Zlodeji (8)

Do Marisie ma nič nie je. Tak som si to aspoň stále opakoval. Pribehla za mnou zozadu. Lialo a na chodníku stála voda. Počul som niekoho bežať za mnou. Čľapotanie kaluží. Otočil som sa a najprv som ju nespoznal. Vyzerala staršie. Nič konkrétne. Veď to bolo len pár rokov. Nijaké sivé vlasy a vrásky okolo očí. Tie, ktoré vidno cez púder, ktorý ich má zakryť, ešte lepšie. Ani nepribrala. A predsa zostarla. Prvý stupeň starnutia. Keď je to len vo vzduchu. Nič hmatateľné, ale dá sa to rozoznať na prvý pohľad. Možno preto som ju nespoznal hneď. Alebo to už bolo príliš dávno. Vypadla mi už z pamäti. Nahol som sa k nej a pobozkal ju na líce. Bozkom, pri ktorom sa ľudia len letmo obtrú lícami. Žiadne dotyky pier. Bozk skoro na vlasy. Keď sa ľudia stretnú po čase, majú sa radšej ako predtým. Z minulosti ostane len kostra. Len to spoločné. Spolu s človekom, ktorého sme kedysi poznali, stretávame svoju minulosť. Ako opakovanie silvestrovského programu z detstva. Čiernobielo naivného, v ktorom boli rozbité vajíčka do popuku smiešne. Okrem toho už nijaké záväzky. Každý si už dávno žije po svojom. Pobozkáme sa na líce a pôjdeme si svojou cestou. Marisia nad nami držala dáždnik. Vraj či si na ňu pamätám. Kedysi sme spolu bývali. Akoby som na to mohol zabudnúť. Na svoju neopatrnosť. Akoby takých príbehov nekolovalo dosť. Ako niekoho okradli. Ako niekomu hneď v prvú noc vzali batoh. So všetkými vecami. To ešte nemal ani svoju izbu a prespával v ubytovni na stanici. V jednej izbe s desiatimi takými, ako bol on. Vybehol z izby len na chvíľu. Len na recepciu podpísať účet. Alebo na chodbu kúpiť si kávu. A keď sa vrátil, bol batoh preč. Hneď v prvý deň. Akoby sme všetci nevedeli, že si musíme dávať pozor. Na doklady a peniaze. Veď iné ani nebolo čo kradnúť. Každý to vedel. Že všetko treba nosiť zavesené na krku. V plochej taštičke pod svetrom a tričkom. Nedať ju ani na chvíľu z ruky. Nespustiť z očí. Posvätné pravidlá. Keď vidíte kominára, chyťte sa za gombík. Neskrížte cestu čiernej mačke. Úspory majte stále pri sebe. A na spolubývajúcich si dávajte pozor. Ale Marisii som veril na prvý pohľad. To všetko ten jej Janut, ktorý mal už vtedy od bytu kľúče. Ten zlodej. A ja som si tam nechal celé úspory. Vložené v knihe. Nehovorím, že som to nezvažoval. Ale v práci som sa prezliekal. Nemal som ich kam dať. Zdalo sa mi, že v izbe budú v bezpečí. Neskôr som sa hanbil za svoju ľahkomyseľnosť. Neprišiel som na to hneď. Mal to dobre premyslené. Knihu s peniazmi som nechal na stole. Bola nafúknutá bankovkami. Ako zemiakový chlieb s bublinami vzduchu. Keď som ju odtiaľ bral, vyzerala rovnako. Pred bránou ma v aute čakal Zoran. Igelitové vrecia s mojimi vecami sme zniesli do dodávky, ktorú si požičal od šéfa. Už iba naposledy vybehnúť nahor. Naposledy skontrolovať izbu. Keď je niečo naposledy, dodáva to chvíli zvláštny šarm. Ako pri odchode z hotela. Otvoriť skrine a nazrieť pod posteľ. Pre istotu skrútiť paplón k hlave postele. Pootvárať zásuvky na nočnom stolíku, keby tam nejaký bol. A potom sa naposledy pozrieť z okna. V duchu povedať zbohom, tak, ako sa to robieva vo filmoch. Chvíľu postáť uprostred prázdnej miestnosti a myslieť na to, čo všetko sa tu stalo. Lebo niečo sa tu diať muselo, hoci si na to ani za svet nevieme spomenúť. Spomienka príde až o pár rokov. Až keď to už bude veľmi dávno. Ako dnes, keď som v daždi stretol Marisiu a pobozkal ju na líce. Ale vtedy, keď som naposledy vybehol po schodoch na tretie poschodie a dokorán otvorenými dverami naposledy vošiel do svojej izby, dlho som sa nezdržiaval. Všetko bolo naložené v Zoranovej dodávke. Na stole som si nechal len to najdôležitejšie, čo som nechcel baliť do igelitových vriec. Doklady. Hodinky, aby sa mi pri sťahovaní neoškrelo sklíčko. Zväzok kľúčov so skladacím nožíkom. Kľúče od bytu doma. V krajine, v ktorej som nebol už celé roky. A kniha s vloženými peniazmi. Nafúknutá ako skysnuté mlieko. Na prvý pohľad tak, ako som ju tam ráno nechal. Všetko na svojom mieste. Kniha, kľúče, nôž, hodinky. Keď za mnou dnes Marisia pribehla, pobozkali sme sa na líce. Lialo a dáždnik, ktorý nad nami držala, pre dvoch nestačil. Vošli sme do budovy autobusovej stanice, kde na laviciach z drevených dosák ležalo niekoľko ľudí v prešívaných bundách pieskovej farby. Spýtal som sa Marisie, ako sa má. Hoci najviac ma zaujímal Janut. Nič ma do nej nie je, opakoval som si. Vraj sa má dobre. Nie, vrátiť domov sa nechystá. Áno, aj kvôli Janutovi. Tak som jej to povedal. Najprv o tých vyhrážkach a potom o peniazoch. Ten Prvý máj mi bol čert dlžný. Spomienky na detstvo nie sú dôvod na kamarátstvo ani na spoločne prežívané soboty. Aj keď tu tomu mnohí veria. Je to len jedna z tých povier, ktoré sa ako rozprávky tradujú v bytoch, ako bol ten náš. Súčiastka tradície, ktorá nás tu drží nad vodou. V bytoch, v ktorých bývajú pokope samí neznámi ľudia. Pozbieraní zo všetkých kútov sveta. Naivná viera, že sme z jedného cesta, lebo sme v sprievodoch mávali bielymi holubicami. Že nás spájajú melodické pesničky, ktoré sa spievali pri ohni. Spomienky v rôznych rečiach, ale so zrozumiteľnými titulkami. Predstava, že sa všetci držíme za ruky a tí, čo sú tu doma, nemajú ani páru. Ja som sa tomu vždy vyhýbal. Nechcel som pracovať načierno a odchádzať z práce až potme, zadným vchodom. Ale celkom sa tomu vyhnúť nedalo. Nejako som musel začať. Keď som sa nasťahoval do prvého z tých bytov, v ktorom sme bývali piati a ráno sme pred kúpeľnou stáli v rade, každý deň som si opakoval, že do roka a do dňa budem odtiaľ preč. Prihlásil som sa do jazykového kurzu a chodil na univerzitu, kde boli počítače a internet. A každý večer na prechádzku do mesta. Mojim spolubývajúcim som to nemohol povedať. Vysmievať sa z miestnych snobov patrilo k ich večernému programu. Zásadne sa okoliu katedrály vyhýbali. Ich svetom boli periférie, kde ulice vyzerali na nerozoznanie od tých doma. Ošarpané budovy a svetlo v oknách zatiahnutých záclonami. Kde boli v kuchyni na