Michail ZLATKOVSKIJ: Kreslím, aby som žil...
Prezrádza o sebe, že pochádza zo starého poľského rodu barónov Zlotkovských (ktorého zakladateľ Henrich bol vojvoda a senátor už na kráľovskom dvore Boleslava II. v 12. storočí). Výtvarník a karikaturista Michail Zlatkovskij (1944) patrí už tri desaťročia medzi uznávané autority sveta karikatúr nielen v Rusku, ale aj vo svete. Keď som sa pripravoval na tento rozhovor, môj spolubesedník bol trochu prekvapený tým, čo sa o ňom u nás vie. Ja som sa pre zmenu dozvedel, že karikatúra je súčasťou jeho každodenného života, žije s ňou, žije pre ňu, aj sa ňou živí. To posledné sa mu však darí ťažšie, ako sám život s ňou... Pýši sa nielen montrealským titulom karikaturistu roka (vždy rád pripomína, že spolu s Adolfom Bornom je jediným zástupcom z bývalého „východného bloku“, ktorým sa tejto pocty dostalo), ale aj „najlepším výtvarníkom všetkých čias a národov“ v karikatúre v ankete FD a Witty World, ktorá bola zorganizovaná začiatkom deväťdesiatych rokoch (1992 – 1993). Patrí k predstaviteľom súčasného moderného výtvarného smeru cartoon, známeho ako „Intelektuálne – Paradoxné – Asociačné“, alebo tzv. Nové umenie – kresliarske majstrovstvo akadémie umenia humoru. V rokoch 1993 – 1998 žil a pracoval v USA, najprv ako prednášateľ cartoon, neskôr aj ako výtvarný redaktor. Bol zakladateľom a prvým prezidentom Zväzu karikaturistov v ZSSR. Žije a tvorí v starej Moskve a na svojej dači 120 km pod Moskvou v Dubne, iba 5 km od rieky Volgy. Čím boli vaši rodičia ? - Môj otec bol plukovník, doktor vojenských vied a profesor, matka je jednoduchá žena. V ro-dine krivo hľadeli na moje kreslenie a hovorili, že v ZSSR možno vyžiť iba pri povolaní, ktoré potrebuje štát: treba vyrobiť jadrovú bombu – vtedy máš šancu, že ťa „nerastreljajut“. Môjho deda zastrelili v roku 1937 (pri stalinských čistkách, pozn. aut.). No ceruzky a farbičky mi kupovali pravidelne. Otec mi do konca svojho života neodpustil, že som zanechal fyziku, a úplne ma vydedil, keď umieral. Ako sa zmenila karikatúra od tých čias, keď ste ju začínali kresliť aj vy ? - Karikatúra získala na umeleckej vážnosti. Výtvarne napredovala, veď si len porovnajte mladého Borna a Borna litografa. Karikatúra sa stála viac komerčnou – je veľa jednoduchých vtipov len na zasmiatie. Zároveň však získala na vážnosti tém – objavilo sa veľa neangažovaných tém v politike. Podľa vás je karikatúra určená iba pre noviny a časopisy, alebo na súťažné pódia kresle-ného humoru a katalógy z týchto podujatí, kde ju dnes vytesnil nezáujem majiteľov tla-čených médií ? - Karikatúra je rôzna. A práve preto je všadeprítomná a vo všetkých svojich podobách v časopi-soch, novinách, autorských výstavách a svetových prehliadkach humoru a podobne. Úlohu novín a časopisov postupne prevzal na seba internet. Je to podľa vášho názoru v prospech alebo v neprospech karikatúry? Akú úlohu prisudzujete internetu? Ako vidíte budúcnosť spolužitia internetu a karikatúry? - Internet je iba prostriedok na prenos informácií. Vplýva len na rýchlosť prenosu informácií, nemá však nijaký vplyv na vývoj súčasnej karikatúry. Karikatúra sa bude vždy tvoriť rukami, za stolom, na štvrťke papiera. Nahradia v budúcnosti internetové cartoon stránky humoristické časopisy? - Nie, nikdy. Je veľmi príjemné listovať skutočný papier. Aká karikatúra, aké jej smerovanie má podľa vás budúcnosť? - Všetky sú rovnocenné. Avantgarda v umení napreduje, nájde svoje miesto aj v karikatúre ? - Avangarda je pre publikum veľmi často nezrozumiteľná. Karikatúra musí zostať trochu konzervatívna preto, abu ju divák mohol prečítať... Aká je úroveň súčasnej karikatúry v Rusku? Aké je jej aktuálne postavenie v dnešnej dobe ruskej demokracie ? - Úroveň je rôzna, závisí od osobnosti umelca. Aký Tjunin bol, taký aj zostal. Objavilo sa veľmi veľa autorov, ktorí nechcú poznať minulých majstrov. Je to ich problém. Niet však kde publikovať kresby. Časopisu zameraného špeciálne na karikatúru niet, a ani tak skoro nebude. Seriózna protikremľovská karikatúra neexistuje. Cenzúra Kremľa. Je to veľmi podobné minulosti, s výnimkou boja o moc. Všetci žiju iba svojimi problémami. (Pri inej príležitosti Michail Zlatkovskij vyslovil myšlienku, že stupeň demokracie v krajine možno merať počtom karikatúr tvárí predstaviteľov moci – pozn. aut.) A karikatúra vo svete ? - Vo svete je veľa „komerčnej“ karikatúry, doba revolučných objavov v tejto oblasti už pominula, dnes sa chcú všetci jednoducho iba usmievať, nie zamýšľať sa nad problémami. Preto je aj tak veľa prvoplánových vtipov, najmä na medzinárodných súťažiach. Politická karikatúra v Amerike sa zmenila skôr na politicky korektnú ilustráciu. V karikatúre ste dosiahli takmer všetko. Sníva však ešte majster Zlatkovský o niečom v karikatúre? - Snívam o obnovení Medzinárodného klubu karikaturistov ktorý bol založený v Paríži v roku 1956, no hneď aj zanikol. Líši sa podľa vás ruská karikatúra od karikatúry vo svete? - V lepších prípadoch je svetová i ruská karikatúra rovnaká. Karikatúra nemá národnosť, pretože operuje všetkým zrozumiteľnými znakmi a prvkami kultúry, celého ľudstva. No predsa len, tragickosti v ruskej duši je oveľa viac – teda aj v karikatúre. Čo je zdrojom námetov vašich karikaturistických prác? - Život, spermie a moja Múza a Boh. Kde v zahraniči sa dnes publikujú vaše obrázky ? - Nikde. Neviem prečo, no nikto si ma nevšíma. Chcel by som byť na titulke novín The New Yorker, no v deväťdesiatych rokoch sa mi to na niekoľko pokusov nepodarilo, a dnes už to ani neskúšam. Zakladali ste Zväz karikaturistov ZSSR, aj ste mu predsedoval. Ako si spomínate na tie časy ? - Všetci žiadali o prácu, chceli kresliť, publikovať a organizovať si výstavy. Iba prosby a žiadosti – uverejniť, vydať, nájsť peniaze, zariadiť... Ja som aj teraz prezident a prichádzajú ku mne tie isté požiadavky. Čo sa zmenilo v karikatúre v posledných rokoch? Čo pozitívne a čo negatívne sa objavilo? - Pozitívne – sloboda prejavu a nástup nových, zatiaľ ešte nie celkom zrelých výtvarníkov. Negatívne – komercia, diktát trhu a hlúpeho kupujúceho konzumenta. Viac rokov ste prežili v Amerike. Ako si na toto obdobie spomínate a čo vám dali ako človeku a ako umelcovi? - Moja ľudská skúsenosť je negatívna. A umelecká ? - Americké umelecké prostredie – to je boj o peniaze a popularitu. Musíte sa predávať na každom rohu, neustále opakovať, že ty si ten „najlepší“. Neslobodno sedieť na jednom mieste a čakať, že k tebe sami prídu a kúpia, poprosia ťa. Treba sa hýbať v spoločnosti, byť milým, tváriť sa, že si úspešný, taký ako ostatní. Taká Amerika ma stretla a v neustále mi hovorilili, aby som sa vrátil späť do Ruska, lebo ma tu roztrhnú na kusy, ak sa budem uchádzať o ich miesto, o ich zárobky. Vraj za také peniaze tu aj vlastnú matku zabijú. No takéto slová mi nezačali hovoriť hneď, na začiatku to boli iba úsmevy a želania šťastného života. A nikto vám takéto slová ani nepovie – vy sami musíte pochopiť skrytý zmysel vzťahu k vám. V ZSSR i Rusku profesionálne prostredie pomáhalo prežiť, v každom prípade tak bolo za starých časov, dnes sa už prostredie v Rusku stáva podobným ako v Amerike. Tiež ma prekvapil, že v Amerike... Mňa tam nepustili, hoci som sa veľmi dobre poznal takmer so všetkými poprednými výtvarníkmi. Po mnohých rokoch mi to vysvetlili – tu sa treba narodiť. Tu nič neznamenajú tvoje medzinárodné ceny – tu je hlavná cenu Pulitzer. Pre väčšinu z nás predstavuje karikatúra a kreslený humor zábavu, uvoľnenie a relexáciu. Čo predstavuje pre vás ? - Nie, zábavu nie. Skôr druhý život – vedomie. Vytvorenie druhej reality. Spontánne stvárnenie témy a dlhoročné pokusy vyriešenia tejto témy na papieri. Ako potom oddychujete? - Vodka, ženy, baňa (ruská sauna), tenis, kvety, cesnak, zahradníčenie, deti, vnuci, posedenie s priateľmi, historické knihy, zbieranie medailí. A čo robíte, keď nerobíte humor a satiru ? - Vodka, ženy, baňa, kvety, cesnak, zahradníčenie, deti, vnuci, posedenie s priateľmi, historické knihy, zbieranie medailí. Zhováral sa Peter Závacký. Autor je publicista
