Spätná väzba

Ad: Revolúcia je na dosah, leží priamo pod povrchom (Noam Chomsky, rozhovor) Slovo 50/2007 Minulý režim podľa mňa nie je ideálom slobody, ale rovnako ním nie je ani ten súčasný. Čo sa vlastne zmenilo? Jednu oligarchiu vystriedala iná. Miesto v nej si dnes nekúpime lojalitou k jedinej strane a červenou knižkou, ale poriadne tučným kontom. Záujmy väčšiny sa, rovnako ako predtým ignorujú. A kozmetické rozdiely? Namiesto jednej strany s jedným programom niekoľko strán s takmer totožnými programami, namiesto volebnej frašky s jednou stranou a pár virtuálnymi, volebný cirkus pár mesiacov pred voľbami, a potom už len štyri roky držať hubu a krok. A materiálny dostatok? Áno, zopár ľudí si polepšilo a niektorí dokonca dokázali zhromaždiť viac majetku, ako môžu vôbec kedy potrebovať. Zato množstvo ľudí sa má horšie ako predtým. K otroctvu: Dá sa definovať ako stav odopierania akýchkoľvek práv niektorým skupinám ľudí. Kapitalizmus v Afrike alebo Juhovýchodnej Ázii nepochybne črty otrokárstva má. Napríklad sweatshopy, kde cez outsourcing pracujú miestne ženy aj pre svetoznáme firmy až do úplného vyčerpania viac ako 15 hodín denne za smiešne platy. Výrobné zóny, kde pracujú, pripomínajú koncentračné tábory; ženy tieto areály nesmú opúšťať, nemajú pravo otehotnieť a pod. Ďalší príklad je klasická krádež prírodných zdrojov pôvodným majiteľom – typické najmä v Afrike – keď nejaký „hlúpy, zaostalý a primitívny“ kmeň nechápe význam biznisu a náhodou sa na jeho území nachádza ropa, použije sa proti nemu vládne násilie, povedzme na objednávku nejakej západnej korporácie. Otroctvo však možno vnímať aj širšie – napríklad v súčasnom ekonomickom systéme môžeme definovať ekonomické otroctvo. Spoločenská situácia človeku neumožňuje prežiť, keď sa nezapojí do spoločenskej deľby práce, keď neprijme prácu, ktorú spoločnosť oceňuje peniazmi. Jedným typom ekonomického otroctva je diktát kapitálu pri určovaní toho, ktorá práca bude platená a ako – potom sa stáva, že typy práce, ktoré napríklad ohrozujú prežitie ľudského druhu na planéte, ale prospievajú efektívnej reprodukcii kapitálu, budú odmeňované výborne, a tie, ktoré by mohli zlepšiť stav spoločnosti, ale znižujú reprodukčnú schopnosť kapitálu, buď nebudú ohodnotené adekvátne, alebo vôbec. Kapitalizmus zároveň s pomocou systému hodnôt, ktoré propaguje, vytvára pre prvý typ práce veľký kultúrny kapitál, a vice versa. Za otroctvo sa v tomto prípade dá považovať služba ľudí kapitálu namiesto služby vlastným záujmom. Druhy typ otroctva je konkrétnejší – v situácii chronického globálneho nedostatku práce vzniká obrovský tlak na likvidáciu plnohodnotných pracovných miest, v ktorých majú ľudia zabezpečené zamestnanecké práva. Menia sa na rôzne neplnohodnotné formy, ako napríklad práva na živnosť, čiastočné úväzky, brigády a podobne. Podiel týchto neplnohodnotných pracovných miest na celkovom počte pracovných miest sa v poslednom období zvyšuje. Pritom je jasné, že tieto miesta sú ohodnotené horšie. Niektorí ľudia musia pracovať dlhé hodiny, majú aj viacero zamestnaní, sú nútení pracovať v nadčasoch či tolerovať mobbing atď... Keď potom človek príde domov, nemá nijaký čas na sebarealizáciu či osobný rozvoj. Akurát padne do postele, aby to všetko mohol na druhý deň zopakovať. A tak sa stáva len súčiastkou v stroji na reprodukciu kapitálu a stráca možnosť rozvíjať svoje človečenstvo slobodne a autonómne. A to je podľa mňa tiež otroctvo. Spomeňme si len na Aristotela, ktorý považoval za jednu z najdôležitejších podmienok na rozvoj občianskych činností voľný čas... noesis