Prečo socialisti nechcú, aby bolo ľuďom príjemne

Úvaha o Vianociach takmer automaticky vyvoláva úvahu o Charlesovi Dickensovi, a to z dvoch veľmi dobrých dôvodov. Na úvod uvedieme, že Dickens je jeden z mála anglických spisovateľov, ktorí naozaj písali o Vianociach. Vianoce sú najobľúbenejšou anglickou slávnosťou, literatúry o nich je však zarážajúco málo.
Počet zobrazení: 1475
12-m.jpg

Úvaha o Vianociach takmer automaticky vyvoláva úvahu o Charlesovi Dickensovi, a to z dvoch veľmi dobrých dôvodov. Na úvod uvedieme, že Dickens je jeden z mála anglických spisovateľov, ktorí naozaj písali o Vianociach. Vianoce sú najobľúbenejšou anglickou slávnosťou, literatúry o nich je však zarážajúco málo. Máme koledy, väčšinou zo stredoveku, za hrsť básní od Roberta Bridgesa, T. S. Eliota a od niekoľkých ďalších autorov, a máme Dickensa; a okrem toho takmer nič. A po druhé, Dickens je medzi modernými spisovateľmi pozoruhodný a v podstate jedinečný v tom, že dokáže podať presvedčivý obraz šťastia. Dickens sa dvakrát úspešne venoval Vianociam v kapitole Kroniky Pickwickovho klubu (The Pickwick Papers) a vo Vianočnej kolede (Christmas Carol). Vianočnú koledu čítali Leninovi na smrteľnej posteli a podľa jeho ženy považoval Lenin „buržoáznu sentimentalitu“ v knihe za úplne neznesiteľnú. Svojím spôsobom mal pravdu: ale keby mu zdravie bolo slúžilo lepšie, možno by si bol všimol, že tento príbeh má zaujímavé sociologické aspekty. Začneme tým, že nech už Dickens nanesie na obraz akokoľvek hrubú farbu, nech už je „pátos“ Malého Tima akokoľvek odporný, rodina Cratchitovcov vzbudzuje dojem, že sa dobre zabáva. Vyznieva rovnako šťastne, ako nešťastne pôsobia napríklad občania v Správach odnikiaľ od Williama Morrisa. Dickensovo chápanie tejto veci je navyše jedným z tajomstiev jeho moci a šťastie Cratchitovcov sa zakladá najmä na protiklade. Majú povznesenú náladu, pretože nateraz majú čo jesť. Vlk je pred dverami, ale iba kýva chvostom. Výpary z vianočného pudingu stúpajú na pozadí záložní a driny za nízku mzdu a duch Lakomca stojí pri jedálenskom stole, čo má dvojaký význam. Bob Cratchit si dokonca chce pripiť na Lakomcovo zdravie, čo pani Cratchitová právom odmietne. Cratchitovci sa dokážu tešiť z Vianoc, pretože prichádzajú len raz do roka. A práve preto, že Vianoce prichádzajú len raz do roka, je ich šťastie presvedčivé. Je presvedčivé práve preto, že je opísané ako neúplné. Osvietený hedonizmus a vedecká zvedavosť Na druhej strane, všetky pokusy o opísanie trvalého šťastia zlyhali. Utópie (mimochodom, vymyslené slovo utópia neznamená „dobré miesto“, ale jednoducho „neexistujúce miesto“) boli v literatúre posledných troch či štyroch storočí bežné, tie „vhodné“ sú však vždy nepríťažlivé a zvyčajne im chýba aj životná sila. Zďaleka najlepšie známe moderné utópie sú tie od H. G. Wellsa. Wellsova vízia budúcnosti je takmer komplexne vyjadrená v dvoch knihách, ktoré napísal začiatkom 20. rokov – v dielach Sen (The Dream) a Muži majú radi bohov (Men Like Gods). Nájdete tu obraz sveta, aký by Wells rád videl, alebo aký si myslel, že by rád videl. Je to svet, ktorého základnou myšlienkou je osvietený hedonizmus a vedecká zvedavosť. Všetky zlá a trápenia, ktorými dnes trpíme, sa vytratili. Ignorancia, vojna, chudoba, špina, choroby, sklamanie, hlad, strach, prepracovanosť, povery, to všetko sa vytratilo. V takomto vyjadrení je nemožné poprieť, že toto je svet, v aký všetci dúfame. My všetci chceme zrušiť veci, ktoré chce zrušiť aj Wells. Existuje však niekto, kto by chcel naozaj žiť vo wellsovskej utópii? Na druhej strane, nežiť v takomto svete, nezobúdzať sa na hygienickom záhradkárskom predmestí zamorenom nahými učiteľkami sa v skutočnosti stalo vedomým politickým motívom. Kniha ako Koniec civilizácie (Brave New World) je vyjadrením skutočného strachu, ktorý pociťuje moderný človek z racionalizovanej hedonistickej spoločnosti, ktorú má v moci vytvoriť. Katolícky spisovateľ nedávno povedal, že Utópie sú v súčasnosti technicky realizovateľné a že v dôsledku toho je vážny problém skôr to, ako sa utópii vyhnúť. Túto myšlienku nemôžeme odpísať len ako hlúpu poznámku, keďže jedným zo zdrojov fašistického hnutia je túžba vyhnúť sa príliš racionálnemu a príliš pohodlnému svetu. Všetky „vhodné“ utópie sú si akoby podobné v tom, že požadujú dokonalosť, ale nedokážu ponúknuť šťastie. Dielo Správy odnikiaľ je svätuškárskou verziou wellsovskej utópie. Každý je láskavý a slušný, všetko čalúnenie je od firmy Liberty, výsledný dojem je však akousi nemastnou-neslanou melanchóliou. Oveľa dojemnejšie je, že Jonathan Swift, jeden z najvynaliezavejších spisovateľov, akí kedy žili, už pri vytváraní „vhodnej“ utópie nemá taký úspech ako ostatní. Úvodné časti Gulliverových ciest sú možno najzničujúcejším útokom na ľudskú spoločnosť, aký bol kedy napísaný. Každé slovo má hlboký význam aj dnes; miestami tam nájdete dosť podrobné predpovede politických hrôz dnešných čias. Swift však zlyhal v pokuse o opísanie ľudskej rasy, ktorú obdivuje. V poslednej časti, na rozdiel od odporných ľudoopov, nám ukazuje urodzených Hvajninimov, inteligentné kone, ktoré nepoznajú ľudské zlyhania. Tieto kone sú vďaka svojmu vznešenému charakteru a neomylnému zdravému rozumu mimoriadne nudné tvory. Podobne ako obyvatelia rôznych iných svetov, aj im ide v prvom rade o to, aby sa vyhli panike. Žijú jednotvárny, tichý, „rozumný“ život nielen bez hádok, neporiadku či nebezpečenstva akéhokoľvek druhu, ale aj bez „vášne“, vrátane fyzickej lásky. Svojich druhov si vyberajú na eugenickom princípe, vyhýbajú sa prílišným citom, a keď nadíde ich čas, akoby zomierali s radosťou. V úvodných častiach knihy Swift ukazuje, kam ho zaviedla hlúposť a lotrovstvo človeka: keď dáte hlúposť a lotrovstvo nabok, zostane vám len určitá chladná existencia, ktorá vás ťažko niekam zavedie. Nebo je neopísateľné Pokusy opísať šťastie z úplne iného sveta neboli úspešné. Nebo je rovnako veľké fiasko ako utópia, hoci peklo si získalo úctyhodné miesto v literatúre a často bolo opisované oveľa detailnejšie a presvedčivejšie. Je samozrejmé, že kresťanské nebo vo svojej bežne opisovanej podobe by neprilákalo nikoho. Takmer všetci kresťanskí spisovatelia zaoberajúci sa nebom úprimne priznávajú, že nebo je neopísateľné, alebo vyčarujú neurčitý obraz zlata, vzácnych kameňov a nekonečného spevu chorálov. To inšpirovalo aj niekoľko najlepších básní na svete: Tvoje múry sú z chalcedónu, tvoje hradby sťa steny diamantu, tvoje brány sú z pravých perál mimoriadne bohaté a vzácne! To, čo možné nebolo, bolo opísanie stavu, v akom chceli aktívne žiť obyčajné ľudské bytosti. Ktorýkoľvek buditeľský pastor, ktorýkoľvek jezuitský kňaz (pozri napríklad desivú kázeň v Portréte umelca od Jamesa Joycea) vystrašil svojich veriacich až do kostí svojimi opismi pekla. Ale keď je reč o nebi, okamžite sa vracajú k slovám „extáza“ a „blaženosť“ bez najmenšej snahy opísať, čo to vlastne znamená. Hádam najživším spisom na túto tému je známa pasáž, v ktorej Tertulián vysvetľuje, že jednou z najväčších radostí v nebi je sledovať muky zatratených. Pohanské verzie raja sú o niečo lepšie, ak vôbec existujú. Človek má pocit, že je to vždy súmrak na Elyzejských poliach. Olymp, kde žijú bohovia, s nektárom a ambróziou a s nymfami a s Hébou, s „nesmrteľnými prostitútkami“, ako ich nazval D. H. Lawrence, by skôr pripomínal domov ako kresťanské nebo, nechceli by ste tam však stráviť veľa času. Ak ide o moslimské nebo so 77 krásnymi pannami na jedného muža, ktoré sa podľa všetkého dožadujú pozornosti