stene železnými klinčekmi pripnuté zástavy. Ako kedysi na nástenkách, keď sa blížil štátny sviatok. Predmestia obkolesujúce diaľnice, kde podľa nich žili správni ľudia. Nie ako tí snobi, čo s kravatami na krkoch a v dlhých kabátoch postávajú pri stoloch vysvietených barov a fajčia cigarety s bielym filtrom. Obmedzenci, čo keď sa ich na ulici spýtate na cestu, prižmúria oči, akoby vám nerozumeli. A ruku nevdojak položia na tašku, lebo také triky dobre poznajú. Aj oni majú totiž svoje tradície a vedia svoje. Že keď ich niekto zastaví a mäkkým prízvukom sa pýta na cestu, treba sa mať na pozore. Za súmraku sa radšej ani nezastaviť. To my sme si potom mysleli, že im nestojíme za to. Tým dámam v kožuchoch, čo len pevnejšie zovrú kabelku a pridajú do kroku. To s týmito nechceli mať moji spolubývajúci nič spoločné. S tými, ktorí nám nemôžu rozumieť. Nám, čo sú nám ukradnuté ich reštaurácie a katedrály. Tie ich diskotéky, kde si uvoľnia kravaty a prešľapujú z nohy na nohu. Lebo baviť sa vieme iba my. Preto som im to nemohol povedať. Tým štyrom v mojom prvom byte. Nemohol som sa im priznať, že celé poobedia sa prechádzam po starom meste a očami hltám tých ľudí, ktorých oni nemohli vystáť. Že sa pozerám, čo majú na sebe a ako sa pohybujú. Nazerám do vitrín cukrární, kde sú na pudingových taštičkách čerstvé jahody. Do barov, kde sa víno servíruje vo fľašiach s obrúskami na hrdlách. Kde si ľudia na veci nedávajú pozor. Keď si pri pulte vyberajú obložené chlebíčky, telefóny sú na stoloch bez dozoru. Díval som sa, ako sa smejú a pri lúčení sa pobozkajú na líce. Vraj neúprimné gesto, hovorili moji spolubývajúci. Neznámi ľudia sa hrajú na priateľov. Keď som sa večer vrátil do bytu, pridal som sa k tým štyrom, ktorí popíjali v kuchyni. Pomaly ma zasväcovali. Vtedy som tie príbehy počul prvýkrát. O Magde, ktorá robila v reštaurácii a čaká teraz s majiteľom dieťa. O Vratkovi, ktorému hneď v prvú noc ukradli batoh aj s pasom a s peniazmi. O Zoji, ktorá raz s jedným z nich bývala. Po dvoch mesiacoch vzala z izby každému, čo mohla, a nikto ju viac nevidel. O Todorovi, ktorí bonzol všetkých, čo na stavbe robili načierno. A o tých všetkých, ktorých tam potom chytili a dali im do pasu pečiatky. Pečiatka do pasu bola to najhoršie. Ako urieknutie, alebo ako keď kravy prestali dávať mlieko. Takže si treba dávať pozor. Peniaze nespúšťať z očí. Doklady nosiť na krku a nikomu sa veľmi nezdôverovať. Lebo na nás tu všetci striehnu. Zvnútra aj zvonku. Veď ani navzájom sme si toho veľa nepovedali. Čo tí štyria robili, neviem doteraz. Z toho, že im šaty občas páchli benzínom, som usúdil, že pracujú na pumpe. A na vešiaku viseli červené šiltovky. Pýtať som sa však nepýtal. Naliali mi do pohára od horčice a pred polnocou sme spievali tie pesničky, čo nás držali pokope. Solnechny krug, nebo vokrug. Ináč ma do nich nič nebolo. Rovnako, ako do Marisie nie. A predsa som jej to o Janutových vyhrážkach a ukradnutých peniazoch povedal. (Pokračovanie v budúcom čísle)