Reklama

Zlyhanie multikulturalizmu v operete

Počet zobrazení: 3158

zem_usmevov_program.jpgNemecký dramatik Friedrich Dürrenmatt už pred troma desaťročiami (v románe Justícia) varoval: „Zničíme sa pre tú slobodu, ktorú chceme dopriať sebe a iným.“ Dnes, po parížskom beštiálnom zavraždení redaktorov časopisu parodizujúceho proroka Mohameda, je toto konštatovanie viac než aktuálne. Ale aktuálne bolo už i vtedy, keď kresťansko-židovská civilizácia začala vnucovať tretiemu svetu svoj systém hodnôt. Nielen prostriedkami ekonomickými, ale aj politickými a vojenskými. Významný taliansky novinár Tiziano Terzani v knihe Veštec mi povedal... popisuje, ako krajiny juhovýchodnej Ázie strácajú svoje tradičné hodnotové kultúrne vzorce a preberajú zo Západu prichádzajúci model uniformity, zbožňovania peňazí a konzumu. A podobne je to aj s nanucovaním demokracie krajinám, v ktorých nemá tradície a schopnosti pretrvať, z čoho potom vzniká chaos, aký dnes vidíme v Líbyi, Iraku, Egypte a ďalších krajinách, ktorým sme chceli odovzdať (resp. vnútiť) naše vznešené ideály. Nejdem teraz polemizovať o tom, či za parížskym zločinom stojí konflikt náboženský alebo sociálny, či sloboda informácií má či nemá mať nejaké hranice, ale na celom prípade, ktorý vyvolal či už úprimnú alebo falošnú solidaritu, ma zarazili dve skutočnosti. Hoci v konečnom dôsledku tragická udalosť povedie k zvýšenému dôrazu na bezpečnosť pred terorizmom, jej najviac viditeľnými dôsledkami bude ( resp. už je) obrovské zvýšenie nákladu časopisu a tým aj ziskov pre jeho majiteľov a priam hanebný záujem európskej verejnosti o nové číslo tohto časopisu. Namiesto toho, aby sa ľudia pýtali kompetentných, kde sa stala chyba, ako riešiť súžitie civilizačne rozdielnych komunít, incident sa pre nich stal len ďalšou zo senzácií, ktorými médiá nášho civilizačného okruhu ohlupujú a šokujú verejnosť odvádzajúc ju od ozajstných životne dôležitých problémov doby.

Opereta ako hudobno-divadelný druh nepochybne patrí medzi zábavné umenie, ktoré chce zaujať spevom, tancom, bohatými kostýmami a naivným príbehom so šťastným koncom. Ako taká bola úzko prepojená s dobou svojho rozkvetu, o čom v bulletine bratislavskej inscenácie Lehárovej Zemi úsmevov zasvätene referuje Martin Bendík. Práve uvádzané dielo (skomponované koncom 20. rokov minulého storočia, no odohrávajúce sa v čase pred Veľkou vojnou) nastoľuje problém možnosti resp. nemožnosti prieniku rôznych kultúr na príbehu nevydareného vzťahu viedenskej grófky a čínskeho princa. Aj keď tu je celý problém videný očami Európana (komárňanského rodáka Lehára), režisér inscenácie Juraj Nvota v drobných detailoch aranžmánu (v prvom dejstve) naznačil, že aj svetu rakúskej monarchie je svet Číny cudzí. Podceňujú ho rovnako, ako dnes my podceňujeme obete v treťom svete (mŕtve deti v pakistanskom Pešávare alebo v pásme Gazy), aj keď sme si mysleli, že dnes zásluhou globalizácie aspoň časť vzájomných predsudkov je už minulosťou.

Pravda, inscenácia je o inom. Je pokusom po barbarskom zrušení spevohry Novej scény uchovať aspoň istú kontinuitu v uvádzaní operiet, ktoré ešte stále majú čo povedať najmä staršej generácii a milovníkom operného spevu a byť tak istou paralelou hudobno-zábavného divadla k dnes takému populárnemu muzikálu. Ten je väčšinou rovnako naivný v librete (alebo je len prvoplánovým popisom príbehov veľkých literárnych diel), ibaže s hudbou inklinujúcou k populárnej hudbe a aj tak spievanej (ozvučovanej). Kvality Lehárovej operety sú v jej hudobnej zložke (pri zohľadnení špecifík žánru a dobu vzniku) a v poskytnutí príležitosti dvom sólistom v hlavných úlohách. Árie Su-Čonga v minulosti spievali všetci veľkí tenoristi (Tauber, Kiepura, Wunderlich, Gedda) a dnes ju koncertne či na nosičoch interpretujú súčasné tenorové idoly (Kaufmann, Beczala Villazón). V novej bratislavskej inscenácii sa o to úspešne pokúsil Miroslav Dvorský a mal kvalitnú partnerku v Líze Adriany Kohútkovej, ktorej part je síce menej atraktívny no rovnako náročný. Réžia sa azda s malou výnimkou choreografickej zložky nepokúšala „zastaraný“ príbeh nejako zbytočne aktualizovať a sústredila sa na zladenie jednotlivých inscenačných zložiek. Zem úsmevov v SND rozhodne nebude patriť k profilovým inscenáciám súboru Opery SND, ale o záujem publika sa nebude musieť obávať.

Priemer: 5 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama