Medzi právom a morálkou

„Sloboda, ktorá jediná si zaslúži toto pomenovanie, je vykonávať dobro svojím vlastným spôsobom, ak sa v tom istom nesnažíme zabrániť iným...,“ povedal jeden zo zakladateľov filozofie liberalizmu John Stuart Mill, ktorého 200. výročie narodenia si práve tento rok pripomíname. Už len tieto slová by stačili, aby sa zaradil medzi nesmrteľných. Sú to slová namierené proti akejkoľvek autoritatívnej moci – počnúc rodičmi, ktorí by najradšej chceli rozhodovať o celom živote svojich potomkov, a končiac, povedzme, predstaviteľmi dnes najmä v USA veľmi vplyvného neokonzervatívného hnutia, ktorí by zase chceli svoje predstavy o živote a morálke vnucovať najradšej celému svetu. J. S. Mill (1806–1873), jeden z najosvietenejších mysliteľov 19. storočia, patrí k vedúcim postavám teórie anglického liberalizmu. Okrem filozofickej tvorby a logiky (teórie indukcie) zanechal výraznú stopu aj vo sfére národohospodárskej teórie. A to vonkoncom nie náhodou. Od roku 1823 totiž pracoval ako vysoký úradník významnej anglickej inštitúcie – Východoindickej spoločnosti, ktorú dokonca v posledných rokoch pred odchodom do dôchodku viedol. Azda najvýraznejšiu stopu Mill predsa len zanechal v oblasti politickej filozofie a etiky. Vo svojom najvýznamnejšom diele z tejto oblasti O slobode (vyd. 1859) sa zameral na široký a zložitý problém vzťahu individuality s jej slobodami a (demokratickej) spoločnosti. Mill rýchlo pochopil, že liberálna filozofia sa nemôže zastaviť pri bezbrehom individualizme a že musí do seba „vstrebať“ nevyhnutné socializačné tendencie, ktoré so sebou prináša pokrok kapitalistickej spoločnosti. A preto svoju pozornosť obracia na inštitucionálne garancie zabezpečujúce politické práva a slobody jednotlivcov (resp. menšiny) proti svojvoľne uplatňovanej sociálnej moci. A z toho istého dôvodu k vyššieuvedenému chápaniu slobody pridáva aj toto:„Sloboda indivídua musí byť do tejto miery obmedzená; nikto nesmie robiť nič, čo je protivné iným ľuďom.“ Moc však môže byť nebezpečná aj v tom prípade, keď subjektom moci nie je indivíduum, ale iní ľudia, alebo ešte širšie – ľud. Je totiž „možné, že ľud si bude želať utláčať niektorých svojich členov“. A tu môže dochádzať k dvojakému zneužívaniu moci. V rámci legislatívy môže ľud udeliť zákonodarnej moci taký rozsiahly mandát, ktorý bude v konečnom dôsledku znamenať potlačenie základných práv a slobôd jednotlivca. Ešte nebezpečnejšou sa však Millovi zdá moc ľudu uskutočňovaná prostredníctvom verejnej mienky, ktorá sa dotýka každodenného života indivíduí a ktorá by chcela vnucovať svoje často pochybné názory všetkým ostatným. Inak zmýšľajúci sú jednoducho nemilosrdne vylučovaní z verejného života a biľagovaní div nie ako nepriatelia ľudstva. Tento diktát verejnej mienky je o to nebezpečnejší, že vytvára všeobecne akceptovanú atmosféru neznášanlivosti voči každému výraznejšiemu prejavu individuality a vďaka svojej duchovnej, nemateriálnej povahe je schopná prenikať (oveľa hlbšie než akákoľvek forma politickej tyranie) do intímneho sveta ľudí. „Tendencie našej doby zapríčinili, “ píše Mill, „že verejnosť je oveľa viac než v časoch minulých náchylná predpisovať všeobecné pravidlá správania a každého sa usiluje podriadiť osvedčeným normám. Takouto normou, či už písanou, alebo nie, je netúžiť po ničom príliš silno. Jej ideálom charakteru je nebyť žiadnym výrazným charakterom; zmrzačiť ako nohu Číňanky nátlakom každú výnimočnú časť ľudskej povahy, utvárajúcu osobnosť výrazne odlišnú od hlavných čŕt priemerného človečenstva.“ Mill považuje takýto nátlak verejnej mienky za útok proti základnej hodnote ľudstva, lebo si myslí, že „počiatok všetkých múdrych a vznešených vecí musí pochádzať od indivíduí.“ Aj preto ako presvedčený liberál vyslovuje všeobecne záväznú požiadavku, „aby sa uplatňovala individualita v tých záležitostiach, v ktorých sa primárne nedotýkame iných.“ Problémom však je, že sa vždy nejako dotýkame aj iných, a v istom zmysle ich tým aj obmedzujeme, lebo nikto nežije absolútne izolovane, bez nejakého vzťahu k ostatným. Vedel to, pochopiteľne, aj Mill (preto ten výraz „primárne“), a z toho dôvodu odlišoval dva hlavné typy konania indivíduí. Konanie, ktoré sa v zásade týka iba samotného jednotlivca a v podstate nezasahuje spoločnosť. A konanie, ktoré sa dotýka aj záujmov iných. V prvom prípade je sloboda indivídua akoby neobmedzená. Možno mu radiť, čo je preňho dobré, možno ho o tom presviedčať poukazovaním na výhody toho či iného riešenia, ale konečné rozhodnutie leží na každom z nás. Zároveň pripúšťa, že môžem človeku hoci aj násilím zabrániť prejsť cez most, ak niet čas upozorniť ho, že tento most čoskoro spadne, lebo predpokladám, že si neželá spadnúť do vody. To však nie je všetko. Ako už bolo povedané, v skutočnom živote sotva existuje situácia, keď svojím konaním vôbec nezasahujeme iných. Ak sa napríklad niekto rozhodne vziať si život, je to možno jeho výsadné právo, ale týmto rozhodnutím sa dotkol svojich príbuzných, priateľov, známych a ďalších ľudí. Ešte zjavnejšie je to v druhom prípade, pri druhom type konania, ktorého podstata spočíva v nepoškodzovaní základných práv a slobôd ostatných. Pritom tento typ sa ešte člení na dve formy konania. Konanie, ktoré sa týka prevažne morálnych nedostatkov jednotlivca, preto aj spôsob vplyvu na neho môže byť podobne ako v prvom prípade iba morálny – presvedčovanie, odhováranie a podobne. A potom je to konanie neodôvodnene ubližujúce druhým ľuďom, ktoré má charakter trestného činu a ako také vyžaduje od spoločnosti adekvátny zásah v podobe trestu. Mill v záujme jasného rozlíšenia týchto foriem konania uvádza príklad alkoholizmu. Ak nejaký muž pije, ale v alkoholickom opojení robí hluk, prípadne nadáva rodine, ide o konanie, ktoré má iba mravné dôsledky a tiež len mravné riešenia. Keď však rodinu aj bije, prípadne sa vyhráža násilím, v tomto prípade má spoločnosť právo priamo zasiahnuť a spomínaného muža potrestať. Odkaz Milla pre našu súčasnosť je zrejmý: musíme zreteľne odlišovať morálku od práva. Jej osobitosť (relatívna nezávislosť, individuálnosť, subjektívnosť) azda najlepšie vystihol J. J. Rousseau, keď definoval mravnú slobodu ako „zákon, ktorý som si sám uložil“. A preto – ako tvrdí sám Mill – „rozhodovať o vlastnom dobre je výlučným právom indivídua“. Z toho okrem iného vyplýva, že v demokratickej spoločnosti nemá žiadna skupina nárok uzákoňovať svoje morálne predstavy a princípy. Je však naozaj také jednoduché oddeliť morálku od práva? Nie je určitá morálka od nepamäti ideovou súčasťou písaných i nepísaných zákonov? Už Aristoteles zdôrazňoval, že zákony musia byť v súlade s mravnými cnosťami. O tom asi nikto dodnes