Vlastenectvo naruby

Američania často nostalgicky spomínajú na ich tzv. zlatú generáciu, ktorá počas druhej svetovej vojny dokázala vyžiť v skromných podmienkach.
Počet zobrazení: 1262

Američania často nostalgicky spomínajú na ich tzv. zlatú generáciu, ktorá počas druhej svetovej vojny dokázala vyžiť v skromných podmienkach. Pri rozhovoroch so známymi často počúvam o tom, ako bolo kedysi normálne uskromniť sa a kupovať len to najnevyhnutnejšie. Možno to bolo spôsobené nedostatkom tovaru a možno aj tým, že vojna mala na ľudí priamy dosah – a tak chceli aj trochu symbolicky na diaľku podporiť úsilie svojich hrdinov šetrnosťou. Nanešťastie, sympatická uvedomelosť konzumentov sa postupne vytrácala a vývoj dospel až do súčasného stavu, kde skromnosť je považovaná za známku žgrlošstva a tí, čo nekupujú tie najnovšie a „najcoolovejšie” veci sú jednoducho „looseri.” Dnešná spoločnosť má veľmi ďaleko od asketického spôsobu života. Na rozdiel od predchádzajúcej generácie tá súčasná žije v krajine, kde sa včera kúpilo to, čo je dnes už nepotrebné a za čo sa až zajtra zaplatí. Bežnému konzumentovi je ukradnuté, že niekde v Iraku údajne v záujme bezpečnosti Ameriky a demokracie na Blízkom východe bojuje jeho spoluobčan. Dosah vojny v Iraku na bežných Američanov je minimálny, aj napriek tomu, že táto vojna mimoriadne zaťažuje verejný rozpočet. Ale ak negatívne nezasiahne peňaženku priemerného konzumenta, niet dôvodu venovať jej čas. Ak takýto konzument aj nejakej vojne čas venuje, tak maximálne virtuálne na novej konzole PlayStation. Veď svojím spôsobom je nákup hračiek, ako sú Playstation, X-box či Nintendo, tým najvlasteneckejším činom, k akému nabádal prezident okamžite po teroristických útokoch na Ameriku. Pudové rozhadzovanie napomáha ekonomike. Neprekáža, že na to teraz nemáte, len kupujte, veď ak makroekonomické čísla stúpajú, je predpoklad, že to budete mať z čoho v budúcnosti zaplatiť. A že to teraz až tak veľmi nepotrebujete? Ale nebuďte smiešni, veď to majú všetci naokolo vás, a pozrite, ako šťastne vyzerajú... Naoko sa všetko zdá byť v najlepšom poriadku. Čo už môže urobiť človeka šťastnejším ako drahý darček? Stačí k nemu pribaliť výrobcom vypísanú pohľadnicu, dodať podpis a je to vybavené. Ale to asi len pre toho, kto považuje pojmy ako solidarita, kontakt s rodinou či láska za prežité a kto sa viac poteší najnovšiemu telefónu ako telefonátu s rodičmi... Autor pracuje v Centre európskych štúdií Floridskej univerzity

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984