zmeňme), bohatý podnikateľ Mauricio Macri. Zákon neumožnil Cristine Kirchnerovej po tretíkrát za sebou sa uchádzať o prezidentský úrad a jej kandidujúci stranícky kolega Daniel Scioli nedosiahol jej charizmu. Víťazstvo Macriho má v krajine, kde podobne ako v USA dominuje prezidentský systém, pomerne veľký význam, lebo mu umožňuje sformovať vládu. Do istej miery mu však vládnutie komplikuje fakt, že v hornej komore parlamentu si udržal najväčší počet mandátov Kirchnerovej blok Frente para la Victoria a že v dolnej komore nemá väčšinu ani pravicová koalícia, ani ľavicová opozícia. Patová situácia sa sformovala po decembrových voľbách v tom istom roku aj vo venezuelskom parlamente, kde po rokoch vďaka zmiešanému (prevažne väčšinovému) volebnému systému získala protichávezovská opozícia Mesa de la Unidad Democrática dvojtretinovú väčšinu. Tá sa ukázala ako sporná. Kvôli neregulérnostiam pri hlasovaní a s tým spojeným podozrením z volebného podvodu v juhovenezuelskom štáte Amazonas traja z novozvolených poslancov opozície nemohli na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu zložiť prísahu (juramentación), kým sa celá záležitosť právne nedorieši. Parlament to odmietol rešpektovať, na čo Najvyšší súd reagoval rozhodnutím, podľa ktorého sú akty parlamentu nulitné, kým trvá táto situácia, kvalifikovaná po právnej stránke ako „desacato“ (neuposlúchnutie). Systém bŕzd a protiváh je vo venezuelskom ústavnom systéme s piatimi mocami veľmi rozpracovaný, čo síce bráni parlamentnej svojvôli, ale je aj príčinou už spomenutej patovej situácie najmä so zreteľom na to, že prezidentská forma vlády umožňuje ľavici mať naďalej v rukách vládnu moc. Za neúspech ľavice v Latinskej Amerike sa môže označiť i referendum v Bolívii začiatkom roku 2016, ktoré tesným rozdielom zabránilo Evovi Moralesovi uchádzať sa o funkciu prezidenta po tretí raz od prijatia súčasnej ústavy.

Doteraz najťažší a najcieľavedomejšie riadený atak liberálnej pravice na pozície latinskoamerickej ľavice možno registrovať v Brazílii. A opäť pod dohľadom veľvyslankyne USA L. Ayaldeovej, ktorá nadobudnuté poznatky v Paraguaji mohla odovzdať na novom oveľa dôležitejšom pôsobisku. Analytici mu dali príznačný názov „Golpe a la Paraguya“ (Prevrat po paraguajsky). Celkovo však trval dlhšie a bol obohatený o nové prvky. Rozsiahla príprava sa začala už v roku 2014 pred Majstrovstvami sveta (MS) vo futbale – okrem iného vyvolávaním nepokojov za účinnej pomoci korporátnych médií kvôli zvyšovaniu cien v doprave, ktoré mala paradoxne vo viacerých regiónoch svojím spôsobom na svedomí brazílska pravica. Vďaka čaru nechceného „blbú náladu“ spoločnosti umocnila ešte aj potupná prehra Brazílčanov s Nemcami v semifinále MS. Z tej síce úradujúcu prezidentku D. Roussefovú neobvinili, ale na rozbehnutie impeachmentu sa našiel iný dôvod – údajné vylepšenie štatistických čísiel o stave krajiny, ktoré jej mohlo pomôcť vyhrať voľby po druhýkrát. Aj tu z pozície koaličného partnera viceprezidenta Michela Temera, podobne ako v Paraguaji, došlo k zmene postoja – k odstúpeniu od koaličnej spolupráce. Celý proces série zmanipulovaných parlamentných hlasovaní za pomoci odídencov z koalície a poslancov z iných strán, ktorý viedol najprv k pozastaveniu výkonu funkcie riadne zvolenej prezidentky a k povereniu jej viceprezidenta, aby ju zastupoval – vyvrcholil v roku 2016 ešte pred začiatkom Olympijských hier (OH) v Riu. Tesne po ich skončení sa zavŕšil jej odvolaním. (Zachovala sa tak nová tradícia spájania najvýznamnejšieho športového zápolenia s politickým podvratnými akciami vo svete. Počas letnej olympiády v Pekingu v roku 2008 to boli nepokoje v Tibete, s ktorými sa musela vyrovnať čínska vláda, a gruzínsky útok na Južné Osetsko, ktorý vyprovokoval ráznu ruskú reakciu. OH v Soči v roku 2014 zasa rámcoval kyjevský Majdan, ktorý kulminoval štátnym prevratom a útekom riadne zvoleného prezidenta z Ukrajiny.) Na M. Temera sa z neznámych príčin predvolebné upravovanie štatistik nevzťahovalo, aj keď ako koaličný kandidát na miesto viceprezidenta v kampani by z neho logicky musel profitovať. Už ako zastupujúci brazílsky prezident sa zúčastnil na otváracom ceremoniáli OH a jedinou chybou krásy pre neho bolo, že ho na ňom vypískali, čo sa v prenosoch ľahko vyriešilo potlačením zvuku z exteriérov.

Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku

JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

(Pokračovanie)

Priemer: 4.3 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama