Zimné túlačky po viedenských galériách III.

Počet zobrazení: 6077

1_juzne_priecelie_horneho_belvederu_vo_v_iedni.jpgNa záver našej prechádzky po viedenských múzeách s krásnym umením navštívime Belveder.  Je takmer iba na skok vzdialený od rozostavanej Hlavnej železničnej stanice, kam prichádzajú aj všetky osobné vlaky z Bratislavy. Obe stavby, Horný a Dolný Belveder, postavili na začiatku 18. storočia ako letné sídlo vojenského veliteľa a diplomata v službách postupne troch rakúskych cisárov Eugena Savojského (1663 – 1736).

Južné priečelie Horného Belvederu vo Viedni.

Vlani si Rakúšania pripomínali 350. výročie jeho narodenia. Výstavu o nevšedných životných osudoch tohto úspešného šľachtica si možno pozrieť do 27. apríla 2014 v jeho Zimnom paláci v centre hlavného mesta na Himmelpfortgasse č. 8. Keď už sme pri generálovi a jubileách, Viedenčania si tohto roku viacerými výstavami pripomenú 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá priniesla pád habsburského mocnárstva. Jednu z nich – V epicentre kolapsu – si záujemcovia vojenských dejín môžu prezrieť už teraz v neogotickej radnici na Ringu.

Reprezentačný Horný Belveder

sala_terrena_v_hornom_belvederi.jpegSala terenna s Atlasmi.

Eugen Savojský nebol len slávny vojvodca, ale aj veľký mecenáš umenia. Pre splnenie svojich snov o tom, v akom prostredí by mal bývať a prijímať návštevy, si zvolil popri Johannovi Bernhardovi Fischerovi vtedy najvýznamnejšieho architekta v strednej Európe – Johanna Lucasa von Hildebrandt. Vybral si dobre, horný palác sa dnes pokladá za jednu z najkrajších barokových stavieb svojho druhu vo svete.

Stavebné práce na Hornom Belvederi prebiehali v rokoch 1717 až 1723. Mal plniť najmä reprezentatívnu funkciu s obrazárňou sprístupnenou verejnosti. Bohaté štukové klenby Saly terreny, prízemnej haly, ktorá spájala palác s parkom, podopierajú štyria Atlasovia. Od nej vedie slávnostné schodisko do Mramorovej siene presahujúcej dve poschodia s impozantnou freskou na plafóne z roku 1721 od Carla Innocenza Carloneho (1686 – 1775) nazvanou Triumf Auróry. Akože ináč, ide o alegóriu večne víťaziaceho pána domu, cnostného generála Eugena Savojského. Na výzdobe sály sa podieľali aj ďalší dvaja talianski umelci Marcantonio Chriani a Gaetano Fanti.

4_mramorova_sala_horneho_belvederu.jpgMramorová sála. Vpravo: Count Galeazo Ciano a Joachim von Ribbentrop podpisujú protokol k viedenskej arbitráži, 2. 11. 1938.

8_count_galeazo_ciano_a_joachim_von_ribbentrop_podpisuju_protokol_k_viedenskej_arbitrazi_2._11._1938_horny_belveder.jpg

 

 




Žiaľ, 2. novembra 1938 sa táto miestnosť, aspoň podľa dobových fotografií to vyzerá na ňu, stala dejiskom pre nás potupnej udalosti – podpísania prvej viedenskej arbitráže, ktorou Slovensko dočasne stratilo rozsiahle južné územia vrátane Komárna, Lučenca  a Košíc v prospech horthyovského Maďarska. Hlavnými aktérmi sa stali ministri zahraničných vecí Mussoliniho Talianska a Hitlerovho Nemecka Count Galeazo Ciano a Joachim von Ribbentrop po tom, čo ich na to po neúspešných bilaterálnych rokovaniach v Komárne splnomocnili spojenci Československa Veľká Británia a Francúzsko.

Po Carloneovi pomenovali susednú, menšiu sálu, ktorej klenutý strop vyzdobil freskami tento vtedy populárny taliansky maliar. Teraz tu vystavujú artefakty stredovekého sochárstva. S jeho menom je spojená aj stropná maľba svätej trojice v dvojpodlažnej kaplnke, ktorú dokončil v roku 1723 v juhovýchodnej veži paláca.

Aj tu červeno-hnedý mramor kontrastuje s bohatými bielymi štukami. Oltárny obraz Vzkriesenie Ježiša Krista je dielom v tých časoch veľmi vychyteného neapolského umelca Francesca Solimenu. Hoci princ Eugen dielo objednal najneskôr v roku 1719, na jeho dokončenie musel čakať takmer desať rokov. Autorom sôch Jána Krstiteľa a apoštola Petra je Domenico Parodi z Janova.

7_slavny_bozk_gustava_klimta_v_hornom_belvederi.jpg10_gustav_klimt_fritza_riedlerova_horny_belveder.jpg






Gustav Klimt: Fritza Riedlerová.


Slávny Bozk Gustava Klimta.


Ostatné priestory Horného Belvederu poskytli útočište pôsobivej zbierke svetového umenia od stredoveku až po dnešok. Jej jadro tvorí  dedičstvo autorov viedenskej secesie založenej 3. apríla 1897 – Kolomana Mosera, Josefa Hoffmanna, Josefa Mariu Olbricha, Maxa Kurzweila, Josefa Engelhara, Ernsta Stöhra, Wilhelma Lista a, samozrejme, Gustava Klimta (1862 – 1918) s jeho najväčšou kolekciou 24 diel. Vrátane Bozku z roku 1908, považovaného za monumentálnu ikonu rakúskej secesie, ďalších malieb z tzv. zlatej série (Judith, 1901), portrétu mecanášky Fritzi Riedlerovej (1906), nedokončeného obrazu Adam a Eva (1918). Sú tu aj majstrovské expresionistické práce Egona Schieleho, Oskara Kokoschku, Maxa Oppenheimera a francúzskych impresionistov Paula Cézanna, Edgara Degasa, Vincenta van Gogha, Clauda Moneta , Edouarda Maneta, Camilla Pissarra a Pierra-Augusta Renoira.

6_ludwig_von_hofmann_idyla_1895_horny_belveder.jpegEgon Schiele: Ľúbostné objatie, 1917.

9_egon_schiegle_lubostne_objatie_1917_belveder.jpegLudwig von Hofmann Idyla, 1895.

Bohato sú zastúpené i obrazy približujúce biedermeier – osobitný štýl v nemecky hovoriacich krajinách od Viedenského kongresu (1814/15) až po 60. roky 19. storočia. Napríklad Ferdinanda Georga Waldmüllera, Josefa Danhausera, Friedricha von Amerling, Petra Fendiho, Michaela Nedera, Johanna Baptistu Reitera a Friedricha Gauermanna, no i viacerých českých autorov z čias pred rozpadom c. k. monarchie (napr. predstaviteľov kubizmu Emila Fillu a Antonína Procházku). Súdobé diela slovenských umelcov by ste tu však márne hľadali. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 jednoznačne mierili do galérií v Budapešti.

5_zbierka_messerschmidtovych_bust_so_sklabiacimi_sa_tvarami.jpgZbierka Messerschmidtových búst so šklabiacimi sa tvárami.

Múzeum predstavuje aj 16 fascinujúcich originálov „charakterových hláv“ klasicistického umelca Franza Xavera Messerschmidta (1736 – 1783), synovca mníchovského dvorného sochára Johanna Baptistu Strauba. Stal sa autorom pozlátených bronzových búst Márie Terézie, jej manžela Františka I. Štefana Lotrinského a syna Jozefa II. Neskôr sa Messerschmidt presťahoval do Prešporka, kde vytvoril svoje najslávnejšie súborné dielo – 69 búst s veľmi expresívnymi, skrivenými rysmi tváre, ktoré prejavujú silné emócie. Zbierka, ktorú zanechal v Bratislave, mieste svojho posledného odpočinku (niekde pri Kostole svätého Mikuláša pod Hradom), si nepochybne zaslúži dôstojnejšie miesto, aké mala donedávna v bočnej chodbe Slovenskej národnej galérie.

Dolný má tiež čo ponúknuť

11_pohlad_z_horneho_belvederu_na_dolny_a_oranzeriu_vlavo_za_nou_v_pozadi_katedrala_sv._stefana.jpgPohľad z Horného Belvederu na Dolný a Oranžériu, vľavo, za ňou v pozadí Katedrála svätého Štefana.

Zväčša iba prízemná stavba Dolného Belvedera slúžila princovi pre súkromné ubytovanie a pracovné kancelárie. Stavebné práce tu trvali v rokoch 1712 až 1716. Vedľa stáli hospodárske objekty a budovy pre početné služobníctvo. Aj tu však nájdeme reprezentačnú časť – Mramorovú galériu prevyšujúcu podlažie.

Sú tu tiež nástenné maľby Martina Altomonteho, Parodiho sochy vo výklenkoch a štukatérske práce oslavujúce vojenské úspechy princa Eugena, nie náhodou popretkávané výjavmi zo života gréckeho boha Apolóna. V priestrannej sieni možno obdivovať aj zliatinové sochy, ktoré mali pôvodne tvoriť súčasť obrovskej alegórie rieky Dunaj na verejnom priestranstve vo Viedni, čo sa však nepodarilo uskutočniť. Rovnako ako honosné súsošie na princovu počesť, v rohu stojí iba jeho torzo z bieleho carrarského mramoru.

1a_zlaty_apartman_v_dolnom_belvedera_dala_zriadit_maria_terezia.jpgZlatý apartmán v Dolnom Belvederi dala zriadiť Mária Terézia.

Generál nepoľoval iba na Turkov, ale aj na divé zvieratá. Pri príležitosti jeho jubilea tu otvorili výstavu súdobých obrazov na túto tému doplnenú o historické vypchaté ukážky lovnej zvere z Prírodohistorického múzea. Po princovej smrti sa celý areál i s priľahlými záhradami stal majetkom Habsburgovcov. Mária Terézia tu v roku 1765 nechala zrekonštruovať niekoľko apartmánov, vrátane toho zlatého a Siene humoresiek so zobrazením v 18. storočí módnych štyroch ročných období a štyroch základných živlov od Jonasa Drentwetta z Augsburgu. Aj táto časť Belvederu bola na sklonku druhej svetovej vojny poškodená a tak si vyžiadala náročnú rekonštrukciu.

4a_emil_nolde_biblicka_scena_s_jozefom.jpegEmil Nolde: Biblická scéna s Jozefom.

Dnes v dolnom paláci pravidelne organizujú výstavy. Pod názvom V žiari a farbách tu do 2. februára predstavovali dielo jedného zo zakladateľov nemeckého expresionizmu Emila Noldeho (1867 – 1956), ktorý pochádzal zo severného Šlezvicka na hranici s Dánskym kráľovstvom. Najprv Noldeho ovplyvňoval francúzsky impresionizmus. Priznám sa bez mučenia, že z jeho prác sa mi práve tieto najviac páčili, ako aj zobrazenia rozbúreného Severného a Baltického mora v rôznych obdobiach. Podľa nich som si uvedomil, že more sa v priebehu roka a dňa mení tak ako naše listnaté lesy.
 

5_a_emil_nolde_stretnutie_na_plazi_1920.jpegEmil Nolde: Stretnutie na pláži, 1920.

Ako mnoho iných nemeckých umelcov aj Nolde spočiatku privítal uchopenie moci Hitlerovými „národnými socialistami“ v roku 1933. Dúfal, že nový režim vráti Nemcom po traume z porážky v prvej svetovej vojne a tzv. versaillského mieru zdravé sebavedomie. O to väčší šok zažil, keď v roku 1941 jeho diela oficiálna nacistická propaganda označila za nevhodné a zakázala ich. Na mnohých Noldeho obrazoch sa prelínajú biblické príbehy, legendy i námety mimo západnej civilizácie, napríklad exotickí tanečníci z jeho cesty do Novej Guiney. Lenže čím bol starší, tým boli jeho diela zrelšie a zrelšie, až akosi vo svojom poňatí modernosti prezreli. Expozíciu dopĺňali vybrané diela rakúskych umelcov Oskara Kokoschku, Wernera Berga a Maxa Weilera, ktorí sa Noldeho tvorbou inšpirovali.

3a_majster_zo_zamku_lichtensteinov_korunovacia_marie.jpegMajster zo zámku Lichtensteinovcov: Korunovácia Panny Márie.

V bývalej Oranžérii, ktorá pôvodne slúžila záhradníkom na odkladanie pomarančovníkov z parku, vystavujú do 23. februára obrazy stredovekého anonymného umelca z Viedne so záhadným označením Majster zo zámku Lichtenštejnovcov (hrad rytiera v Reutlingene v Bádensku-Württembersku). Jeho 23 ikon z krídlového neskorogotického oltára z obdobia okolo roku 1450 sa neskôr roztratilo po celej Európe, dokonca sú aj v zámorí.  Múzeum Belveder z nich vlastní najviac – šesť, no teraz sa mu podarilo vystaviť takmer všetky, ktoré sú v majetku galérii, v bavorskom Augsburgu a Mníchove, v Štuttgarte, Bazileji, Ostrihome, Moskve, Talline či vo Varšave. Nástennú tabuľu z Philadelphie, ktorá je v nestabilnom stave, nahradili kópiou. Chýbajú tiež ďalšie dve, ktoré zhoreli na konci druhej svetovej vojny v Berlíne, no podarilo sa ich ako-tak nahradiť replikami.

V roku 2007 v Dolnom Belvederi zrekonštruovali bývalé konské stajne. Múzeum tu sústredilo mimoriadne cennú zbierku okolo 150 diel neskorogotického sakrálneho umenia, doskového maliarstva a sochárstva z rozličných kútov Rakúska, ale i z južného Tirolska  a moravského Znojma. Nájdeme tu i jeden z najstarších oltárnych obrazov v krajine – z Obervellachu, pochádzajúci približne z roku 1400, diela známych majstrov vo svojom fachu Friedricha Pachera a Hansa Klockera, vynikajúce práce anonymných autorov či románsky krucifix zo začiatku 16. storočia.

V nefalšovanom francúzskom štýle

12_zimny_variant_jednej_z_dvoch_kaskad_francuzskej_zahrady_v_belvederi.jpgZimný variant jednej z dvoch kaskád francúzskej záhrady.

Pozemky pôvodne ležiace za mestskými bránami, ktoré pre svoje letné sídlo kúpil generál Savojský, pretvoril v roku 1717 bavorský záhradný architekt Dominique Girard. Ešte predtým na objednávku mníchovského kráľovského dvora naplánoval záhradu pre krásny palác v Nymphenburgu. Celá koncepcia pozdĺž strednej osi na prestížnej budovy v Hornom Belvederi do Dolného dodnes pretrvala v súlade so zásadami francúzskeho štýlu záhradníctva.

Symetricky usporiadané stromy, živé ploty, sochy mytologických postáv, fontány a dve kaskády, ktoré, samozrejme, v zimnom období nefungujú, ale človek si dokáže predstaviť tú krásu... Nečudo, Girard bol žiakom Andrého Le Notre, ktorý navrhol pre francúzskeho monarchu Ľudovíta XIV. parky obklopujúce palác vo Versailles.

2_jedna_zo_sfing_pred_hornym_belvederom.jpgJedna zo sfíng pred Horným Belvederom.

Vďaka kombinácii sklonu a úrovne terénu pozemok zodpovedal trom princípom barokovej záhradnej architektúry: panoramatický výhľad, príjemné pozadie krajiny a prírodné hľadisko. Nádherný pohľad na Viedeň, ktorej stará časť beznádejne leží na rovine, na Katedrálu svätého Štefana a veže ďalších chrámov dal palácu neskôr názov Belvedere – Krásna vyhliadka.

V záhrade stojí množstvo sôch, ktoré zobrazujú múzy, pastoračný život, alegórie mesiaca, slnka a rozličné vázy. Pri hlavnom vchode do Horného Belvederu ležia dve sfingy. Rozprávkové ženské bytosti s ľudskou tvárou a levím telom symbolizujú moc a silu, ako aj úsilie o ľudské pochopenie. S poznaním umenia to ide rozhodne ľahšie.

Foto: Autor a Múzeum Belveder

SÚVISIACE

Zimné túlačky po viedenských galériách I.

Zimné túlačky po viedenských galériách II.


Zimné túlačky po viedenských galériách II.


http://www.noveslovo.sk/c/Zimne_tulacky_po_viedenskych_galeriach_II





Zimné túlačky po viedenských galériách I.

http://www.noveslovo.sk/c/Zimne_tulacky_po_viedenskych_galeriach_I

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984