Zlatá stredná cesta?
Nedávno som po dlhšom čase opäť navštívil krajinu, ktorá mi bývala druhým domovom. Počas cesty londýnskym metrom som zo sedadla bezmyšlienkovito zdvihol zadarmo rozdávaný denník. Bol bežný deň, bežní ľudia sa ponáhľali do práce a noviny prinášali bežné témy. Na prvej stránke článok o tom, že šéf pravicovej opozície údajne ako študent fajčil marihuanu – a že politikom ani z jednej strany spektra nenapadlo mu to vyčítať. „No a čo?“ znela reakcia ministra vnútra. Na strane dva sa sťažoval bývalý veľvyslanec v Spojených štátoch, že zväzok krajiny s Amerikou je už príliš tesný. Vraj jej to škodí. A vytratila sa predstava jej vlastného národného záujmu. V krátkom rozhovore vo vnútri novín predstavoval známy psychiater svoju novú knihu menom Affluenza. Na otázku o význame názvu odpovedal: „Znamená to pripisovať vysokú hodnotu peniazom, majetku, fyzickému výzoru, spoločenskej prezentácii a sláve. U ľudí, ktorí týmto veciam pripisujú vysokú hodnotu, je zvýšená pravdepodobnosť, že budú trpieť duševnou chorobou. Po anglicky hovoriace národy sú vo vzťahu k affluenze zraniteľnejšie, pretože ich svet riadia sebecké kapitalistické vlády, ktoré sprivatizovali verejné služby, oslabili odbory, vytvorili neistotu na trhu práce a zachovávajú obrovskú priepasť medzi bohatými a chudobnými.“ Noviny, ktorými som listoval, neboli nijakým ľavičiarskym plátkom. Ba dokonca sa nijako extra nezaoberajú politikou – možno v nich nájsť bežnú porciu celebrít a ich „problémov“. Zo všetkých možných hľadísk je denník asi tým najprostrednejším priemerom. Musí takým byť, aby ho najprostrednejší priemerný cestujúci bol ochotný chytiť do ruky, a aby ho teda zadávatelia reklamy boli ochotní ďalej financovať. Spomínané články teda neboli nijakým vybočením z normálu. Hovorili o tom, čo je v onej krajine bežné: stavať sa tolerantne k mládežníckej „tráve“; spochybňovať puto spojenectva s USA; aj hovoriť v slušnej spoločnosti o kapitalizme (ba odsudzovať ho). U nás je to inak. Zo západného hľadiska je najprostrednejší stred verejnej rozpravy na Slovensku vychýlený ďaleko, ďaleko doprava. Tak ďaleko, že na druhý okraj skoro nedovidieť. V takomto myšlienkovom vesmíre prebieha aj debata o politike. Preto sa šialené myšlienky pokladajú za pravicové, pravicové za normálne, stredové za ľavicové – a ľavicové za šialené. Zo západoeurópskeho hľadiska je naša sociálna demokracia skôr ctihodnou stranou stredu. Nehádže na nás ďalšie a ďalšie „reformy“, vďaka čomu si môžeme s úľavou vydýchnuť. V tom je zásadovejšia ako jej západné sestry – tie stratili svoj kompas a často robia v ružovom rovnakú politiku ako ich protivníci. Na druhej strane sa však na Západe voľky-nevoľky pokladá jadro sociálneho štátu za neotrasiteľné. U nás nie, pretože už bol z veľkej časti demontovaný. A do jeho obnovy, do čelnej zrážky s praktikami vlády bývalej, sa Smer zatiaľ nehrnie. Skutočným posolstvom prieskumov nedávneho obdobia je, že strane sa podarilo naplniť klasickú politologickú poučku. Podchytila svojich skalných – v tomto prípade naľavo – a potom obsadila politický stred. Pravica je izolovaná, spľasnutá, okresaná. Politická scéna dnes u nás pozostáva z tejto zaprisahanej pravice – a na druhej strane zo všetkých ostatných. Ako základ pre politiku to nie je zlé. Ale na základoch treba časom aj začať stavať.
