Žena sa stala plnoprávnym kráľom

Tristo rokov od narodenia významnej panovníčky (3)
Počet zobrazení: 6235

1_kopia_svatostefanskej_koruny_zezla_a_jablka_v_kostole_krala_mateja.jpgUhorskú korunu, známejšiu pod názvom Svätoštefanská koruna, podľa legendy priniesli z nebies anjeli a nasadili ju na hlavu prvého kráľa z rodu Arpádovcov – Štefana I. Pred pokrstením sa volal Vajk a v rokoch 995 až 997 bol kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva začleneného do rodiaceho sa Uhorska. Už v roku 1083 ho cirkev na popud kráľa Ladislava I. vyhlásila za svätého. V skutočnosti korunu zlatníci poskladali zo starších poškodených šperkov a prvý raz bola zrejme použitá pri korunovácii kráľa Štefana V. roku 1245. Na snímke je kópia svätoštefanskej koruny, žezla a krajinského jablka v Kostole kráľa Mateja na Budíne.

Odkedy bola Bratislava korunovačným mestom až na niekoľko prestávok bol „klenot všetkých klenotov“ prísne strážený v Korunnej veži tunajšieho hradu. V roku 1784 ju dal Jozef II., ktorý bol alergický na maďarskú šľachtu a nenechal sa pomazať za uhorského kráľa, previezť do cisárskej pokladnice vo Viedni. Po druhej svetovej vojne si korunu „osvojili“ Američania. Maďarsku túto vojnovú korisť vrátili až roku 1978. Dnes môžu jej originál turisti obdivovať v maďarskom parlamente v osobitnej sále s nápisom No photo! pod dohľadom ozbrojených vojakov.
 

Pred očami svätého Martina
 

Máriu Teréziu Habsburskú 25. júna 1741 ako jedinú ženu korunovali tzv. svätoštefanskou korunou ako „plnoprávneho kráľa“. František Štefan Lotrinský sledoval akt z väčšej vzdialenosti, mimo pozornosti publika. Bola to asi dosť krutá rana pre mužskú márnomyseľnosť. Cisársku korunu, ako určité zadosťučinenie, získal omnoho neskôr. Aj to nie vlastnou zásluhou, ale vďaka šikovnej diplomacie jeho manželky.

3._zobrazenie_bratislavskej_kor.jpgZobrazenie bratislavskej korunovácie zo série nástenných malieb vo viedenskom Paláci uhorskej kancelárie, Franz Messmer a Wenzel Pohl zo školy Martina van Meytens, 1770.

Ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy uhorskú korunu sňal z podstavca sochy sv. Martina a položil ju priamo na hlavu imperátorky, nie k pravému ramenu, ako sa to robilo pri korunovácii kráľovských manželiek. Do pravej ruky jej vložili žezlo staršie ako koruna, do ľavej anjouovské krajinské jablko a prehodili jej cez plecia plášť svätého Štefana, ktorý podľa všetkého naozaj pochádza z doby prvého uhorského kráľa. Prešili ho z pôvodného kňazského ornátu a Štefan so svojou manželkou Gizelou ho daroval Bazilike Panny Márie v Stoličnom Belehrade. Pri korunovačnom akte sa používal ešte krátky meč pochádzajúci z Benátok z polovice 16. storočia. Pôvodný z čias Štefana I. sa stratil.

Dva týždne pred korunováciou previezli korunu z hradu do Kaplnky sv. Jána Almužníka, ktorá sa po dokončení v roku 1732 stala skvostom stredoeurópskeho baroka. Nechal ju k Dómu sv. Martina pristaviť primas Esterházy. Na čele skupiny autorov umelcov bol sochár Georg Rafael Donner. Jedenásť najplodnejších rokov života prežil v Bratislave. V zlievarenskej dielni v záhrade Arcibiskupského letného paláca (dnes Úrad vlády SR) vytvoril svoje vrcholné diela, viaceré z nich presúvali na lodiach po Dunaji do Viedne. V Bratislave po sebe zanechal sochársku výzdobu kostola alžbetínok, mariánsky oltár v Kostole sv. Trojice, hlavný oltár v Kostole Narodenia Panny Márie v pútnickej obci Marianka pri Stupave, ktorú navštívila aj Mária Terézia.

donnerovo_susosie_sv._martina_v_roku_1912_preniesli_do_predneho_kuta_juznej_lode_katedraly.jpgDonnerovo súsošie sv. Martina v roku 1912 preniesli do predného kúta južnej lode katedrály.

