Stretnutie s mladými vedcami v nóbl „západoeurópskej“ reštaurácii

Nedávno sedíme spolu za stolom, dvanásť mladých vedcov. Štipendistov takzvaného Marie Curie Network-u. Princípom projektu, ktorého sme súčasťou, je, že každý z nás pracuje v krajine, ktorej nie je občanom a v ktorej pred nástupom do svojho súčasného zamestnania nestrávil viac ako dvanásť mesiacov. Princípom projektov, ako je tento a akých je vo všetkých oblastiach koľkokoľvek, je podporovať multikulturalizmus, medzinárodnú spoluprácu, networking, stierať hranice, spájať svet. Navyše, patríme do kategórie ľudí, ktorých nazývam „mladí, úspešní, flexibilní“. Spolu s tridsaťjedenročným belgickým kolegom, v súčasnosti zamestnaným v Londýne, sme s našimi 31 rokmi najstaršími „mladými vedcami“ zo skupiny. (Definícia „mladosti“ by si sama o sebe zaslúžila samostatný článok. Často sa napríklad hovorí o „mladých slovenských spisovateľoch“, pričom „mladí slovenskí spisovatelia“ majú okolo tridsiatky.) Sme najstarší zo skupiny, ostatní naši kolegovia majú 21-25 rokov, niektorí ešte dopisujú svoje diplomové práce a pre mnohých je práca v rámci Marie Curie Netork-u prvým zamestnaním. Na projekte sa zúčastňuje šesť univerzít v šiestich krajinách. V Heidelbergu pracuje Španiel zo Zaragozy, v Londýne Belgičan z Gentu, v Ženeve Francúzka, v Budapešti Nemka, vo Francúzsku Maďarka, v Prahe Slovenka. Patríme do veľkého multikultúrneho sveta, o akom sa našim rodičom ani nesnívalo. Moji rodičia spomínajú, ako im pred 31 rokmi ani nenapadlo, že si niekedy „len tak“ zaletíme do Portugalska. Moji rodičia išli v šesťdesiatich rokoch na letnú dovolenku k Čiernemu moru do Bulharska a vedelo o tom celé mesto. Moje prvé „západné mesto“ bol rakúsky Linz. Nikdy nezabudnem, ako sme vystúpili z autobusu cestovnej kancelárie na putovnom zájazde niekedy na konci osemdesiatych rokov. Pri prechádzke po Linzi som mala pocit, že som v New Yorku. Všetko svietilo a blikalo, v obchodoch bolo lego a Barbie (moje spomienky sú primerané veku, v akom som Linz videla), hádam aj ľudia tu chodili rýchlejšie. Do Linzu som sa vrátila asi o pätnásť rokov neskôr, keď som odtiaľ letela na dovolenku na Ibizu, nízkonákladovou leteckou spoločnosťou, ktorá ponúkala let v cene letiskových poplatkov. Spomínam si, ako ma Linz veľmi sklamal, lebo tentoraz sa mi javil ako tiché provinčné mestečko neporovnateľné s mojou, v tých časoch iste skreslenou spomienkou. Spomienkou z čias, keď šnúrky do topánok v krikľavých farbách, aké predávali na strelniciach lunaparkov a pútí, boli najväčšou novinkou, o akej sa nám, vtedy desaťročným, dovtedy ani nesnívalo. Tak teraz sedíme všetci za stolom, dvanásť mladých vedcov. A hovoríme o tom, ako by sme chceli organizovať naše stretnutia, ktoré sa konajú dvakrát do roka. Čo by sme chceli inak a lepšie. Čím tráviť viac času a čím menej. Počúva nás jeden z našich nadriadených, pán profesor „z východoeurópskej krajiny“. (Už len označenie „východoeurópske krajiny“ stojí za úvahu. Negatívne zafarbené označenie „Ostblock“ / „Westblock“ nahradilo neutrálne rozdelenie Európy na „východnú“ a „západnú“, keďže svetové strany sa javia byť natoľko „prírodnou“ kategorizáciou, že sa proti nej hádam nikto nemôže búriť. Je známe, ako sa všetci snažia z „východnej Európy“ utiecť a presviedčať svet, že ich krajina nepatrí do východnej, ale do strednej Európy. Napriek tomu sa však nič nedá robiť a „východ“ – ako svetová strana – na rozdiel od „východného bloku“ – jednoducho existovať musí. Nemôžeme ju (bohužiaľ?) zrušiť.) Sedíme teda za stolom, dvanásti mladí vedci spolu s našimi nadriadenými, v žargóne európskeho projektu (aj o žargónoch európskych projektov sa už napísalo veľa) supervisors. Na našom konci stola belgický kolega a supervisor z tzv. „východnej Európy“. Supervisor, ktorý nám, mladým vedcom, vyčíta, že si nevážime, čo máme. Vraj jemu sa v našom veku ani nesnívalo, že by cestoval na medzinárodný workshop (ďalšie (západo?)-európske slovo) a sedel pri stole s najväčšími odborníkmi v oblasti, v ktorej „vedecky bádame“. Vraj jemu trvalo celé roky, kým sa s ľuďmi, ktorých nám tu ponúkajú naservírovaných ako na striebornej tácke, spoznal osobne, nadviazal s nimi spoluprácu, dokázal sa zúčastniť podujatí, ktorých sa zúčastňovali oni. Nemáme sa na workshopy sťažovať, máme sa snažiť čo najlepšie využiť čas, ktorý na nich máme k dispozícii. Máme si uvedomiť, že máme niečo, čo celé generácie v (tzv.) „východnej Európe“ nemali. Na prvý pohľad s ním veľmi súhlasím. Na celom podujatí ma obchádza pocit nespravodlivosti z toho, že môžem niečo, čo mnohí iní nemohli a nemôžu. S kolegyňou sa rozprávame o tom, ako by sa peniaze za hotel, v ktorom bývame, dali využiť na rekonštrukciu celého nemocničného oddelenia v niektorých zo zúčastnených krajín. A ako, keď už sa označujeme za „mladých vedcov“, by sme mohli bývať aj v hosteli. Ako by sme nemuseli večerať v reštauráciách, ale stačilo by zájsť do miestneho bufetu, kde by sa minulo menej európskych peňazí, ktoré by sa dali využiť oveľa rozumnejšie. Predstavujem si, že je to náš špecifický „východoeurópsky“ pohľad. Pretože, myslím si, sme ako „východoeurópania“ skromnejší, máme za sebou generáciu ľudí, ktorí podobné výsady nemali. Počas celého podujatia sa cítim akosi podprahovo vinná a rozhovor s našim (východoeurópskym) supervisor-om môj pocit viny iba potvrdí. Akým právom si tu vysedávam v ďalekej západoeurópskej krajine, keď sa moji rodičia dostali ledva do Bulharska? O niečo neskôr sa dozviem pohľad belgického kolegu. Kolega, môj rovesník, vyrastal v Belgicku, v jednej (geograficky, ale aj politicky) z najzápadnejších krajín, aké vôbec v Európe sú. Od belgického kolegu sa dozvedám, že ako deti chodili na prázdniny každý druhý rok, do rakúskych hôr. Častejšie si to nemohli dovoliť. Iné destinácie (v súčasnosti tiež celkom módne slovo) si tiež dovoliť nemohli. Rozpráva, ako sa pred cestou budil rozrušený už o tretej ráno, také boli preňho prázdniny výnimočné. Kolega letel prvýkrát lietadlom, keď mal dvadsaťpäť rokov a po vysokej škole sa dostal na konferenciu. A prvýkrát neletel do Honolulu ani na Madagaskar, ale do Budapešti s medzipristátím vo Viedni. Kolegov otec neštudoval na vysokej škole, lebo si štúdium nemohol dovoliť. Kolega je rodičom vďačný, že on a jeho brat vysokú školu vyštudovať mohli, na rozdiel od svojich rodičov. Nie je tento „pohľad z druhej strany“ (železnej opony) poučný? Je dôležité nezabúdať, že máme výsady, ktoré iní ľudia nemajú. Ktoré mnohí iní ľudia nemajú. Na internete raz koloval e-mail, ktorý iste mnohí poznajú. Dalo sa v ňom dočítať, koľko percent ľudí na zemeguli má každý deň k dispozícii pitnú vodu, koľko percent ľudí má noc čo noc strechu nad hlavou, aký podiel obyvateľov Zeme vlastní mobilný telefón a počítač. Nepamätám si už presné čísla, ale je jasné, čo chce takýto e-mail povedať. Po prečítaní má byť príjemcovi jasné, že už len ak si ho prečítal na počítači pripojenom k internetu, so strechou nad hlavou a fľašou vody položenou na stole (celý tzv. „západný svet“ chodí v súčasnosti po svete s fľašou vody), patrí do veľmi privilegovanej skupiny obyvateľov. Príjemca takéhoto e-mailu by si naň mal spomenúť zakaždým, keď ho napadne na niečo sa sťažovať (na meškajúce električky, neochotné panie na úradoch, na daňové zákony krajiny, v ktorej žije, na dlhé rady v obchodoch). Takáto relativizácia problému vždy pomôže. (Pamätáme si na pani učiteľku v škôlke, ktorá nás presviedčala, že máme jesť jedlo, ktoré dostaneme, a nezabúdať pritom na africké deti, ktoré hladujú.) Proti takémuto postoju nemožno nič namietať. Namietať však snáď možno proti našemu „východoeurópskemu“ pocitu krivdy. Kým „oni“ (západoeurópania) mohli, „my“ („východoeurópania“) sme nemohli. Kým „oni“ mali, „my“ sme nemali. Kým „oni“ smeli, „my“ sme nesmeli. Nielen že to nemusí byť vždy pravda. Síce sme mnohé nemohli, ale nie je isté, že niekde inde to isté mohli. Ešte dôležitejšie sa mi zdá, že sa nevieme zbaviť delenia sveta na „nás“ a „nich“. Svetu vyčítame, že nás vníma ako „východoeurópanov“. Vyčítame mu označenie „východná Európa“ a snažíme sa dokázať, že „naša“ Európa nie je východná, „iba“ stredná. Na druhej strane (keď sa nám to hodí?) apelujeme na našu „východoeurópskosť“. Poukazujeme na to, ako nás znevýhodňuje. Chceme, aby si „ostatní“ („oni“) uvedomili, čo všetko sme „my“ nemali a nemohli. Vnímame svet rozdelený na „nás“ a na „nich“. Bolo by naivné domnievať sa, že svet nijako rozdelený nie je. Svet je rozdelený mnohými rezmi na mnohé vrstvy, pričom obyvateľom jedných vrstiev sa žije neporovnateľne lepšie ako obyvateľom iných vrstiev. Popierať to a nevidieť to by bola od nás, obyvateľov ešte stále veľmi privilegovanej vrstvy, arogantné a hlúpe. Zároveň si však myslím, že by sme sa mali menej spoliehať na rez medzi európskym „východom“ a „západom“. „Západniarom“ ho prestať vyčítať, a zároveň im ho prestať pripomínať. Prinajmenšom nepredpokladať, že poznáme aj pohľad „z druhej strany“. Na večeri s mojimi kolegami v „západoeurópskej“ reštaurácii som sa naučila, že „ich“ pohľad často nepoznáme rovnako ako „oni“ ten „náš“.