naraz, je to len nočná mora. Ani spiritualisti, aj keď nás ustavične ubezpečujú o tom, že „všetko je jasné a krásne“, nedokážu opísať nijakú činnosť onoho sveta, ktorá by mysliacemu človeku pripadala znesiteľná, nieto ešte atraktívna. Kto by nebol otrávený takým šťastím? To isté platí aj o pokusoch o opísanie dokonalého šťastia, ktoré nie je ani utopické, ani z iného sveta, ale je čisto zmyslové. Tie pokusy zakaždým vzbudzujú dojem prázdnosti alebo všednosti alebo oboje. V úvode La Pucelle opisuje Voltaire život Karola IX. s jeho milenkou Agnes Sorelovou. Boli „vždy šťastní“, hovorí. A z čoho pozostávalo toto šťastie? Z nekonečného kolobehu hodovania, pitia, poľovania a milovania. Lenže kto by po niekoľkých týždňoch nebol takýmto životom otrávený? Rabelais opisuje šťastných duchov, ktorí sa zabávajú na onom svete a tešia sa po tom, čo sa mali zle na tomto svete. Spievajú pieseň, ktorú možno preložiť približne takto: „Skákať, tancovať, žartovať, piť víno biele i červené a po celý deň nerobiť nič, len rátať zlaté korunky“. Ako nudne to znie! Prázdnota celého pojmu nekonečnej zábavy je prítomná v Breughelovom obraze Zem povaľača, na ktorom traja veľkí tuční chlapi zaspia, hlava pri hlave, obložení varenými vajcami a pečenými bravčovými stehnami, ktoré sa chystali zjesť. Zdalo by sa, že ľudské bytosti nie sú schopné opísať, ba možno ani si predstaviť šťastie, a ak, tak jedine z hľadiska protikladu. Práve z tohto dôvodu je pojem neba alebo Utópie v jednotlivých obdobiach odlišný. V predindustriálnom období bolo nebo opisované ako miesto nekonečného odpočinku, vydláždené zlatom, pretože skúsenosťou priemernej ľudskej bytosti bola prílišná prepracovanosť a chudoba. Krásna panna moslimského raja bola odrazom polygamnej spoločnosti, v ktorej ženy mizli v háremoch bohatých. Tieto obrazy „večnej blaženosti“ však vždy zlyhali, pretože ako sa blaženosť stala večnou (večnosť v zmysle nekonečného času), protiklad prestal fungovať. Niektoré z konvencií zakorenené v našej literatúre vznikli sprvu z fyzických podmienok, ktoré dnes už neexistujú. Jedným z príkladov je kult jari. Jar v stredoveku neznamenala v prvom rade lastovičky a divé kvety. Znamenala zeleninu, mlieko a čerstvé mäso po niekoľkých mesiacoch žitia na solenej bravčovine v zadymených chatrčiach bez okien. Jarné piesne boli veselé: nerob nič, len jedz a zabávaj sa; poďakuj sa nebu za veselý rok; keď je mäso lacné a ženy krásne; mocní mladíci sa túlajú sem a tam; tak šťastne a navždy tak šťastne! pretože bolo pre čo byť šťastným. Zima sa skončila, a to bola veľká vec. Samotné Vianoce, predkresťanské slávnosti, sa zrejme začali preto, že z času na čas bolo potrebné prejesť sa a vypiť si a urobiť si tak prestávku v neznesiteľnej severskej zime. Skutočným cieľom je ľudské bratstvo Neschopnosť ľudstva predstaviť si šťastie, a ak, tak len v podobe úľavy z vynaloženého úsilia alebo bolesti, stavia socialistov pred vážny problém. Dickens dokáže opísať chudobnú rodinu, ako sa napcháva pečenou husou, a dosiahnuť to, aby vyvolávala dojem, že je šťastná; na druhej strane, obyvatelia dokonalých svetov akoby nemali spontánnu radosť a zvyčajne vzdorujú výhodnému obchodu. Ale samozrejme, nám nejde o taký svet, aký opísal Dickens ani o taký, aký si dokázal predstaviť. Cieľom socialistov nie je spoločnosť, kde všetko prichádza práve nakoniec len preto, že milí starí páni sa zbavujú moriakov. O čo nám teda ide, ak nie o spoločnosť, kde by nebola potrebná charita? Chceme svet, v ktorom by bol nemysliteľný Lakomec so svojimi dividendami či Malý Tim s vredmi na nohe. Znamená to, že nám ide o akúsi bezbolestnú Utópiu bez vynaloženia akejkoľvek námahy? Hoci teraz budem riskovať, že poviem niečo, čo redaktori Tribune nebudú schvaľovať, som toho názoru, že