Na Slovensku nie je od kresťanstva ďaleko k pohanstvu

(Pokračovanie rozhovoru z č. 30) V prvej časti rozhovoru (pozri Slovo č. 30) s americkým spisovateľom Allanom Stevom, ktorý žije na Slovensku, sme sa zhovárali o rozhodnutí vzdať sa kariéry právnika v Spojených štátoch, ale aj učiteľa na bratislavskom Evanjelickom lýceu a stať sa spisovateľom píšucim v cudzine cudzím jazykom. Skončili sme pri tom, že študenti z Evanjelického lýcea, kde si učil, sú pravdepodobne tvojím najlepším publikom. Hovorila som o nich, lebo ich sama poznám, sama som chodila na Lýceum. Prečo ich ty považuješ za „svoje publikum“? AS: V žiadnom prípade nechcem povedať, že je to moje jediné publikum, ale sú to ľudia, ktorí sú často s Američanmi, a o niečo lepšie poznajú americkú kultúru. Takže si myslím, že majú americkú kultúru o niečo radšej a o niečo lepšie jej rozumejú ako priemerný človek. Neviem, ako sa stať na Slovensku spisovateľom, ktorý je v kontakte so širokým publikom. Neviem, či je to možné. A ako som už povedal, som rád, keď na čítačku príde dvadsať, tridsať ľudí. Pokúsil si sa niekedy niečo publikovať v Spojených štátoch? AS: Áno. Ale nikdy som v Spojených štátoch nedal dohromady niečo ucelené. Svoje práce som v Amerike poslal trom vydavateľom, ale povedal som si, že teraz sa sústredím na tento rok. Možno, že niekedy by som to mohol v Amerike dobehnúť a stať sa tam slávnym, ale toto je prvý krok. Práve teraz to jednoducho nie je moja priorita. Ak sa tak raz stane, budem rád. Ale teraz si nie som istý, či sa oplatí investovať do toho čas rozposielať svoje diela mnohým literárnym agentom, neustále ich posielať vydavateľom a do súťaží. Napríklad v Spojených štátoch, v Chicagu, žije istý slovenský vydavateľ. Povedal, že sa nevie dočkať, kedy sa na Slovensku tohto leta stretneme. Ale vo všeobecnosti sa veľmi nepokúšam publikovať v Spojených štátoch. A na Slovensku? AS: Okrem toho, že som vydal bilingválnu zbierku básní Niekde medzi Bratislavou a Washingtonom, D.C., nie. Možno tak raz za dva mesiace pošlem článok do nejakého periodika. To vtedy, keď si len tak náhodou niečo zaujímavé všimnem a nájdem vydavateľa, ktorého by to zaujímalo a ponúknem mu to. Uverejnil som článok v Nota Bene, v novinách Slovak Spectator a v Pravde. Spomenul si, že je veľa vecí, ktoré sa ľudia z takzvaného „západu“ môžu na Slovensku naučiť. To by ma zaujímalo. Ktoré sú to? AS: Pred tromi rokmi som túto otázku dostal od svojich študentov. Vtedy som na túto tému napísal asi tridsať krátkych esejí. Teraz mi napadá len pár vecí, takto narýchlo... Práve teraz si s jednou čitateľkou na túto tému píšeme maily. Možno to nie je rozdiel medzi „východom“ a „západom“, ale jednoducho medzi veľkým mestom, akým je Chicago, a menšou Bratislavou v malej krajine. Na Slovensku je v porovnaní s Chicagom oveľa silnejší vzťah k prírode, Slováci majú oveľa užší vzťah k pôde. Američania, ktorých poznám, majú akosi názor, že jedlo pochádza zo supermarketov alebo z obchodu s potravinami a neuvedomujú si, že jedlo pochádza z fariem alebo od poľovníka, jednoducho zo zeme. Skutočnosť, že tak veľa ľudí má pri Bratislave záhradku, má zaiste, ako som sa dozvedel, aj negatívne historické dôvody, napríklad mi minule niekto rozprával, že počas komunizmu nebolo niektoré veci dostať, takže si ich ľudia museli vypestovať sami. Neviem, či je to pravda. Myslím, že to nie je pravda. AS: V každom prípade nechcem glorifikovať niečo, čo je samo o sebe negatívne, ale jednoducho sa mi páči, že toľko Slovákov, ktorých poznám, má záhradku. Alebo ich rodičia majú záhradku. Alebo majú na dedine starú mamu či strýka, ktorý dvakrát do roka robí zabíjačku. Nechcem ťa uraziť, ak k takýmto veciam nemáš vzťah, ale na Slovensku je veľa ľudí, ktorí majú k poľnohospodárstvu, k pôde naozaj blízko. Je to dôležité, lebo ľudia sú spojení so zemou a ľudia sa musia o seba postarať. Dnes to ľudia vidia skôr tak, že musia zarobiť peniaze, aby si do potravín mohli ísť jedlo nakúpiť. Neteším sa na život, v ktorom budeme výlučne konzumentmi. A to sa skôr či neskôr stane, hoci je to možno cynické. Páči sa mi, že Slovensko je v tomto zaostalé. Moji slovenskí príbuzní v Amerike by povedali, že na Slovensku sa žije ako u nich v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Ale možno je to takto lepšie. Možno, že Amerika od šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia urobila nie tie najsprávnejšie kroky. To ma privádza k ďalšiemu bodu, ktorým je skromnosť. Neplytvanie vecami. Napríklad šetrenie peniazmi. Alebo zvyk zjesť všetko, čo je na tanieri. Jednoznačne vidím, že pre staršiu generáciu je celkom prirodzené šetriť peniaze. Medzi mladšími ľuďmi je to iné, mám mnoho priateľov, ktorí si zarobia a peniaze vzápätí minú. Rozumiem tomu. Ja som vyrástol v rodine, ktorá sa potýkala s reklamou už šesťdesiat rokov predtým, než som sa narodil. Vedeli, ako majú s reklamou zaobchádzať. A myslím si, že mnohí z mojich slovenských priateľov s týmito vecami nemajú takmer žiadnu skúsenosť. A možno sa mýlim, a možno svojich priateľov podceňujem, naozaj neviem. Ale myslím si, že keď tisíce medzinárodných spoločností tvrdia, že ich výrobok je ten najlepší, ľahšie im uveria. Preto myslím, že u mladšej generácie nevidím tú istú skromnosť. Ale odkedy som na Slovensku, naučil som sa neporovnateľne lepšie zaobchádzať s peniazmi a naučil som sa to od šesťdesiatročných ľudí, ktorých poznám. Nie je to trošku aj preto, že tí ľudia mali jednoducho menej peňazí? Generácia, ktorá ešte zažila vojnu, sa naučila šetriť možno aj preto, že tí ľudia si ešte pamätajú na časy, keď nemali čo jesť. A aj generácia, ktorá neprežila vojnu, šetriť jednoducho musela. Nie som si istá, či tá skromnosť či šetrnosť, o ktorej hovoríš, nie je z núdze cnosť. Či to nie je dobré znamenie, že mladí ľudia už nešetria. Napríklad, keď moji rodičia v deväťdesiatych rokoch išli do Viedne, nemohli sme ísť na obed do reštaurácie, lebo všetko bolo pridrahé. Doteraz, keď idú Slováci do Rakúska, mnohí prepočítavajú eurá na koruny a hoci rozdiely pomaly zanikajú, nepoznám mnohých, ktorí by vo Viedni flámovali tak ako doma, lebo je to jednoducho nedostupne drahé. Keby to videl niekto zvonka, mohol by povedať, že je to sympatické, akí sú Slováci šetrní. Ale myslím, že to nie je nejaká morálna kvalita, ale jednoducho nedostatok. Možno, keby Slováci peniaze mali, míňali by ich. AS: V nejakej štatistike som sa dozvedel, že Američania spotrebujú dvadsaťpäť percent svetových zdrojov. Je jednoducho zaujímavé prísť z krajiny, akou je Amerika, na Slovensko, kde je to v tomto zmysle ináč. Kde si ľudia vážia zem a vážia si myšlienku, že veci treba šetriť. Hoci je to možno skutočne len z núdze cnosť. Čo sú ďalšie veci, ktoré by sa podľa tvojho názoru „západ“ mohol od Slovenska učiť? AS: Spätosť s rodinou. Na Slovensku sú rodinné väzby oveľa pevnejšie. To je jedna z vecí, podľa ktorých môžem povedať, že moja rodina v Amerike je slovenská. A je to jedna z vecí, podľa ktorých viem povedať, že ja som Slovák. Moja rodina sa od ostatných rodín odlišuje, pretože sú medzi nami také pevné väzby. Keď sa naša rodina zíde, zíde sa nás päťdesiat. Okrem toho je to väzba s vidiekom. Veľa ľudí v Bratislave má niekoho blízkeho, kto žije na dedine. V Spojených štátoch to už dávno nie je pravda. To, samozrejme, súvisí so spätosťou so zemou. A neviem, či budeš so mnou súhlasiť, ale aj istá spätosť s pohanstvom. Napríklad v Spojených štátoch sa oslavuje midsummer night, sviatok slnovratu. Na Slovensku je sviatok Jána, keď sa zakladajú jánske ohne. Alebo šibačka na veľkonočný pondelok. To sú všetko príklady pohanských sviatkov. Keď čítam v historických prameňoch o rôznych pohanských tradíciách a žijem v Spojených štátoch, nenachádzam tu žiadnu súvislosť. Ale keď žijem na Slovensku a poznám trochu históriu, je zjavná veľmi úzka súvislosť a veľmi, veľmi sa mi to páči. Na Slovensku nie je často od kresťanstva ďaleko k pohanstvu. A to je dôležité, lebo si treba uvedomiť, že kresťanstvo vo veľmi mnohom vychádza z pohanstva. Vôbec si nemyslím, že je to niečo, za čo sa treba hanbiť. Myslím, že rozumiem, čo chceš povedať. Ale zdá sa mi, že tu opäť trochu zaznieva nadradenosť a podradenosť. Na Slovensku síce ten rozdiel nie je až taký viditeľný, ale aj tak, hoci tu ľudia žijú tak „prírodne“, ako to nazývaš, nemajú napríklad zároveň k dispozícii niektoré medicínske vymoženosti. Keby si ochorel, alebo potreboval niečo, čo tu nie je, asi by si sa vrátil do Ameriky. Pripadá mi to, ako keď niekto z vyspelej priemyselnej krajiny príde do nejakého zaostalého kmeňa, pričom naschvál hovorím o kmeni, a je nadšený a hovorí, aké je to úžasné, že ľudia sú tam takí spätí so zemou a majú blízko k pohanským tradíciám. Ako keby som ja teraz išla do Afriky a tvrdila, aké je to úžasné, že tí ľudia ešte varia na otvorenom ohni. Pripadá mi to trochu naivné. Myslím, že takýto pohľad neberie do úvahy, čo sa za tou malebnou, romantickou „prírodnosťou“ skrýva. Zhovárala sa Svetlana Žuchová