nepochybuje. Súlad však nie je totožnosť. A asi práve uvedomenie tohto rozdielu odlišuje liberálov od dnešných neokonzervatívcov. Ešte klasický konzervatívny filozof Ch. Montesquieu presadzoval názor, že pri spoločenských zmenách sa treba riadiť zásadou: reformovať zákonmi, čo ustanovujú zákony, a meniť pravidlami správania to, čo určujú pravidlá správania. Naproti tomu súčasní neokonzervatívni fundamentalisti podľahli dávnemu pokušeniu urobiť z náboženských princípov model aj zdroj zákonov. Napríklad vynucovanie sexuálnej morálky má podľa nich tvoriť bežnú súčasť práva. Práve sexuálna oblasť im má slúžiť ako podpora ich presvedčenia, ktoré je v zjavnom rozpore s Millovou koncepciou, že existujú racionálne dôvody na vynucovanie konformity jednotlivcov so spoločenskou (náboženskou) morálkou a na trestanie odchýlok od nej dokonca i vtedy, keď ani iným tieto odchýlky neubližujú. V tomto smere považujem za mimoriadne zaujímavú i poučnú diskusiu liberála a zároveň popredného britského filozofa práva Herberta Harta s konzervatívcom a takisto vysoko uznávaným právnikom lordom Devlinom, ktorý obhajoval ideu právneho vynucovania morálky. Jeho hlavný argument znel, že morálka prijímaná spoločnosťou bola pre jej existenciu taká potrebná, ako uznaná vláda a zdôvodnenie jej vynútiteľnosti právom spočívalo jednoducho v tom, že právo sa mohlo použiť na ochranu všetkého, čo je pre spoločnosť podstatné. Devlin argumentoval tým, že „potláčanie neresti je vecou práva rovnako ako potláčanie podvratných aktivít.“ Predmetom „potláčania neresti“ majú byť (a nezriedka aj reálne sú) praktiky, posudzované pozitívnou morálkou ako nemorálne, hoci neobsahujú nič, čo by sa bežne považovalo za poškodzovania iných osôb. Väčšina jeho príkladov sa týkala sexuálnej oblasti. Ide o právne normy namierené proti homosexualite, incestu, bigamii, prostitúcii a podobne. No zahrnovali aj príklady zákonov proti samovražde alebo eutanázii. Hart odpovedal na argumenty Devlina z pozície obhajoby liberálnych hodnôt, pričom sa opieral o základné východiská a princípy filozofie J. S. Milla, predovšetkým o jeho centrálnu myšlienku, že spoločnosť nemá „právo“ vnucovať svoje morálne pocity. Pritom nepochybuje o tom, že vo vzťahu k pozitívnemu právu možno klásť morálne otázky. O to viac, že právo a morálka sa často prekrývajú. Takisto nespochybňuje tvrdenie, že ani celá spoločnosť by nemohla existovať bez morálky. Aktuálna morálka môže stmeľovať spoločnosť. No za veľmi problematickú považuje Devlinovu hlavnú tézu, že funkciou trestného práva „nie je nič iné, ako vynucovať morálny princíp“. Zároveň si sám kladie závažné morálne otázky: Aký druh správania možno právne postihovať? Stačí skutočnosť, že určité správanie je podľa všeobecných noriem nemorálne, aby sa takéto správanie trestalo na základe práva? Je morálne dovolené vynucovať morálku ako takú? Podľa Devlina na to, aby mohla byť morálka vynucovaná, právom stačí, aby bola „verejná“, teda stačí dôrazné odsúdenie nejakého správania spoločenstvom. Je to však skutočne zrozumiteľné? Postačí iba vyjadriť morálne odsúdenie, aby sa potom to či ono správanie posudzovalo ako trestný čin? Napríklad, kedysi sa v Anglicku trestalo ako znevažovanie každé popretie právd kresťanského náboženstva. A nie je to tak dávno, čo sa združovanie bielych a farebných v niektorých krajinách posudzovalo nielen ako nemorálne, ale aj trestné. Preto je podľa Harta z metodologického a napokon aj z praktického hľadiska nesmierne dôležité odlišovať „pozitívnu morálku“, t. j. morálku prijatú a uznávanú konkrétnym spoločenstvom, od všeobecných morálnych princípov. „Niet nijakého dôkazu na podporu ani vyvrátenie teórie, že tí, ktorí sa odkláňajú od konvenčnej sexuálnej morálky, sú nepriateľmi spoločnosti... Zdá sa, že sa posúva od prijateľného tvrdenia, že určitá aktuálna morálka je podstatná pre existenciu každej spoločnosti, k neprijateľnému tvrdeniu, že spoločnosť je totožná so svojou morálkou, ktorá je daná v každom momente dejín, takže zmena v jej morálke sa rovná deštrukcii spoločnosti... Posledné tvrdenie je absurdné.“ Je to rovnako scestná myšlienka ako stanovisko cisára Justiniána, že homosexualita bola príčinou zemetrasení, či názor, že narkomani ohrozujú stabilitu spoločnosti. Musí sa zachovať sféra súkromnej morálky, a dokonca aj nemorálnosti, s ktorou právo nemá nič spoločné. Ďalej treba rozlišovať rôzne druhy nemorálnosti . Niektoré, napr. nevera, hoci ich možno celkom úprimne morálne odsúdiť, sú pokušením pre väčšinu ľudí; iné, napr. incest alebo homosexualita, predstavujú praktiky, voči ktorým môže väčšina ľudí pociťovať averziu a odpor. Vo svetle objavov antropológie a psychológie sú tieto záležitosti veľmi rôznorodé: týkajú sa rôznosti sexuálnej morálky v rozdielnych spoločnostiach, neškodnej povahy mnohých sexuálnych úchyliek, spojitosti medzi obmedzujúcou sexuálnou morálkou a škodlivou represiou. A rozlišovať treba aj medzi donútením pri vynucovaní morálky a inými metódami používaných na jej ochranu. Princípy morálky zamerané na jej vynucovanie patria do predhistórie morálky a stavajú sa nepriateľsky k jej všeobecnému duchu. Zahŕňajú iba vonkajšiu konformitu voči morálnym normám vynúteným jednoducho strachom. Na záver sa vrátim ešte raz priamo k Millovi. Ten sformuloval tri základné výhrady voči zasahovaniu spoločenskej moci do individuálnych záležitostí. Po prvé, sú veci, ktoré jednotlivci vykonajú lepšie ako vláda. Všetky operácie vlády majú tendenciu k unifikácii, uniformite. A uniformita, ako správne poznamenáva Z. Bauman, plodí nielen podobnosť, ale „jej druhou tvárou je intolerancia“. Po druhé, aj keď ich ľudia neurobia lepšie, je žiaduce, aby ich vykonali sami. Iba takto sa stávajú samostatnými a slobodnými občanmi. Iba takto sa môžu občiansky posúvať dopredu. Naopak, a po tretie, pohltenie individuálnych síl vládnym telesom môže byť fatálne pre aktivitu a rozvoj jednotlivcov a predstavuje zbytočné znásobenie moci vlády. V tejto súvislosti vyslovil Mill všeobecnú zásadu: „Človek by mal mať slobodu konať tak, ako sa mu páči v jeho osobných veciach, ale nemal by mať slobodu takto konať, ak robí niečo pre druhých pod zámienkou, že záležitosti druhého sú jeho vlastné. Kým štát rešpektuje slobodu každého v tom, čo je jeho vlastnou záležitosťou, je povinný starostlivo bdieť nad každým krokom, ktorý by niekomu umožňoval moc nad ostatnými“. A umenie každej vlády spočíva práve v tom, aby dokázala vytušiť a určiť bod, „kde sa začína zlo ohrozujúce ľudskú slobodu a rozvoj, alebo skôr bod, na ktorom začína toto zlo dominovať nad dobrom, sprevádzajúcim kolektívne použitie sily“. Autor prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského