Zmysel pre cit

Mnohým ľudom činným vo verejnom živote chýba
Počet zobrazení: 3542

V poslednom čase sa mi zdá, že pravý význam pojmu cit sa z normálneho všedného života vytratil, prípadne je zamieňaný za plytkú sentimentalitu, ktorá je vlastne určitým druhom slabosti, nedostatku prezieravosti, ba v niektorých prípadoch až tvrdošijným druhom hlúposti.

Cit je veľmi dôležitý. Materinský cit zabezpečuje, že matka sa o svoje dieťa stará a ochraňuje ho, príroda to zariadila tak, že matka svoje dieťa po narodení neodvrhne. V spoločnosti sa cení jemnocit, cit pre situáciu a zvolenie vhodných slov. Vážime si, keď niekto precíti našu bolesť, keď niekto s nami súcití či teší sa.

Kto je citovo deprimovaný, má málo citu v rozličných oblastiach (väčšinou sa daným ľuďom v detstve nedostalo veľa lásky a pozornosti, prípadne boli v detstve týraní), často môže zlyhať, nie je schopný nadviazať partnerstvo, priateľstvo, niekoho milovať, svoje dieťa odvrhne, bije, kradne, pije, droguje. Preto je priam nevyhnutnosť od mala deťom vštepovať zmysel pre pravdu, lásku, úctu, spolupatričnosť. Iba tak sa spoločnosť dokáže skultúrňovať a bude si viac všímať slabých, chorých, potreby iných a nielen každý seba. V súčasnosti je totiž pozornosť sústredená len na vlastné ego. A kde sú tí ostatní?

Terapeutický efekt v predmetnej oblasti môžeme dosiahnuť napríklad čítaním krásnej literatúry, ktorá umožňuje poznávať životné príbehy ľudí v rôznych prostrediach v minulosti i v súčasnosti, porovnávať ich navzájom aj s vlastným životom, porovnávať svoj charakter či charakter známych ľudí s tými literárnymi. Krásna literatúra núti mozog vytvárať vlastné obrazy vo vlastnej fantázii, rozvíja ju. Náš mozog sa nemusí namáhať. Reč literárnych postáv sa podvedome stáva našou rečou, kultivuje ju, rozvíja našu slovnú zásobu. Vieme sa v nej orientovať. Vieme z nej vyberať jazykové prostriedky primerané cieľu, primerané situácii.

Vyššie city si pestuje každý človek pri výchove a sebavýchove, pri ktorých je dôležitá aj určitá kultivácia citového života a ktorej súčasťou je naučiť sa ovládať svoje nálady a afekty. Cit považujem za dôležitú výbavu, akú človek a ľudská spoločnosť má. Cit si treba strážiť a pestovať ho. Je správne podporovať všetko, čo ho rozvíja, a brániť sa všetkému, čo ho otupuje.

Cit je podľa môjho názoru aj vedomý nástroj spoločenských aj politických rozhodnutí. City sú psychologickou kategóriou, hrajúcou aj u politika rolu pri argumentovaní alebo prezentácií svojich návrhov a politik ich vo forme apelov, výziev, sebareflexie či náznakov vysiela tým, ku ktorým hovorí. Skúsenosť je však taká, že  v oblasti politických kalkulov a dohôd dominuje  skôr pragmatika. Niektorí politici veľmi často útočia na citovú oblasť, čím môžu zastierať skutočné zámery. Tak sa dá ukryť čokoľvek. Už aj známy argument, to je dobré pre Slovensko, je akoby citový, vzbudzuje dojem úžasnej výhody, ale pre koho? Stáva sa to vtedy, keď chcú politici, ale aj médiá apelovať, pôsobiť na emočnú oblasť u niekoho druhého zrejme so zámerom, aby prijímateľ použil, rozhodoval sa, namiesto rozumu, uvažovania, emóciami. Pri akomkoľvek rozhodovaní však musí byť prítomný cit. Cit pre mieru, vcítenie sa do reakcií ľudí, no a cit pre vhodnosť použitých prostriedkov. Samozrejme, že medzi nami sú aj takí  ktorí vycítia peniaze a moc. To im stačí.

Veľmi ma zaujal názor profesora fyziky, ktorý mi napísal, že on kladie vždy na prvé miesto racionálnu úvahu a emocionálne nutkanie až na druhé miesto. Vyhnem sa tak situácii, keď celkom racionálny problém mám pokušenie riešiť len zo subjektívnej citovej stránky. Viem, že väčšina ľudí kladie cit na veľmi vysokú priečku, často vyššie ako racionálnu úvahu. Asi to bude tak, že je to jednoduchšie, lebo cit, emocionálnu stránku konania máme zakódovanú v genetickej výbave. Na druhej strane, učenie a čerpanie informácií z cudzej skúsenosti nás navádza práve na racionálne riešenia. Citová stránka je vtedy len akási kontrolka, ktorá nás zastaví tam, kde by sme čisto racionálnou cestou konania mohli uškodiť niekomu inému alebo aj sebe.  Som presvedčený, že treba neustále získavať ľudí pre dobro. Takéto správanie je hodné múdrych, čo  pseudomúdri nechápu. 

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984