Najznámejšie je Donnerovo súsošie sv. Martina zo zliatiny olova a cínu. Pôvodne bolo ústrednou časťou barokového hlavného oltára korunovačného chrámu. Ten bol poňatý ako divadelné javisko predstavujúce známu scénu svätca na vzpierajúcom koni, keď švihom šable odpáral polovicu plášťa, aby ju podaroval polonahému žobrákovi (potom sa mu vo sne zjavil ako Kristus). Martina sochár neobliekol do odevu rímskeho vojaka zo 4. storočia, ale do dobovej uniformy uhorských husárov a peknú tvár si vypožičal od svojho mecéna – Imricha Esterházyho.

Slávnostná posviacka oltára sa uskutočnila 5. novembra 1735 a teda prvá korunovácia pred ním sa udiala práve v júni 1741. Donner sa jej však nedožil, zomrel 15. februára toho roku vo Viedni. Pri regotizácii kostola na začiatku druhej polovice 19. storočia milého Martina deklasovali do exteriéru. Vrátili ho do chrámu až roku 1912, keď na diele „zapracovala“ príroda. Pravda, po očiste súsošie umiestnili iba do kúta svätyne v južnej lodi. Pôvodnú dramatickú scénu oltára dotvárali dvaja adorujúci anjeli, ktorých dnes možno obdivovať v  Národnej galérii v Budapešti. Ostatné súčasti – barokové vázy, nadstavec a pozadie s dekoratívnou výzdobou – sa nezachovali.
 

Bratislavské génius loci
 

Poobede korunovačný sprievod prešiel Hlavným námestím popri Stĺpe víťaznej Márie, ktoré nechávali Habsburgovci stavať v mestách po porážke Osmanskej ríše, do najstaršej zachovanej sakrálnej stavby v Bratislave – františkánskeho kostola. Zasvätili ho zvestovaniu Panny Márie, patrónke Uhorska aj cisárskeho rodu. Podľa neovereného prameňa dal postaviť svätyňu v gotickom štýle uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky, syn Štefana V., na počesť víťazstva nad českým kráľom Přemyslom Otakarom II. v bitke na neďalekom Moravskom poli v roku 1278.

4._korunovacny_sprievod_pred_stlpom_vitaznej_panny_marie.jpgKorunovačný sprievod pred stĺpom Víťaznej Panny Márie, detail, Franz Messmer a Wenzel Pohl, 1770.

Vo františkánskom kostole sa odohrávala jedna z tradičných ceremónií prešporských korunovácií – nová panovníčka tu pasovala vybraných šľachticov za rytierov Zlatej ostrohy. V priľahlom kláštore v roku 1526 po bitke pri Moháči za uhorského kráľa zvolili prvého Habsburga – Ferdinanda I., ktorého syna Maximiliána II. zase korunovali vôbec ako prvého panovníka v Bratislave.

Korunovačnú cestu na Kapitulskej, Michalskej, Laurinskej, Ventúrskej a ďalších uliciach dnes označujú špeciálne dlažobné kocky s mosadznými korunkami, ktoré však pomaly, ale iste miznú. Zrejme v strediskách zberných surovín a či vo vitrínach zberateľov turistických suvenírov. Tak sa nedávno „stratila“ z dlažby na Hurbanovom námestí pred vstupom do areálu Michalskej brány aj kovová tabuľka na pamiatku prvej upálenej bosorky v Prešporku. Agáta Tóthová Borlobaschinová z Podunajských Biskupíc tu skonala na hranici 24. mája 1602. Podobné tmárstva zakázala až Mária Terézia. Paradoxne, či skôr celkom logicky, konzervatívni predstavitelia katolíckej cirkvi v súčasnej Bratislave neboli veľmi nadšení obdobnými reminiscenciami na svoje prešľapy v ranom novoveku a tak zrejme niektorým po zmiznutí skromného pomníčka padol kameň zo srdca.

Sprievod v roku 1741 vyšiel z opevneného mesta Michalskou bránou. Čoskoro sa zastavil pred Kostolom Milosrdných bratov, na mieste, kde sa konali na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia rozlične ladené demonštrácie. Mária Terézia, podobne ako neskôr mnoho slovenských politikov, tam pred zhromaždeným davom prisahala, že bude ochraňovať záujmy a práva ľudu svojej ríše. Kto z nich splnil zo svojich sľubov viac?

Takých génius loci nájdeme v Bratislave viac. Hoci aj hneď naproti kostolu. Keď tam po prvej svetovej vojne kopali základy paláca Tatrabanky podľa projektu architekta Milana Michala Harminca, objavili poklad strieborných keltských mincí. Neskôr tam sídlila Slovenská televízia a teraz Ministerstvo kultúry SR, v ktorom vraj tiež hlavné slovo majú peniaze. Samozrejme, na podporu rozvoja umenia a kultúry.

V priestoroch dnešného Hurbanovho námestia a naň prepojeného Námestia SNP sa počas korunovácií odohrávali niekoľkodňové ľudové veselice. Piekli tam pre vojakov, miestne obyvateľstvo a návštevníkov mesta na veľkých ražňoch voly a v špeciálne postavených fontánach tieklo malokarpatské víno. Tak ďaleko súčasná demokracia zatiaľ nedospela.
 

Zo štyroch brán sa zachovala iba jedna
 

Osud brán na štyroch svetových stranách mestského opevnenia spečatila práve Mária Terézia. Stredoveké jadro, ktoré v 13. až 14. storočí obohnali obranným systémom tvorený múrom, parkanom, vodnou priekopou, valom a bránami, bolo vzhľadom na nový politický význam i hospodársky vývoj Bratislavy neobyčajne veľmi malé. V podstate zo všetkých strán ho obklopovali predmestia. Aby sa rozšírili možnosti ich prepojenia a ďalšej výstavby, panovníčka nariadila v roku 1775 hradby zbúrať. Dodnes sa zachovala súvislejšia časť múrov a bášt od Dómu sv. Martina pozdĺž Židovskej ulice (odkryli ich pri búraní židovne na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia), úsek okolo Michalskej brány po Prašnú baštu a fragment zachránili aj na Nedbalovej ulici, kde ho pekne začlenili do novostavby ČSOB na Námestí SNP.

5._c._hirsch_ml._maria_terezia_na_vranikovi_na_korunovacnom_pahorku_gmb.jpgMária Terézia na vraníkovi na Korunovačnom pahorku, C. Hirsch ml., GMB.

Strategicky najvýznamnejšou bola západná brána – Vydrická alebo tiež nazývaná Viedenská. Ústila do nej Podunajská cesta vedúca z rakúskej metropoly. Pred bránou sa už storočia rozvíjala osada Vydrica a Podhradie s historicky dôležitým brodom cez Dunaj pri Vodnej veži. V roku 1455 k bráne pristavili Leonfelderovu a Himmelreichovu baštu. Stáli na konci dnešnej Panskej ulice pri martinskom dóme, kde roku 1893 vybudovali v maurskom slohu neologickú synagógu. Koncom šesťdesiatych rokov musela – nerozumne – ustúpiť prívodnej cesty na Most SNP. Teraz je tam Pamätník holokaustu od Milana Lukáča. Zachovali sa tu pozostatky mestského opevnenia, ku ktorému v neskoršom období pristavali obytné domy na Rudnayovom námestí. A údajne niekde pod súčasnou komunikáciou sa ukrýva pôvodný kamenný most, ktorý kedysi bol nad hlbokou priekopou.

