Reklama

Zlaté časy Bratislavy, hoci trvali krátko

Tristo rokov od narodenia významnej panovníčky (5)
Počet zobrazení: 3094

1_maria_terezia_po_smrti_manzela_frantiska_stefana_chodila_azy_do_konca_zivota_v_smutocnom_obleceni._658x660.jpgNový spoločenský význam Bratislavy v polovici 18. storočia odštartoval v nej nebývalý stavebný boom. Mesto sa prudko rozvíjalo najmä v druhej polovici vlády Márie Terézie, keď už nebola finančne natoľko viazaná viesť obranné vojny o svoje dedičstvo. Škoda, že tieto zlaté časy trvali v našej metropole tak krátko. V Starom Meste si šľachta stavala paláce v barokovom, neskôr v klasicistickom štýle, rozvetvená rodina Pálffyovcov hneď niekoľko. Podobne Esterházyovci. Michalská ulica, Ventúrska, Panská, Hlavné a Františkánske námestie, všade sa horúčkovito budovalo.



Mária Terézia po skone manžela Františka I. Štefana Lotrinského v auguste 1765 nosila až do svojej smrti iba smútočné šaty.


Bohatšie meštiacke rodiny sa šľachtu usilovali aspoň napodobniť. Na predmestiach si budovali domy remeselníci, vinohradníci. Nový dych nabralo stavebníctvo po zbúraní mestských hradieb na príkaz Márie Terézie z roku 1775. Do neregulovanej výstavby bolo treba vniesť poriadok a tak pri Uhorskej kráľovskej komore (akomsi krajinskom ministerstve financií) zriadili stavebnú kanceláriu, ktorá posudzovala prípravu a realizáciu jednotlivých projektov.


Pod taktovkou špičkových architektov a hudobníkov


Viaceré významné stavby sa realizovali pod vedením architekta cisárskeho dvora Giovanniho Battistu Martinelliho (1701 – 1754), ktorý sa narodil vo Viedni v rodine architekta talianskeho pôvodu Francesca Martinelliho. So svojím bratom Antonom Erhardom vypracoval plány viacerých barokových kostolov v habsburskej monarchii. Kým jeho brat projektoval kaštiele v Bernolákove a Veľkom Bieli, on sa autorsky podpísal pod sídlo Brunsvikovcov v Dolnej Krupej, kde Ludwig van Beethoven počas svojho pobytu údajne skomponoval Sonátu mesačného svitu.

Po Martinelliho smrti nastúpil na jeho miesto syn nemeckého tesára z Horného Falcka Franz Anton Hillebrandt (1719 – 1797). Anton Erhard Martinelli bol jeho krstným otcom. Netreba si ho pliesť so slávnym architektom Johannom Lukasom Hildebrandtom, o. i. autorom projektu Horného a Dolného Belvederu pre princa Eugena Savojského, či prestavby Baziliky sv. Mikuláša v Trnave. Talentovaného Franza už ako 15-ročného prijali na Akadémiu výtvarných umení vo Viedni. Okrem iného viedol výstavbu kráľovského paláca na Budíne a rekonštrukciu viedenského Hofburgu. V roku 1762 ho vymenovali za vrchného kráľovského architekta. Až do svojej smrti bol oprávnený rozhodovať o všetkých dôležitých stavbách v Uhorsku, nad tými štátnymi mal priamy dohľad.

6_michalska_ulica_uhorska_kralovska_komora_tabula_marie_terezie_660x420.jpg
Pamätná tabuľa venovaná Márii Terézii, ktorá sa zaslúžila o zásadnú prestavbu
Uhorskej kráľovskej komory, dnes Univerzitná knižnica na Michalskej ulici.


Počas pobytu v Bratislave navrhol a vybudoval viacero letných šľachtických sídel. Podľa jeho plánov sa uskutočnila prestavba cisárskeho zámku v Holíči, letného arcibiskupského paláca v Bratislave, v súčasnosti Úrad vlády SR. Ďalšou jeho stavbou bola krajinská sýpka na mieste, kde dnes stojí Reduta, rozšírenie budovy Uhorskej kráľovskej komory, v súčasnosti sídlo Univerzitnej knižnice. Na jej priečelí sa vyníma pamätná tabuľa venovaná Márii Terézie, ktorá stavbu iniciovala. Na príkaz panovníčky Hillebrandt v roku 1774 vypracoval regulačný plán pre Bratislavu, v ktorom sa počítalo s likvidáciou mestského opevnenia. Jeho rukopis možno vidieť na viacerých projektoch v Šaštíne (bazilika), Trnave (univerzita) či Nitre (hrad).

Bratislavské sídlo pre hlavného správcu cisárskych majetkov Leopolda de Pauliho, ktorý susedil s Uhorskou komorou a teraz je súčasťou Univerzitnej knižnice, postavil v rokoch 1775 a 1776 architekt František Römish. Ako jediný vnútromestský palác mal záhradu, dokonca s rokokovým hudobným pavilónom, dosiaľ existujú. V salóne na prvom poschodí 28. novembra 1820 koncertoval ako deväťročný Franz Liszt (František List). Dosvedčuje to pamätná tabuľa od sochára Pavla Chrťana.

venturska_ulica_palac_leopolda_palffyho_660x488.jpg
Palác Leopolda Pálffyho, Ventúrska ulica.

Ďalšiu o inom malom hudobnom géniovi pripevnili o niekoľko metrov ďalej na Ventúrskej ulici, zdobí priečelie paláca grófa Leopolda Pálffyho . V roku 1762 tu jeho hosťom údajne hral šesťročný Wolfgang Amadeus Mozart, čo však dnes viacerí spochybňujú. Na blízkom Hlavnom námestí na rokokovom Kutscherfeldovom paláci z roku 1762 (teraz francúzske veľvyslanectvo) zase iná tabuľa oznamuje, že tam v roku 1847 býval a komponoval ruský skladateľ a klavirista Anton Grigorievič Rubinštejn.

V meste vystupoval aj súčasník Márie Terézie, skladateľ Joseph Haydn, ktorý sa narodil v neďalekej rakúskej obci Rohrau a pôsobil v službách kniežaťa Mikuláša Esterházyho. Koncertoval aj v Grasalkovičovom paláci. Na túto skutočnosť upozorňovala pamätná tabuľa od sochára Jozefa Kostku osadená roku 1959 na západnej stene budovy, no v súčasnosti sa nachádza v depozite Múzea mesta Bratislava .Neskôr v Prešporku hosťovali okrem iného Ludwig van Beethoven, Johannes Brahms a Johann Strauss.

4_povodne_goticky_frantiskansky_kostol_i_protistojaci_mirbachov_palac_dnes_gmb_dostail_barokove_priecelia_az_po_korunovacii_marie_terezie.-1_2_602x660.jpg
Pôvodne gotický Františkánsky kostol i protistojaci Mirbachov palác
(dnes GMB) dostali barokové priečelia až po korunovácii Márie Terézie


Pri klasicistickom Primaciálnom paláci, ktorého výstavbou poveril v roku 1774 dvorného architekta Melchiora Hefela uhorský primas Jozef Baťán, sa vo vnútornom bloku budov na Klobučníckej ulici zachoval úhľadný domček, kde sa roku 1778 narodil skladateľ Ján Nepomuk Hummel. Teraz je tam jeho múzeum. Hummel má pekný pomník od bratislavského rodáka sochára Viktora Tilgnera pred nemeckým veľvyslanectvom na Hviezdoslavovom námestí. Tabuľa od akademického sochára Dušana Kuzmu na bývalom kláštore klarisiek, dnes súčasti areálu Univerzitnej knižnice, informuje, že tu na gymnáziu študoval budúci skladateľ Béla Bartók. Jeho druhú tabuľu nájdete na Špitálskej ulici, kde býval s matkou.
 

