Kultúrnosť a „kultúrnosť“
Alebo aj profesionalita a „profesionalita“ či ľudskosť a „ľudskosť“. Nedávno som si prečítala článok Natálie Blahovej Zložte si ten kríž. Autorka bola svedkyňou približne takejto udalosti: Sedela spolu s niekoľkými inými spolupacientmi v čakárni pohotovostnej služby, keď v sprievode iného pána prišla očividne zanedbaná bezdomovkyňa (podľa toho, čo autorka píše, sa „ledva vliekla“). Muž, ktorý ženu sprevádzal, sestričke vysvetlil, že žena má na nohe zapálenú zanedbanú ranu, z ktorej „vyliezajú červíky“. Vysvetľoval ďalej, že žena sa návšteve lekára vzpierala, ale jemu – nevieme, v akom vzťahu k žene bol, ale zdá sa, že skôr len náhodný okoloidúci – sa podarilo primäť ju k tomu, aby zašla na pohotovosť. Sestrička však pacientku odmietla vpustiť do ordinácie s tým, že je zanedbaná, má sa ísť domov, resp. „do útulku“ či iného náhradného domova umyť. Keď sa muž nedá odbiť a nalieha, sestrička zavolá lekára, ktorý potenciálnej pacientke zopakuje to isté. Oni – t. j. bezdomovci – majú vraj svoje miesta, kde sa môžu osprchovať, nech tam teda zájde a „dá sa dokopy“, potom sa uvidí. Bezdomovkyňa, ktorá asi dobre vedela, prečo odmietala navštíviť lekára, sa usiluje čo najrýchlejšie odkrivkať, muž, ktorý jej chcel pomôcť, sa cestou preč zastaví pri stene s vari dvojmetrovým Ježišom na kríži a utrúsi „ A ten kríž si zveste!“ Len bezdomovec, alebo človek? Autorka príhodu pekne opísala a jej článok by sám o sebe nestál za ďalší komentár, pretože jeho posolstvo je zrejmé. Myslím, že je jasné, že povinnosťou lekára je ošetriť pacienta bez ohľadu na to, či je bezdomovec, je špinavý či páchne a pod. Už vôbec nie je mysliteľné, aby rozhodnutie, kto sa k lekárovi dostane, a kto nie, robila – sestrička. Od skúsených lekárov som počula nejednu príhodu o tom, ako sa napríklad bolesti brucha u schizofrenika považovali za prejav duševnej choroby, až kým nejakému osvietenejšiemu psychiatrovi nenapadlo siahnuť mu na brucho a zavolať chirurga, ktorý ho poslal do operačnej sály. V Česku sa nedávno riešil prípad lekárky, ktorá nevyšetrila bezdomovca a poslala ho domov so zápalom pľúc a pohrudnice. Pacient (hoci len bezdomovec?) zomrel a lekárka prišla o licenciu. Keď som pracovala na psychiatrii, kam najmä v zime – a toho roku bola zima naozaj tuhá – chodili bezdomovci naozaj často aj preto, aby si od nej oddýchli, takže sa snažili všelijaké choroby skutočne aj predstierať, povedal starší kolega nám mladším, ktorí sme sa sťažovali na zápach, „že smrad aspoň nebolí“. Ošetria len bábiky Barbie? Na rozdiel od článku z blogu, stojí za komentár diskusia čitateľov k nemu. Hoci v súčasnosti sa lekárom vyčíta všetko možné a obraz lekárov sprostredkovaný médiami je, že lekári sú vydriduchovia, ktorí nerobia nič iné, len striehnu, kde môžu pacientovi uškodiť, kde čo prehliadnuť a kde čo zanedbať – v tomto prípade, kde naozaj bolo čo vyčítať, sa mnohí čitatelia lekára, respektíve sestričky zastávali. Napríklad takto: Rana bola zanedbaná, nepatrila teda na pohotovosť. Bezdomovkyňa mala mať toľko rozumu, aby prišla a dala si dať ranu ošetriť, kým bola čerstvá, akútna a na pohotovosť patrila. Fajn. Ale koľké akútne stavy sú len vyhrotením zanedbaného