Najmenšou a súčasne najmladšou vstupnou bránou bola na juhu Rybárska (nie Rybná, lebo ňou vchádzali do mesta rybári, a nie ryby). Spájala Hlavné námestie, kde sa konali trhy, s predmestím pri Dunaji. Tam žili rybári, mäsiari a garbiari. Počas tureckých nájazdov roku 1529 bránu z bezpečnostných dôvodov zamurovali a nechali iba priechod pre peších. V rokoch 1754 až 1756 ju obnovili a premenovali na Tereziánsku bránu, no o dvadsať rokov ju ako prvú – práve na príkaz Márie Terézie – zrovnali so zemou. Spolu s ňou aj južný múr hradieb, pričom priekopu zasypali. Hneď sa tu začalo s výstavbou šľachtických palácov, domov bohatých mešťanov a panských hostincov, predchodcov hotela Carlton. Vďaka tomu tu vznikla obľúbená promenáda obrúbená alejami stromov, ktorá túto funkciu plní dodnes ako Hviezdoslavovo námestie. Samozrejme, až na ten hrozný plot pred americkým veľvyslanectvom.

Kamenné platne z mosta ponad priekopu sa využili pri výstavbe susedného mestského divadla. Dlho sa nevedelo, kde brána presne stála, až v roku 1990 objavili zvyšky jej muriva. Pri neobarokovej Ganymedovej fontáne od bratislavského sochára Viktora Tilgnera (z roku 1888) pred dnešnou staršou budovou SND možno cez sklenený poklop vidieť základy pravej vežičky predbránia.

6._mt_ako_uhor._kralovna_1741_gmb_franz_leopold_schmitner_viedensky_medirytec.jpegMária Terézia ako čerstvá uhorská kráľovná, viedenský medirytec Franz Leopold Schmitner 1741, GMB.

Michalská a Laurinská (Vavrinecká) brána boli po architektonickej stránke dvojčatá. Pomenovali ich podľa kostolov, ktoré pred nimi stáli mimo hradieb – archanjela Michala a svätého Vavrinca. Oba objekty rozobrali pri tureckom nebezpečenstve a materiál použili na zlepšenie opevnenia. Jeden dôkaz – torzo epitafu z ružového kameňa vidno – na vnútornej strane Michalskej veže. Nad základmi stredovekého michalského kostola vybudovali roku 1725 barokový Kostol svätého Jána z Mathy, ľudovo volaného kostol trinitárov, či trojičky. Torzo gotickej Kaplnky sv. Jakuba, ktorá stála pri Kostole sv. Vavrinca, odkryli v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Dnes ho prekrýva sklenený prístrešok pod Manderlákom, ktorý sa pre verejnosť sprístupňuje iba raz do roka.

Pred oboma bránami postavili barbakany, ktoré zabraňovali priamej streľbe a tak chránili vstup do mesta. K nim bránam viedli padacie mosty. V prípade Laurinskej sa pri súčasnom Mestskom divadle POH zachoval iba zakrivený tvar konca ulice (zvyšky Pekárskej bašty zlikvidovali za prvej ČSR).

Z obáv pred husitskými nájazdmi v 15. storočí nariadil cisár Žigmund vybudovať vonkajšie mestské opevnenie – systém vysokých násypov a valov, prerušovaných menšími bránami na Suchom mýte, na Špitálskej, Dunajskej a Kozej ulici. Túto štruktúru postupne likvidovali v 19. storočí. Zostali po nej iba línie niektorých ulíc a názvy Suché a Trnavské mýto, Palisády, či Šancova ulica (die Schanze – po nemecky mestské hradby).

Prečo sa Michalská brána sa zachovala ako jediná? Za vysoké náklady ju nechal zrekonštruovať otec Márie Terézie Karol VI. Pôvodne fortifikačné, no neskôr cenné architektonické dielo do súčasného stavu dotiahla jeho dcéra. Svedčí o tom olovená rokoková kartuša s dvoma trúbiacimi anjelmi z cechu Donnerovho žiaka Ľudovíta Godeho nad bránou zo strany mesta. Godemu sa prisudzuje aj autorstvo sôch archanjela Michala a sv. Jána Nepomuckého na Michalskom moste z 18. storočia (nad Čitárňou U červeného raka), či na priečeliach kostolov na Špitálskej ulici venovaných uhorskému kráľovi Ladislavovi I. Svätému a sv. Alžbety Uhorskej (Durínskej), ktorá prvé štyri roky života prežila na Bratislavskom hrade. Autorom kovovej sochy archanjela Michala na vrchole Michalskej veže vo výške 51 metrov bol bratislavský kotlársky majster a člen mestskej rady Peter Eller.
 

Peripetie na Korunovačnom vŕšku
 

Posledné dejstvo oficiálnych ceremónií sa odohrávalo na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra, kde sa nachádzal umelo navŕšený pahorok. Nový panovník naň vyklusal na koni a korunovačným mečom švihol na sever, východ, juh a západ s tým, že je pripravený brániť aj so zbraňou v ruke Uhorsko pred nepriateľmi, nech vpadnú do krajiny z ktorejkoľvek svetovej strany. Na rozdiel od svojich mužských predchodcov, ktorí sa počas korunovácie po meste premiestňovali na koni, Mária Terézia absolvovala cestu medzi jednotlivými zástavkami v parádnom koči. Jedinou výnimkou bol Korunovačný vŕšok, kde ju posadili na vraníka. Samozrejme, do dámskeho sedla, s nohami v sukniach na ľavom boku koňa.

7._slavnostne_odhalenie_sochy_marie_terezie_v_bratislave_1897.jpgSlávnostné odhalenie sochy Márie Terézie na Korunovačnom námestí v roku 1897 za účasti cisára Františka Jozefa.

Roku 1773 začali na tomto mieste stavať barokovú budovu krajinskej sýpky (časom ju vystriedala Reduta), preto dala Mária Terézia návršie odstrániť. O dva roky nato na novovzniknutom – Korunovačnom námestí vybudovali podľa projektu rakúskeho dvorného architekta Franza Antona Hillebrandta architektonicky vyzdobenú vyvýšeninu, ktorá sa potom využívala pri korunovačných obradoch. Posledný s uhorským kráľom Ferdinandom V. Dobrotivý sa v Bratislave konal v roku 1830 – za prítomnosti štúrovcov, študentov z Evanjelického lýcea. Pri úprave priľahlých ulíc kopček 4. mája 1870 odstránili a na uvoľnené priestranstvo dočasne umiestnili hudobný pavilón.

Koncom 19. storočia sa menila politická situácia v Rakúsko-Uhorsku i etnické zloženie zastupiteľstva „slobodného kráľovského mesta Prešporka“ v prospech Maďarov. To v súvislosti s blížiacimi sa oslavami milénia, tzv. zaujatia vlasti, na svojom zasadaní 8. júna 1892 rozhodlo, že dá na mieste niekdajšieho korunovačného pahorka postaviť dôstojný pamätník. Zriadená odborná komisia oslovila dvoch významných sochárov, bratislavských rodákov: spomínaného Viktora Tilgnera a Jána Fadrusza, aby vypracovali a predložili svoje návrhy.

Tilgnerov projekt predstavoval leva ležiaceho na vysokom podstavci, ktorý prednými labami chráni uhorské korunovační insígnie. Po obvode podstavca mali byť umiestnené vo forme medailónov podobizne všetkých panovníkov korunovaných v Bratislave. Žeby sa týmto návrhom inšpiroval český sochár Bohumil Kafka, keď na toto miesto blízko dunajského nábrežia projektoval o štyri desaťročia sochu Milana Rastislava Štefánika?

Fadrusz si zvolil iba jednu osobnosť – Máriu Teréziu. Tá ovenčená svätoštefanskou korunou mala sedieť na španielskom žrebcovi v slávnostnom uhorskom odeve. Spoločnosť jej mali robiť dve postavy husárov. Pri obhajovaní svojho návrhu komisiu oslovil v maďarčine „vlasteneckým prouhorským a promaďarským postojom“. Nadšení členovia komisie 19. júna 1893 práve jeho poverili vytvorením sadrového modelu. Ten sa páčil aj v Budapešti. Po vyše roku sa vydal do toskánskeho mesta Carrara, aby v lome mimoriadne kvalitného bieleho mramoru vybral pre jazdeckú sochu obrovských rozmerov potrebný blok horniny.