skutočným cieľom socializmu nie je šťastie. Šťastie bolo až do dneška vedľajším produktom, a my všetci vieme, že ním môže zostať naveky. Skutočným cieľom socializmu je ľudské bratstvo. Vo všeobecnosti pociťujeme, že je to tak, aj keď sa o tom zvyčajne nehovorí, resp. sa o tom nehovorí nahlas. Muži márnia svoj život v srdcervúcich politických bojoch, dávajú sa zabíjať v občianskych vojnách alebo ich mučia v tajných väzniciach gestapa, a to nie preto, že by chceli vytvoriť klimatizovaný, osvetlený raj s ústredným kúrením, ale preto, že chcú svet, v ktorom sa ľudské bytosti namiesto podvádzania a zabíjania navzájom milujú. A takýto svet chcú ako prvý krok. Kam pôjdu odtiaľ, nie je isté, a pokus o detailnú predpoveď len celú vec zamotá. Socialistické myšlienky sa musia zaoberať prognózami, ale len v širokom zmysle. Človek sa musí často sústrediť na ciele, ktoré vidí len veľmi matne. Svet sa dnes nachádza v stave vojny a chce mier. S mierom však nijakú skúsenosť nemá a nikdy ju nemal. Svet chce niečo, o existencii čoho má aspoň matnú predstavu, ale čo nedokáže presne definovať. V tento vianočný deň tisíce mužov vykrváca na ruskom snehu, potopí sa v ľadových vodách alebo sa rozmetá na márne kúsky na močaristých ostrovoch Pacifiku, a deti bez domova hľadajú jedlo medzi troskami nemeckých miest. Aby takéto veci neboli možné, je dobrý cieľ. Ale opísať do detailov, aký by mal byť svet v mieri, by už bola iná vec. Takmer všetci strojcovia Utópie pripomínajú muža trpiaceho bolesťami zuba, ktorý si myslí, že šťastie spočíva v tom, že bolesti pominú. Chceli vytvoriť dokonalú spoločnosť nekonečným pokračovaním niečoho, čo bolo cenné len preto, že bolo dočasné. Zo širšieho hľadiska by sme mohli povedať, že existujú určité línie, okolo ktorých sa ľudstvo musí pohybovať, veľká stratégia je načrtnutá, ale detailná prognóza už nie je naša vec. Ktokoľvek, kto sa pokúsi predstaviť si dokonalosť, len odhalí svoju vlastnú prázdnotu. To platí aj o veľkom spisovateľovi, akým bol Swift, ktorý dokáže elegantne ošklbať biskupa či politika, ale ktorý pri pokuse o vytvorenie supermana zanechá len dojem, že posledná vec, o ktorú mu zrejme išlo, bolo, aby odporní ľudoopi mali viac možností na rozvoj ako osvietení Hvajnimimovia. 1943 KONIEC Záznamy o platbách Georgeovi Orwellovi k 20. decembru 1943 hovoria o sume 5,50 libier za špeciálny článok pre Tribune v rozsahu 2 000 slov. Tento článok nebol v Tribune nikdy uverejnený pod Orwellovým menom, dnes je však takmer isté, že ide o esej pod názvom Can Socialists Be Happy? (Môžu byť socialisti šťastní) uverejnenú pod menom John Freeman. Meno Freeman naznačuje pseudonym Orwella a článok má mnoho sociálnych, politických a literárnych prepojení s Orwellom, napríklad vzťah Lenina k Dickensovi (fakt, že Lenin čítal Vianočnú koledu na smrteľnej posteli, sa objavuje aj v druhom odseku Orwellovej eseje z r. 1939 pod názvom Charles Dickens). „Skutočný“ John Freeman, ktorý sa neskôr stal redaktorom New Statesman, potvrdil, že uvedený článok nenapísal. Nie je jasné, prečo sa Orwell rozhodol písať ako „John Freeman“ a prečo tento pseudonym už nikdy viac nepoužil. Možno noviny Tribune nechceli, aby ich literárny redaktor bol spájaný s politickými stránkami. Možno to bol len prostriedok, ktorý Orwellovi pomohol získať osobitný honorár. A možno len chcel vedieť, ako ďaleko mu noviny Tribune dovolia zájsť s jeho názormi. V každom prípade, článok bol zverejnený vo vianočnom čísle a vyvolal mnohé diskusie v nasledujúcich číslach. „Stratená esej“ je súčasťou Zozbieraných prác a pod Orwellovým menom je uverejnená prvý raz. George Orwell (John Freeman): ‘Can Socialists Be Happy?’ Prvý raz uverejnené v Tribune, 20. decembra 1943

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984