chronického ochorenia? Snáď väčšina. Ak na ARO privezú pacienta s akútnym infarktom myokardu, môže ho lekár poslať domov s tým, že jeho choroba je dôsledkom zanedbanej hypertenzie? Že keby si bol pred dvoma rokmi zmeral tlak, stačilo by mu brať lieky? Že mal prísť vtedy, a keď to vtedy zanedbal, teraz dovidenia, nech si to spravodlivo „odskáče“? Takéto rozhodnutie by azda všetci považovali za absurdné. Predísť sa dá veľkej väčšine akútnych stavov, keby s tým, čo im predchádza, prišiel pacient včaššie. Tak to už chodí. Našťastie, lekári nie sú za normálnych okolnosti takí krutí, aby nás za našu nezodpovednosť trestali až tak veľmi, ako to bolo v prípade bezdomovkyne. (Podotýkam, že ak z rany naozaj „vyliezali červíky“, mohol to byť život ohrozujúci akútny stav). Kto je bez viny... Iný čitateľ v diskusii napísal, že bezdomovci sú schopní priviesť sa do stavu, v akom sa k lekárovi dostanú, sami, ale pritom nie sú ochotní vytriezvieť ani tak, aby k nemu zašli sami a včas. Predstavte si však, že k lekárovi príde obézny pacient so všelijakými možnými zdravotnými dôsledkami obezity a lekár sa ho spýta, ako je možné, že nie je schopný menej jesť a dovedie sa až do takého žalostného stavu. A pošle ho domov. Bezdomovkyňa sa svojou neschopnosťou umyť sa priviedla do stavu, že smrdela. Niekto, kto nie je schopný menej jesť, sa privedie k vysokému tlaku, cukrovke, porážke, infarktu – nech hodí kameňom, kto je bez viny. Ďalší čitateľ tvrdí, že ho doma učili pred návštevou lekára sa pekne obliecť. Áno, v „slušných rodinách“ to tak býva; prinajmenšom bývalo. Ale vyrástli všetci v „slušných rodinách“? Existujú ľudia, ktorí to šťastie nemali a nikto im doma nepovedal, že ak idú k lekárovi, majú sa pekne obliecť. Zrejme sa zhodneme, že sedieť v čakárni slušne oblečení a bez zápachu je slušnosť – ale lekárska starostlivosť nie je odmenou za slušnosť. Lekárska starostlivosť (ak nechceme byť kontroverzní, tak aspoň tá základná) nesmie byť niečo, čo si musíme zaslúžiť – pekným oblečením, slušným správaním, a pod. Úroveň „domovcov“ Nakoniec sa mnohí diskutujúci čitatelia zastávali ostatných pacientov v čakárni. Ako k tomu prídu, aby museli sedieť v jednej miestnosti s bezdomovkyňou, ktorá je v takom strašnom stave? Odhliadnuc od toho, že ak ideme k lekárovi či do nemocnice, musíme s kontaktom s inými chorými počítať, kde sú vlastne hranice toho, čo u ľudí, s ktorými zdieľame čakáreň, ešte tolerujeme a čo už nie. Dajme tomu, že zápach je všeobecne považovaný za nepríjemný. A ako vieme, napríklad aj šofér autobusu má právo vykázať z neho cestujúceho, ktorý páchne. Lenže tieto hranice potom môžeme ľubovoľne posúvať. Dnes nám prekážajú páchnuci bezdomovci, zajtra môžeme povedať, že sa nám je nepríjemný pohľad na spolusediaceho v dopravnom prostriedku a požiadame ho, aby odišiel. Viem, že úroveň anonymných internetových diskusií je všeobecne nízka a o jej kultúrnosti zväčša nemôže byť ani reči. Viem, že tieto diskusie dávajú priestor aj na prezentovanie neštandardných názorov, takže ich netreba považovať za reprezentatívnu vzorku názorov spoločnosti, ale napriek tomu ma tieto komentáre zarazili. Dôvod prečo, azda nie je ťažké si domyslieť. Svetlana Žuchová
