Mesto ako báseň

1. Heine napísal očarujúcu báseň, v ktorej prirovnal ženské telo k básni. Možno napodobniť jeho myšlienky: prirovnáme k básni mesto. Báseň má svoju faktickú štruktúru, začiatkom sú slová, koncom je celok, báseň ako množina slov. Členenie je zložité: napríklad slová a ich komplexy sa môžu chápať ako hudobné útvary vo Verlainovom zmysle. Slová a ich komplexy majú svoj doslovný význam a neurčito veľa významov, ktoré sú takmer nepolapiteľné. „Bol neskorý večer, prvý máj“: oznamovacia veta. Ale naladí nás, najmä v českej verzii, vôbec nie ako príjemcov oznamu: rozochvieme sa ako vnímavá, rezonujúca struna, a rytmy, ktoré nás rozochvievajú, nie sú jednoduché, je v nás akýsi interferenčný obrazec. Oznamovacia veta je (pre nás) preťažená významami. Slovo, verš, sloha, celok sú útvary, ktoré fungujú izolovane aj súladne. Občas nám stačí prijať jediný verš, aby sme získali hlboký pôžitok. „Vek náš je taká próza netrebná...“ „Duní Dunaj a luna za lunou sa valí...“, „...smrt je jen kus života těžkého...“ Občas je celok básne taký obrovský, že ho nemôžeme prijať: ako nemôžeme obsiahnuť „oceán“. Stojíme pred ním bezmocne, odovzdáme sa vznešenosti, ktorú nechápeme, ale cítime. V chápaní básne je teda veľa diskontinuít. „Systematický“ výklad básne je azda esenciálne nemožný, je omylom pokúšať svoju slabú dušičku. Opováži sa ktosi vyhlásiť, že „chápe“ Duinské elégie? „Jednoduchosť“ básne môže byť klepcom pre naivnú dušu. Naivní si myslia, že detské riekanky možno „bezprostredne“ prijať. „Aka fuka funda luka, funda kava kevenduka.“ Môže byť niečo jednoduchšie? Ale zrazu nás zastihne akýsi otras: nič nie je zložitejšie ako jednoduchosť, najmä preto, lebo zložitosť sa prezentuje falošne, v maske jednoduchosti. Pochopili to veľkí tvorcovia, vôbec nie jednoduchí, napríklad Morgenstern alebo Holan. A teraz: mesto. Je celkom, a to vizuálne aj ideovo. Je súborom častí, až po „elementy´“, ako sú domy alebo dokonca ich časti, napríklad komíny. Medzi nimi sú ulice, námestia, mestské štvrte. Všetky predmety našej vnímavosti sú „doslovné“, napríklad budova je „tržnica“, alebo nesú ďalšie mnohonásobné významy, a to až po archetypové. „Súd“ je (aj) archetyp, nielen miesto, kde profesionáli súdia obžalovaných. Vzťahy medzi časťami sú intenzívne, napríklad usporiadanie budov pri Seine v Paríži, alebo nezávislé časti vypovedajú za seba, napríklad pri Coligniho soche možno zádumčivo postáť a snívať, aj keby nebola v Paríži, ale v Lietavskej Lúčke. Mesto môže byť démonom ako pre Rastignaca Paríž, pre Nezvala Praha. A tak ďalej. 2. Máte „svoje“ mesto? Veci si prisvojujeme mnohorako. Občas je prisvojenie smiešne. Mladá dáma z malomeštiackej rodiny, na turistickej ceste zastala na nádvorí barokového zámku. Kedysi ho obývali grófi, teraz bol múzeom a reštauráciou. Mladá dáma, malomeštiačka, očarene stála v strede nádvoria a pozerala sa na barokovú krásu, trochu modifikovanú komerčnými záujmami prevádzkovateľov. „Toto je môj svet“, vzdychla si mladá dáma, očividne sa cítila grófkou. Triezvy pán, ktorý ju započul, sarkasticky sa zasmial. Svet mladej dámy je dvojizbový byt v obytnej štvrti malomesta. Ale: NIE. Odmieta ho. JEJ svet je tu, v barokovom zámku. Hoci pracuje v občianskom povolaní, JE grófkou. Triezvy pán by sa nečudoval, keby sa dozvedel, že mladá dáma bola v „minulom živote“ grófka. Prečo si prisvojujeme mestá, je otázka, ktorej odpovede potrebujú starostlivú analýzu ako sny, prerieknutia a iné procesy viac nevedomé ako vedomé. Pocit „toto je môj svet“ býva teda aj falošný: vyplýva zo skrytých predstáv človeka, ktoré sú produktom falošného, skresleného sebaobrazu. Prihodilo sa mi toto: bol som v prvý raz v Genove (Janove). Potuloval som sa v uličkách okolo prístavu, bolo tam veľa špiny, rybacieho zápachu, bola tam „typická“ „talianska“ atmosféra s malebnosťou, ako si ju predstavuje neskúsený, literatúrou a operami indoktrinovaný turista zo strednej Európy. Prihovárali sa mi pouličné dievčatá, tiež „typické“ podľa mojej predstavy. Svietilo a hrialo mediteránne slnko, more bolo príkladne belasé. A zrazu som mal pocit: „toto je môj svet“, chcelo sa mi rozpustiť sa v jeho pestrosti, zaniknúť v ňom, byť ním: ako keď svätý Anton vo Flaubertovom Pokušení skríkol: „Chcem byť hmotou.“ Chcelo sa mi „byť hmotou“ diania, ktoré sa okolo mňa rozprestieralo a vrelo pohybom. Intenzívne pocity nevydržia dlho: človek sa musí vrátiť „do seba“. Ale spomienka si zachová veľa z pôvodnej sily zážitku, ostane ako trvalý zdroj pokušenia, aj keď sa zároveň demaskuje ako falošná, snobsky vyfintená opernou „krásou“. Falošnosť ukazuje akúsi tiež-pravdu. 3. V Dalmácii je malé mestečko Cavtat. Zatúlal som sa do neho, lebo som si mohol dovoliť výlet Dubrovníka, kde som pobýval ako turista. Nad mestom je vŕšok porastený stredomorským rastlinstvom. Z jeho vrcholu ako z rozhľadne som pozoroval svet okolo seba: pre mňa „krásny“ aj „vznešený“ zároveň. Je nad moje sily opísať, čo som videl, lebo „pocit videného“ je produktom vizuálnej syntézy, integrácie nesmierneho množstva podrobností. Vizuálny „systém“ pracuje ináč ako „systém jazyka“. Preklad zo zrakového obrazu do vyrozprávaného obrazu (a späť, z vysloveného do videného) je záhadný. Videný Cavtat a vypovedaný Cavtat sa vzájomne veľmi líšia. A navyše: ak sa „informácia“ z videného aj z vypovedaného uložia do spomienok, pribudne opäť „niečo“ nové. Čo je „niečo“? Pracujú v nás rôznorodé sily, napríklad „spomienkový optimizmus“. „Cavtat“ sa napokon stáva akýmsi reprezentantom: Čoho? Poetickosti? Životnej ľahkosti? Keď si chcem pohovieť, vyvolám si spomienku na Cavtat a zrazu som v pokoji, v zhode so sebou: ako keď nábožný vojde do kostola. Máme svoju zbierku miest, obrazov miest, ako svoju bibliotéku, svoju pinakotéku, a používame ju. Autor je psychiater