Milión zlatých smerovalo na prestavbu Hradu
 

Keď uhorské stavy roku 1741 na svojom sneme so vztýčenými šabľami novej kráľovnej prisľúbili svoje životy a krv, Mária Terézia sa zaprisahala, že bude príležitostne úradovať i v Bratislave, v dočasnom hlavnom meste Uhorska. Samozrejme, hneď sa rozhodla aj pre komplexnú rekonštrukciu kráľovského paláca a jeho okolia. Ten totiž po opakovaných čiastočných barokových prestavbách v 17. storočí, v čase akútnej hrozby tureckých nájazdov, bol skôr vojenskou pevnosťou ako reprezentačnou kúriou panovníkov.

V roku 1618 sa dal za uhorského kráľa korunovať Ferdinand II., ktorého najmä v Čechách označovali za krvavého panovníka, lebo okrem iného dal na Staromestskom námestí v Prahe hromadne popraviť 27 českých pánov. Z nich bol jeden Slovák, lekár a rektor Karlovej univerzity Ján Jesenius. Ferdinand II. odmietol spať v starej barabizni na Hradnom vrchu. Účelová adaptácia celého areálu sa začala roku 1635, potom v nej pokračoval cisárov syn Ferdinand III. (jediný kráľ korunovaný v Šoproni). Podieľali sa na nej zväčša majstri talianskeho pôvodu Giovanni Bapttista Carlone, Gieovanni Albertallo, G. Petrucchio či P. Marna.

Cisár Karol VI. dal v roku 1712 zasypať vodnú priekopu, ktorá po stáročia obklopovala stredovekú pevnosť. V tom istom roku pri príležitosti svojej korunovácie za uhorského kráľa ako Karola III. nechal vybudovať na západnom predhradí Karolovu bránu, neskôr premenovanú na Viedenskú. O dva roky pristavali pri severnej strane vonkajšieho opevnenia poschodovú budovu určenú pre vojenskú posádku, ktorá strážila korunovačné klenoty – v hlavnej a vlastne jedinej veži Bratislavského hradu. Ostatné tri na rohoch budovy nemajú vlastné základy, kvôli vizuálnemu vzhľadu pribudli na streche.

8_bratislavsky_hrad_po_rekonstrukcii_vojenske_trofeje_na_zapadnej_vitaznej_brane_a_hlavne_priecelie_palaca._660x495.jpg
Bratislavský hrad po rekonštrukcii; vojenské trofeje na zápapadnej víťaznej bráne
a priečelie paláca.


Karolova dcéra Mária Terézia na Bratislavskom hrade založila kráľovskú gardu. Celkovou prestavbou poverila najvýznamnejších odborníkov tej doby. Najprv svojho obľúbenca Nicolóa Pacassiho, ktorý od roku 1748 zastával na cisárskom dvore funkciu hlavného architekta. Po ňom práce prevzal Giovanni Battista Martinelli a po jeho smrti roku 1757 Hillebrandt, ktorý sa najvýraznejšie zaslúžil o to, ako sa Hrad zmenil a v podstate ako vyzerá i dnes. Lebo súčasná rekonštrukcia vychádza práve z jeho plánov. Novoobjavené zachované gotické či renesančné prvky v barokovom masíve iba poukazujú na predchádzajúce etapy jeho postupného rozširovania.

Vynútená angažovanosť v medzinárodných vojenských konfliktoch o rakúske dedičstvo štátnu kasu v prvej polovici vlády Márie Terézie značne finančne vyčerpávala, a tak sa s rozsiahlejšími prácami začalo až roku 1760. Do ústrania sa potláčali fortifikačné hľadiská a kládol sa dôraz na reprezentáciu, pohodlné a komfortné bývanie. Monarchiu to celkovo vyšlo na milión zlatých. Iste by to bolo viac, keby sa už vtedy použila metóda verejného obstarávania...
 

Z pevnosti sa stala kráľovská rezidencia
 

Hillebrandt dal zadaptovať dve strážnice na čestnom nádvorí a po jeho bokoch vybudoval dve víťazné brány, čo dodalo priestranstvu pred kráľovským palácom ucelený architektonický výraz. Na strážniciach i oboch bránach osadili kamenné súsošia vojenských trofejí, ktoré neskôr zmizli, no dnes sú ich verné kópie opäť na svojom mieste. Na bočný priechod východnej víťaznej brány nadväzovalo viacramenné schodisko s prístupom od gotickej Žigmundovej brány, ktoré zase svieti novotou.

Na západnej terase nechal Hillebrandt v roku 1764 vybudovať trojkrídlovú jednoposchodovú budovu pre koniarne, vozy a byty služobníctva. Keď bol predsedom Národnej rady SR Jozef Migaš, s využitím zachovaných zvyškov podzemných častí tu vyrástol trakt pre kancelárie poslancov, výstavnú sieň a reštauráciu.

9_znovu_postavena_kryta_jazdiaren_a_barokova_zahrada_francuzskeho_typu_na_severnej_terase_bratislavskeho_hradu._660x488.jpg
Znovu postavená krytá jazdiareň a baroková záhrada francúzskeho typu
na severnej terase Hradu.

K severnej strane kráľovského paláca roku 1767 pristavali krytú jazdiareň a zimnú záhradu. Jej Salu terrenu vyzdobili freskami rakúskeho neskorobarokového umelca Franza Antonna Maulbertscha a nemecko-moravského maliara Josefa Winterhaltera, obaja boli zo školy geniálneho výtvarníka Pavla Trogera. Maľba na strope priľahlého záhradného pavilónu Apolón na Helikóne medzi múzami bola dielom rakúskeho umelca Vincenta Fischera.

Všetko bolo časom zrovnané so zemou, no pri súčasnej renovácii Hradu na pôvodných základoch dve jednopodlažné budovy znovu postavili, pravda, bez fresiek. Obnovy sa pred dvoma rokmi na severnej terase dočkala aj baroková záhrada francúzskeho typu, ktorej tri stupne spája veľkoryso riešené schodisko. Pripomína to belvedérsku záhradu v malom.

Z technického hľadiska bolo jedinečné čerpadlo zostrojené podľa návrhu dvorného radcu Johanna Wolfganga Kempelena, ktorý dômyselným zariadením dokázal dopraviť vodu z Dunaja na Hrad. Kempelen sa narodil 23. januára 1734 v Bratislave na rohu dnešných ulíc Dunajská a Klemensova. Mária Terézia ho ako 25-ročného vymenovala za riaditeľa soľných baní v celom Uhorsku. V tejto funkcii zmodernizoval banské zariadenie a zaslúžil sa o vytvorenie lepších podmienok pre baníkov. Kempelen vo svojom rodnom meste vybudoval pontónový most.

3_j._maurice_az_ozvegy_maria_terezia_fiaival_bp_660x560.jpg
Panovníčka so svojimi štyrmi synmi, ktorí sa dožili dospelého veku. Sprava Leopold,
Jozef, Ferdinand a Maximilián František. Autor francúzsky maliar Louis Joseph Maurice,
1772, Umeleckohistorické múzeum Viedeň.

Až v roku 1890 postavili v Bratislave prvý stály most otvorený za účasti cisára Františka Jozefa, po ktorom ho pomenovali. Dočasne, po prvej svetovej vojne dostal názov Most Milana Rastislava Štefánika a po druhej Most Červenej armády, ktorá ho opravila po tom, ako ho ustupujúce nemecké vojská vyhodili do vzduchu. Od začiatku 90. rokov minulého storočia mu prischol názov Starý most, hoci po generálnej prestavbe je vlastne najnovší.

Kempelen bol aj nadaným maliarom a rytcom, stal sa členom viedenskej Akadémie výtvarných umení. Vynašiel hovoriaci stroj, prototypy umelých končatín a špeciálny písací stroj pre slepcov. Najväčšiu slávu mu však priniesol šachový automat, s ktorým precestoval celú Európu a porážal aj zdatných šachistov, okrem iného pruského kráľa Fridricha II. a francúzskeho cisára Napoleona I. Turek automat fungoval s použitím magnetov, no inteligenciu mu dodával vstavaný živý šachista.
 

Nový palác pre miestodržiteľský pár
 

Na východnej terase Hradu, kde pri archeologických vykopávkach v 60. rokoch minulého storočia objavili základy veľkomoravských sakrálnych stavieb a trojloďového Kostola najsvätejšieho Spasiteľa (Salvatora), vznikla za Márie Terézie ešte jedna menšia záhrada s letohrádkom. Tú teraz už neobnovili. Rovnako ako Hillebrandtovo vrcholné dielo v Bratislave z roku 1768. Išlo o prepychovú obytnú prístavbu pre uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-tešínskeho a jeho manželku Máriu Kristínu, najmilšiu dcéru Márie Terézie.

Mladomanželov po príchode do Bratislavy na jar 1766 najprv ubytovali v neskororenesančnom paláci na Kapitulskej ulici, ktorý pred sto rokmi odkúpili Esterházyovci a v 18. storočí ho rozšírili v barokovom štýle. Táto pôvodne zemianska rodina z osady Esterháza (dnes časť obce Nový Život pri Dunajskej Strede) od roku 1421 vlastnila majetok aj v Galante, kde po nich stále chátra rozsiahly kaštieľ. Ešte horšie je na tom štvorkrídlový palác v našom hlavnom meste. „Vďaka“ dezolátnemu stavu získal málo lichotivý názov najväčšia bratislavská ruina. Uplatnil sa ako vynikajúca kulisa pri nakrúcaní filmu Peacemaker (Mierotvorca) v roku 1997 s Georgom Clooneyom a Nicolew Kidmanovou v titulných rolách. Dej sa odohrával v rozbombardovanom Sarajeve. Odvtedy je táto národná kultúrna pamiatka v ešte úbohejšom stave...

7_vystava_zena_cisarovna_kral_a_mesto_plan_terezianskej_prestavby_hradu_660x403.jpg
Plán tereziánskej prestavby Bratislavského hradu – Nový palác (Tereziánum),
z výstavy Žena, cisárovná, kráľ a mesto, Rakúske kultúrne centrum.

Ale vráťme sa na Bratislavský hrad. Klasicistickú Hillebrandtovu budovu prilepenú na východnej fasáde kráľovského Hradu – Nový palác – neskôr, keď už v polovici 19. storočia ležala v ruinách, nazvali Tereziánum. Celý areál sa vtedy stal mimoriadne výhodným „kameňolomom“ pre Bratislavčanov, ktorí si z tohto stavebného materiálu budovali svoje domy. Z novšej budovy Tereziánu sa kameň doloval oveľa jednoduchšie ako zo sedem metrov hrubých stredovekých múrov. A tak sa nám z tohto architektonického skvostu nezachovalo zhola nič.

V roku 2008 sa v Národnej knižnici vo Viedni našli dovtedy neznáme náčrty, ktoré identifikovali ako projekty palácovej prístavby na Bratislavskom hrade. Teraz sú na výstave venovanej Márii Terézii v Rakúskom kultúrnom stredisku na Hodžovom námestí, potrvá do 26. júna 2017. Keď som sa kompetentných pamiatkarov pýtal na prípadnú repliku Tereziánu v budúcnosti, odvetili, že ide o polemickú tému. Nielen z finančného, ale aj z architektonického hľadiska, lebo táto prístavba by výrazne narušila zaužívaný tvar „kocky“ Bratislavského hradu.

Trojpodlažná stavba v strede navŕšená ešte jedným poschodím svojimi proporciami v exteriéri aj interiéri vyjadrovala skôr požiadavku menších, no útulných priestorov, ktoré lepšie vyhovovali potrebám pohodlného súkromného života. O jej ľudskejších mierkach hovorí fakt, že jej tretie podlažie s nižšími plafónmi bolo na úrovni iba prvého poschodia priľahlého starého paláca.

11_najmilsia_dcera_marie_terezie_maria_kristina_s_manzelom_albertom_sassko-tesinskym._600x447.jpg
Najmilšia dcéra Márie Terézie Mária Kristína s manželom Albertom.

Už v roku 1768 stavbu dokončili, no vnútorné úpravy prebiehali ešte ďalšie dva roky. A tak miestodržiteľský pár musel naďalej bývať dole v meste. Do Nového paláca sa presťahoval až roku 1770. Prvé poschodie patrilo rodinnej galérii, zbierke historických zbraní a grafických listov ako aj knižnici. Druhé a tretie poschodie vypĺňali obytné priestory; druhé vyhradili pre komnaty Márie Terézie, na treťom býval Albert s manželkou. Nový palác disponoval i ďalšími miestnosťami, boli tam predsiene, prijímací salón, toalety, izby pre služobníctvo, jedáleň. Hillebrandt ešte prepojili budovu so záhradným pavilónom novým schodiskom a nechal postaviť „loptovňu“ s výmaľbou stropu od majstra Maulbertscha.
 

Svetoznáma zbierka Albertina skončila vo Viedni
 

Knieža Albert bol veľkým milovníkom umenia a viaceré hradné sály sa čoskoro zaplnili umeleckými zbierkami. Aj Mária Kristína mala vycibrený vkus, sama pekne maľovala. Prejavilo sa to aj v interiérovom vybavení a bytových doplnkoch. Na stenách návštevníci mohli obdivovať čínske tapety, vyrezávané drevené obklady zdobené zlatom, nástenné maľby i čalúnené obloženie. Nábytok pochádzal z rozličných krajín, rovnako ako zdobené kozuby, zrkadlá a svietidlá.

Podľa inventarizácie vykonanej roku 1781 sa v Novom a Starom paláci nachádzalo okolo tristo obrazov, vrátane prác významných autorov z obdobia renesancie (Tintoretto, Veronese, Tizian) a baroka (Rubens). Tieto umelecké poklady sa neskôr stali základom zbierok viedenskej galérie Albertina.

12_vieden_albertina_a_augutiniansky_kostol_660x495.jpg
Palác Albertina so svetoznámou zbierkou obrazov na Jozefskom námestí
pri Hofburgu vo Viedni. Vpravo augustiánsky kostol, v ktorom je symbolický
náhrobok arcivojvodkyne Márie Kristíny a v krypte v strieborných urnách
sú uložené srdcia 54 členov habsburského rodu. Tu mali svadobné obrady
NapoleonBonaparte s Máriou Lujzou Habsburskou a František Jozef
s Alžbetou Bavorskou (Sisi).

Knieža sasko-tešínsky po návrate svojej neúspešnej misie kráľovského miestodržiteľa v habsburskom Nizozemsku kúpil neďaleko viedenského Hofburgu pri hradbách pozemky so starým palácom, ktorý nechal veľkoryso prebudovať. Dodnes je tam sídlo spomínanej kolekcie, jednej z najväčších svojho druhu na svete, najmä pokiaľ ide o desiatky tisíc starých medirytín. Napriek tomu, že pri úteku z Bruselu pred protihabsburskou revolúciou sa jedna zo štyroch lodí naložených umeleckými dielami nenávratne potopila na dno rieky Labe. Aká škoda, že Albertovci nezostali bývať v Bratislave, kde údajne prežili najkrajšie roky svojho života. Lenže človek mienil a švagor Jozef menil...

5_najstarsi_syn_marie_terezie_jozef_ii._523x660.jpgNajstarší syn Márie Terézie Jozef sa stal po smrti svojho otca rímsko-nemeckým cisárom a matkiným spoluvládcom rozsiahlej monarchie.

Jozef II. ihneď po smrti svojej matky a nástupe na trón začal s radikálnymi reformami. Jedným z prvých cisárových rozhodnutí bolo zrušenie miestodržiteľstva a presun krajinských úradov do Budína. Bratislavský hrad ako nepotrebný majetok vyhlásil za erár. V rámci školskej reformy ho roku 1783 dosť nešetrne adaptovali pre potreby generálneho seminára, učilišťa pre budúcich katolíckych kňazov. Študovalo na ňom viacero známych osobností, napríklad Anton Bernolák a Juraj Fándly. Po osemnástich rokoch však školu zrušili a Hrad pridelili vojenskej správe.

Celý areál utrpel citeľné škody počas napoleonských vojen v roku 1809, keď sa stal terčom francúzskeho delostrelectva, hoci už nemal až taký strategický význam. Dielo skazy zavŕšil obrovský požiar, ktorý z nedbanlivosti vojakov vypukol 28. mája 1811. Okrem bývalého cisárskeho sídla zničil aj sedemdesiat domov v Podhradí. Mária Kristína vtedy už bola mŕtva, roku 1798 zomrela na týfus. Albert sa ešte raz ako starec vrátil do Bratislavy. Ako sa asi cítil pri pohľade na začmudené ruiny Hradu?
 