8_susosie-bratislava-maria-terezia.jpgMramorové súsošie v Bratislave, fotografia niekedy zo začiatku minulého storočia.

S blížiacim sa odhalením pamätníka sa medzi príslušníkmi maďarskej a nemeckej národnosti začali prejavovať rozpory okolo ideologickej interpretácie diela. Tá sa ukázala ako jednoznačná. Mária Terézie bola chápaná ako uhorská kráľovná, nie ako habsburská panovníčka celej duálnej monarchie. Postava stojaca vľavo od nej zosobňovala uhorského magnáta, ktorý zdvihnutou ľavicou ukazuje panovníčke smerom na Budapešť. Kurucký bojovník na pravej strane drží uhorský znak a so šabľou v ruke obracia svoj hrozivý pohľad na západ, ku Viedni. Na prednej časti podstavca bol vytesaný latinský nápis Vitam et sanguinem, skrátený citát výzvy palatína Jána Pálffyho členom uhorského snemu v Bratislave z 11. septembra 1741: Život a krv za našu kráľovnú.

Súsošie vysoké 6,65 metra (s podstavcom dosahovala celková výška jedenásť metrov) s pompou odhalili 16. mája 1897 za prítomnosti cisára Františka Jozefa, členov jeho panovníckeho dvora, krajinského primasa, členov vlády a predstaviteľov mesta, univerzít, akadémie vied a ďalších hostí. Dielo prežilo prvú svetovú vojnu, rozpad Rakúsko-Uhorska i vznik Československej republiky. Až keď sa v rokoch 1920 a 1921 opakovane pokúsil zosadený rakúsky cisár Karol prvý a posledný o obnovu Uhorského kráľovstva, protimaďarské nálady sa vystupňovali. V čase od 26. do 29. októbra 1921 československí legionári za asistencie polície a slovenských študentov (ako to vo svojich spomienkach napísal profesor histórie Branislav Varsik) kolos zdemolovali.

Z carrarského mramoru sa zachovalo len niekoľko kúskov, časť rozdrvili a použili na vydláždenie Novosvetskej ulice. Z jedného torza kameňa český sochár Ladislav Šaloun vytesal bustu Františka Palackého pred bývalým kláštorom sestier Notre Dame na Palackého ulici (vidno na nej detail z husárskej uniformy).

Bratislavský sochár Alojz Rigele, ktorý bol tiež svedkom odstraňovania sochy Márie Terézie, využil z nej v roku 1923 materiál na reliéf venovaný pátrovi Feliciánovi-Jozefovi Mócikovi, ktorého roku 1917 zavraždil psychicky narušený atentátnik. Kňaz, inak tiež výtvarník a vychovávateľ, slúžil v bratislavskom kostole uršulínok, kde tuto tabuľu umiestnili. Mimochodom, k obom ženským rádom – Notre Dame i uršulínkam – mala Mária Terézia bezprostredný vzťah. Rigele využil aj kamene z granitového podstavca súsošia – vytvoril z nich pamätník obetiam prvej svetovej vojny na Murmanovej výšine neďaleko Slavína.

Mária Terézia sa po splnení povinností spojených s korunováciou vrátila na hrad, kde sa konala slávnostná hostina za účasti členov jej rodiny, primasa Imricha Esterházyho, palatína Jána Pálffyho a ďalších významných hostí. Tým sa však pobyt panovníčky v Bratislave zďaleka neskončil. Čakala ju neľahká úloha: presvedčiť snem, aby sa Uhorsko viac angažovalo pri obrane ohrozenej celistvosti spoločnej podunajskej monarchie.

(Pokračovanie)

FOTO: Autor a jeho archív.

1. časť: Čestné občianstvo pre Máriu Teréziu?
2. časť: Osudovo sa zaľúbila ako šesťročná

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984