Čo po sebe zanecháva Kofi Annan

Pri nástupe do funkcie generálneho tajomníka OSN ho označovali aj za „bábku americkej politiky“ – Clintonova administratíva potrebovala po ére Boutrusa Boutrusa-Ghálího na čele OSN úradníka, ktorý by hral jej hru „selektívneho multilateralizmu“. S jeho pôsobením sa častejšie spájajú menej slávne chvíle Spojených národov než úspechy – korupčný škandál programu „Ropa za potraviny“, neschopnosť OSN účinne zasiahnuť v konfliktoch na Balkáne, v Rwande, Sudáne, neschopnosť zabrániť Spojeným štátom zaútočiť na Irak bez súhlasu OSN... Mnohé z výčitiek však smerujú na nesprávnu adresu a v mnohých prípadoch bola jeho úloha skôr pozitívna. Hneď na začiatku svojho prvého funkčného obdobia využil dobré vzťahy s vtedajšou americkou administratívou, aby USA pevnejšie pripútal k OSN. Nebolo, samozrejme, len jeho zásluhou, že Spojené štáty – ktoré sa v tom čase už niekoľko rokov považovali za jedinú (a stále osamelejšú) superveľmoc – úlohu OSN prinajmenšom vo formálnej rovine rešpektovali a napriek kritike v princípe nespochybňovali jej legitimitu. Prispel k tomu aj charakter Clintonovej zahraničnej politiky. Annanov prístup však priniesol niekoľko konkrétnych výsledkov. Prvým a najviditeľnejším bola splátka podlžností, ktoré Washington voči OSN mal. Generálny tajomník takisto pomohol oslabiť izoláciu Izraela v organizácii. Hoci za to zožal aj kritiku (že „obetoval práva Palestínčanov“), podarilo sa mu dosiahnuť podstatný pokrok, ktorého ovocie sa prejavilo až po niekoľkých rokoch – Izrael súhlasil s angažovaním sa OSN pri riešení palestínskej otázky. Fakt, že si OSN zabezpečila úlohu aktívneho hráča aj pri riešení niektorých ďalších konfliktov – v Libanone, Sierra Leone, Kongu a pod. –, je aj výsledkom diplomacie generálneho tajomníka. Vo viacerých prípadoch však organizácia narazila na nedostatočnú ochotu vlád poskytnúť potrebné jednotky a financie. Vina na národné exekutívy nakoniec padla aj v prípade, ktorý mal byť najväčším škandálom funkčného obdobia K. Annana – v prípade korupcie okolo programu „Ropa za potraviny“. Mnoho úspechov sa teda dosiahlo práve vďaka Annanovej zmierlivosti (ktorú kritici nazývali nedostatočnou ráznosťou). Jeho pozícia sa však zásadne zmenila nástupom administratívy G. Busha, resp. po útoku na Irak. Ani v Clintonovom období nebol generálny tajomník OSN žiadnou bábkou USA. No hoci z pôdy organizácie zaznievala kritika zahraničnej politiky Spojených štátov, vzťahy to zásadným spôsobom nezmenilo. Nástup Georgea Busha mladšieho a vyhlásenie agendy „vojny proti terorizmu“ však boli symbolickým medzníkom zmeny americkej zahraničnej politiky. Zatiaľ čo dovtedy „osamelá superveľmoc“ medzinárodné pravidlá podľa záujmov svojej politickej elity buď účelovo využívala alebo výberovo nerešpektovala, po Bushovom nástupe sa rozhodla, že ich začne meniť. Jedným z výsledkov bol viac či menej skrytý konflikt s administratívou Spojených národov na čele s ich generálnym tajomníkom. Vypuknutím irackej vojny konflikt vyvrcholil. Bezpečnostná rada nedala plánom Washingtonu legitimitu a Kofi Annan americké rozhodnutie zaútočiť začal otvorene kritizovať. Hoci sa nikdy nezaradil medzi najhlasnejších kritikov invázie do Iraku, na nelegitímnosť spôsobu, akým k nej došlo, opakovane poukazoval. Americké konzervatívne kruhy – médiá otvorene, politici skrytejšie – reagovali ostrou kritikou OSN za údajnú neefektívnosť a predovšetkým rozpútaním aféry okolo programu Ropa za potraviny. Lenže aj v prípade irackej vojny sa karta nakoniec obrátila. Na počiatku Washington organizáciu z akéhokoľvek rozhodovania vytesnil. Čas však ukázal krehkosť „koalície ochotných“ a katastrofické následky dovtedajšej politiky na vnútornú situáciu v Iraku, ale aj v medzinárodnom meradle priviedli Bushovu administratívu k tomu, že sama žiada o posilnenie úlohy OSN v stabilizácii a rekonštrukcii krajiny. Annanov nástupca Ban Ki-Mun preberá rozporuplné dedičstvo. Vnútorné problémy OSN sa zďaleka nepodarilo vyriešiť, no o reforme sa prinajmenšom začalo otvorene diskutovať. Vlády stále nie sú ochotné dať organizácii väčšie právomoci a možnosti, či plne rešpektovať jej rozhodnutia. Posledné roky však ukázali nevýhody unilaterálnej politiky, aj keby ju robila najsilnejšia veľmoc. Aj Ban Ki-Mun nastupuje s nálepkou „bábky USA“ a dá sa očakávať, že čoskoro bude čeliť podobným problémom ako jeho predchodca – či už ide o vnútornú reformu alebo riešenie kríz. Podarí sa mu aspoň pokračovať v Annanovej práci?