Počet obyvateľstva sa zdvojnásobil
 

V každom prípade za Márie Terézie prežívala Bratislava svoje zlaté časy. Keď do mesta skúšaného morovou epidémiou prišiel rodák z Očovej, polyhistor a „veľká ozdoba Uhorska“ Matej Bel (zomrel v Prešporku 29. augusta 1749 ako 65-ročný), narátal tu osemtisíc obyvateľov. Pri sčítaní ľudu za vlády Jozefa II. v roku 1785 už mala Bratislava spolu s Podhradím a Hradom 33-tisíc duší, bola vtedy najväčším mestom Uhorska.

Na chrbát jej v tomto ohľade dýchal iba Debrecín (27-tisíc obyvateľov), až potom nasledoval Budín (23-tisíc, vtedy ešte samostatná Pešť ich registrovala 17-tisíc). Z miest na Slovensku nasledovala Banská Bystrica (vyše 18-tisíc) a Komárno (12-tisíc). Počet domov sa v Bratislave za štyri desaťročia zdvojnásobil. Z predmestí prudko rástol poľnohospodársky Blumentál, kde žilo do 8-tisíc ľudí, najmä Slovákov.

2_maria_terezia_a_bratislava_na_postovej_znamke_sr_z_roku_2000._vytvarny_navrh_dusan_kallay_autor_rytiny_rudolf_ciganik._530x660.jpgMária Terézia a Bratislava na poštovej známke SR z roku 2000. Výtvarný návrh Dušan Kállay, autor rytiny Rudolf Cigánik.

Ako ďalej uvádza Anton Špiez v knihe Bratislava v 18. storočí (vydaná roku 1987), v našom meste bolo v tom čase deväť kaviarní, kasíno v budove divadla, na Laurinskej ulici hostinec Divoch, za hradbami na Obilnom trhu (dnes Kollárovo námestie) Zlatý orol, na Kapustnom trhu (Námestie SNP) Čierny orol, na Hviezdoslavovom námestí Zelený strom, na mieste prvého bratislavského mrakodrapu Rudolfa Manderlu stál zájazdný hostinec Zlatá hus. Tie sa pokladali za honosnejšie zariadenia. Obyčajných krčiem bolo len v Starom Meste vyše stovky.

Ale nielen vínom či pivom bol človek živý. Na príkaz Márie Terézie zriadil roku 1750 Ján Michal Landerer v Bratislave najväčší tlačiarenský podnik v Uhorsku, ktorý vydával Preßburger Zeitung (nepretržite do roku 1929), od roku 1780 Magyar Hirmondó a o tri roky neskôr v akej-takej slovenčine s mnohými bohemizmami (či v češtine so slovakizmami?) Bratislavské noviny.

V roku 1775 založili na petržalskej strane Dunaja dnešný Sad Janka Kráľa, najstarší verejný park v Európe. Dovtedy mali svoje súkromné parky iba bohatí šľachtici. V roku 1777 sa začali budovať parky Prater a Augarten vo Viedni. Lodýn mal Marylebone Regentʼs Park až v roku 1804 a Praha Kráľovskú zvernicu v roku 1870.

Žiaľ, po smrti Márie Terézie Bratislava, aj keď bola naďalej korunovačným mestom a miestom zasadania uhorských snemov, hoci nie všetkých, začala chudobnieť. Nový dych opäť nabrala až koncom 19. storočia. Už nie vďaka priazni panovníkov, ale nastupujúcej priemyselnej revolúcii.

(Pokračovanie)

Foto: Autor a jeho archív

1. časť: Čestné občianstvo pre Máriu Teréziu?
2. časť: Osudovo sa zaľúbila ako šesťročná
3. časť: Žena sa stala plnoprávnym kráľom
4. časť: Straty a nálezy, víťazstvá a prehry

Priemer: 5 (3 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama