V osídlach angličtiny

„Angličania nás dostali, keď sa musíme dorozumievať ich jazykom.“ Takto lakonicky zhodnotil Srb Milan situáciu na území bývalej Juhoslávie po jej rozpade. So svojou macedónskou priateľkou Blagicou komunikuje tak, že každý hovorí vlastným jazykom. Keď však niektorému slovu jeden z nich nerozumie, tak namiesto opisu často uprednostnia anglický výraz. „Dosť dlho sme obaja žili v Londýne a zdalo sa nám, že je to praktickejšie,“ dodáva Blagica. Keďže niekdajší spoločný jazyk, srbochorvátčina, sa v Slovinsku aj Macedónsku prestal vyučovať, pre mladých ľudí sa postupne stáva rovnako vzdialeným ako napríklad ruština. Rovnako Srbi alebo Chorváti majú čoraz väčší problém porozumieť svojim susedom. Vo vlaku z Belehradu do Baru v Čiernej Hore som si to mohol overiť pri rozhovore s mojimi spolucestujúcimi. Slovinka Natalija, ktorá má za sebou prvý rok na vysokej škole, sa srbochorvátčinu nikdy neučila. Síce jej rozumie, ale nedokáže ňou hovoriť a cyrilika je pre ňu španielska dedina. V časopise o srbskej literatúre v Kosove, ktorý nám ukazoval Srb Aleksa, si mohla prezerať len obrázky. Keď si Aleksa začal listovať v Natalijinom časopise, spýtal som sa ho, či textu rozumie. Výsledok? Približný obsah som dokázal zreferovať lepšie ako on. O tom, kam používanie jazykov smeruje, svedčí aj to, že ešte pred dvadsiatimi rokmi by sme sa v rovnakom zložení pravdepodobne rozprávali po rusky alebo akýmsi slovanským mixom. Dnes už však radšej budeme hovoriť lamánou angličtinou, akoby sa Srb usiloval porozumieť slovenčine a Slovák srbčine. A o niekoľko rokov nás zrejme to isté čaká aj pri komunikácii s mladými Čechmi, ktorí si už nepamätajú federáciu. Angličtina síce postupne dobýja slovanskú časť Európy, ale v románskych krajinách jej zatiaľ úspešne vzdorujú. Aj keď vládne predstava, že najhoršie sú na tom s angličtinou Francúzi, osobné skúsenosti aj výsledky prieskumu Eurobarometra potvrdzujú, že z románskych krajín hovoria Francúzi po anglicky najlepšie. A keď ich o konverzáciu v angličtine požiadate po francúzsky, tak aj pomerne ochotne. Štatisticky aj empiricky sú na tom najhoršie Španieli, čo je prekvapujúce najmä preto, že Briti patria medzi ich najčastejších návstevníkov. Neochota a neschopnosť Španielov hovoriť cudzími jazykmi zaskočila aj Maročanku Sanu, ktorá diaľkovo študuje v Madride: „V marockých turistických centrách sa ešte aj obyčajní predavači naučia aspoň zopár fráz v niekoľkých jazykoch, aby návštevníkom vyhoveli. Španieli si myslia, že vystačia s jedným. A to často aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia.“ Fascinujúce je najmä to, že mnohí si nepripúšťajú, že im nerozumiete ani slovo. Nadšene a nezmeneným tempom pokračujú v rodnom jazyku, aj keď druhá osoba na ich preslov vôbec nereaguje. Takto sa so mnou „rozprával“ sprievodca v jednom z vlakov a do dokonalosti to doviedol madridský čašník, ktorému som ešte aj povedal, že mu nerozumiem, ale napriek tomu mi položil ďalšie tri otázky. Mojou odpoveďou bolo bezmocné myknutie plecom a francúzsky pár pri vedľajšom stole len neveriacky krútil hlavou. Autor je novinár