Sedemnásty november – smutné výročie
Minulý týždeň som bol na besede v jednej obchodnej akadémii. Vopred som vedel, že nemôžem zaujať. Témou totiž bol 17. november 1989. Bolo vidieť, že ide o iniciatívu vedenia školy: trieda síce bola plná študentov, ale otvorene dávali najavo svoj nezáujem. Napokon na priamu otázku zborovo odpovedali, že o tejto téme nič nevedia a ani ich nezaujíma. Napriek tomu je fajn, že sa riaditeľ o to, aby sa aj prostredníctvom besedy o 17. novembri niečo dozvedeli, aspoň pokúsil. Škola by nemala podliezať isté štandardy a nemala by byť poplatná móde. V tomto prípade móde nepremýšľať a nezamýšľať sa – napríklad nad vlastnou minulosťou. Jánovi Budajovi a Milanovi Ftáčnikovi, ktorí boli mojimi spolubesedníkmi, som potom vysvetľoval, že postoj študentov je úplne v poriadku. Ak je 17. november symbolom boja za slobodu a nepociťujú potrebu udržiavať tradíciu tohto boja, znamená to, že sloboda sa pre nich stala samozrejmou súčasťou života. Jasné, že keď sa nad tým poriadne zamyslíte, uvedomujete si dôležitosť slobody. Ale to isté platí aj o slnečnom žiarení pre život na Zemi a napriek tomu neoslavujete každé ráno, že slnko opäť vyšlo. Prečo by nemalo vyjsť? Prečo by sme nemali byť slobodní? Avšak nie sú to iba študenti ani starší ľudia, ktorí vtedy mrzli na námestiach, ktorí si dnes nepripomínajú výročie začiatku nežnej revolúcie nijako slávnostne. Sobotu som strávil na Malokarpatskej vínnej ceste a keď som viacerým dospelým pripomenul aktuálny dátum, až vtedy si to uvedomili: „Naozaj je dnes 17. novembra? Aha, fakt. Vôbec mi to tak neprišlo.“ Na rozdiel od študentov pritom ide o ľudí, ktorí by si význam boja za slobodu mali uvedomovať oveľa samozrejmejšie, pretože sa na ňom priamo zúčastnili a pamätajú si na dobu, keď sme slobodní neboli. Prečo ani pre nich nie je 17. november významným dňom? Na základe nielen môjho malého výskumu, ale aj výskumov reprezentatívnych, možno konštatovať, že v prvom rade sa dnes menia kritériá posudzovania slobody. Sloboda je spojená predovšetkým s dostatkom peňazí. Sloboda, to je predovšetkým možnosť užívať si: cestovať, tráviť voľný čas podľa vlastných predstáv, kúpiť si, čo chcem, zájsť, kam chcem a kedy chcem. Za slobodných respondenti väčšinou označujú bohatých ľudí. Porazili sme komunizmus a nastolili kapitalizmus, tešil sa sociológ Fedor Gál v dokumente, ktorý cez víkend odvysielala Česká televízia. Lenže v kapitalizme slobodu zabezpečuje kapitál, čiže majetok, preto sa ten režim tak volá. Kapitalizmus teda ponúka slobodu len pre tých, ktorí majú majetky a peniaze; sloboda ostatných je výrazne obmedzená. Stačí sa pozrieť na cestovanie po svete. Až polovica ľudí na Slovensku si tento rok nemohla dovoliť zahraničnú dovolenku. Hranice sú otvorené, víza, ba v niektorých prípadoch dokonca už ani cestovný pas, nepotrebujú, a napriek tomu sú v cestovaní do sveta rovnako neslobodní, ako keď k vízam potrebovali devízový prísľub. A je to ešte horšie. Aj dnes sa ľudia boja povedať svoj názor. Šéfovia sú väčšinou znova všemocní a kedykoľvek vás môžu vyraziť z práce. Súkromní majitelia firiem rovnako, ako politicky dosadení vyšší štátni úradníci. Nikto sa vás nezastane, lebo by tiež mohol prísť o prácu. A všetko je to legálne. Ľudia sa dnes oveľa viac ako kedysi dokonca boja ísť v noci po ulici, lebo kriminálnici často behajú po slobode a vystrájajú a policajtom sa to pri „menších incidentoch“ ani neoplatí vyšetrovať. Navyše sa ľudia úplne prestávajú zaujímať o politiku. Ak o nej hovoria, tak len preto, aby si zanadávali. Ale rovnako ako pred dvadsiatimi a viac ako dvadsiatimi rokmi neveria, že sa v nej niečo môže zmeniť. A neveria ani tomu, že by niečo mohli zmeniť oni. Politika sa opäť odohráva mimo ľudí, z občanov sú väčšinou znovu iba obyvatelia bez záujmu o veci verejné. Zo spoločnosti sa úplne vytratila nádej na možnosť zmeny, pomery sú považované za dané a nemenné, iba výnimočne sa nejaký jednotlivec odváži myslieť na alternatívu k terajšiemu systému. Občianska pasivita, nezáujem o politiku, veľká nedôvera k politikom, sústredenie na vlastné (osobné alebo rodinné), väčšinou ekonomické a majetkové záujmy, vysoká korupcia a klientelizmus, nedôvera v nezávislosť, ale predovšetkým v spravodlivosť súdnictva, strach prejaviť kritický názor voči vedeniu na pracovisku a predovšetkým totálna rezignácia a úplná strata nádeje na možnú zmenu – toto všetko charakterizuje dnešnú slovenskú spoločnosť. A presne takto vyzerala spoločnosť v lete 1989. Po takmer 20 rokoch sa nezmenilo nič spoločensky dôležité. Iba smutným, či až trápnym výročím je tento 17. november? Článok vyšiel na blogu na portáli www.joj.sk
