Aj komunisti zabíjali

Možno že Vladimír Penart, mladý agent ministerstva štátnej bezpečnosti, tiež veril v spravodlivosť svojho konania. Možno myslel na vymyslené krutosti „dobrovoľnej divízie SS“ a spontánne pogromy miestnych obyvateľov voči Židom, o ktorých hovorila nacistická propaganda aj jej neskoršie protikomunistické náprotivky. Tie sa však v Estónsku nikdy nestali. Vladimírovi by takéto myšlienky pomohli. Spravodlivý hnev voči vnútornému nepriateľovi mu mohol spevniť ruku, keď strieľal do „fašistov“ ukrývajúcich sa na vidieku a „zradcov“ v hustých lesoch a nezdravých močiaroch južného Estónska. Štátna bezpečnosť poznala pravdu, no pravda jej nevyhovovala. Možno to bol aj strach, čo pomáhal „lotyšskému partizánovi“ Kononovi pri poprave tehotných vidieckych žien. Nemôžeme vedieť, čo si naozaj mysleli, v čo verili. Minimálne podobné dôvody naznačovali dnes už starci stojaci pred súdmi v krajinách, ktoré podľa vlastných slov pred 50 rokmi oslobodzovali. Dnes sú v nich obžalovaní zo zločinov proti ľudskosti. *** Viera Vladimíra Penarta vo vlastnú nevinu, či v moc jeho ruských pánov, bola možno až tak veľká, že ho priviedla pre Európsky súd pre ľudské práva vo vzdialenom Štrasburgu, aby si tam vypočul konečný rozsudok. Spravodlivosti tak bolo nakoniec učinené zadosť. Nie však spôsobom, v aký veril. Verte tomu či nie, za slobodu pobaltských krajín totiž nebojovali komunisti, ani partizáni, ani NKVD či MGB, dokonca ani Červená armáda. Je pravdou, že komunisti bojovali proti nacistom. Možno len preto, že nebolo inej možnosti. Bojovali však sami za seba, za moc ich bezhraničného impéria, za Stalina. Rovnako ako nacisti vo svojich vlastných farbách. V pobaltských krajinách za slobodu v skutočnosti bojovali bojovníci ukrývajúci sa v lesoch, a Vladimír nemal žiadne právo prenasledovať ich. Mnohí z nich boli skutočne predtým príslušníkmi „dobrovoľnej divízie“ SS, v skutočnosti však do nej nevstúpili dobrovoľne, ale boli povolaní. *** Čo sa teda skutočne dialo v Pobaltí v rokoch 1939-1991? V rozsudku v prípade Penart proti Estónsku (ale tiež Kolk proti Estónsku a Ždanok proti Lotyšsku) Európsky súd pre ľudské práva uvádza: „Totalitárny komunistický režim Sovietskeho zväzu uskutočnil široké a systematické opatrenia proti (okupovanému) estónskemu obyvateľstvu, napríklad vrátane deportácie približne 10 000 osôb 14. júna 1941 a viac ako 20 000 dňa 25. marca 1949. Po druhej svetovej vojne sa desiatky tisíc osôb ukrývali v lesoch, aby sa vyhli represiám sovietskych úradov, časť z ukrývajúcich sa aktívne postavila na odpor voči okupačnému režimu. Podľa údajov bezpečnostných orgánov bolo počas hnutia odporu v rokoch 1944-1953 zabitých približne 1500 osôb a takmer 10 000 bolo zatknutých.“ *** O niekoľko mesiacov neskôr odbila „spravodajská agentúra“ RIA Novosti rozsudok súdu v Štrasburgu s rutinným odvolaním sa na „dvojaké štandardy“ Západu v prípadoch, ako bol Penartov. Pre ruskú vládu bolo nemožné pochopiť, že stovky tisíc obyvateľov Pobaltia, ktorí boli komunistickými katmi zabíjaní ako zvieratá a ktorí boli deportovaní vo vagónoch pre dobytok na Sibír pri 30 stupňoch Celzia pod nulou, neboli ľuďmi o nič menej, ako slušní sovietski občania verní Leninovi, ktorých zatýkali a zabíjali nacisti. Nemohli to pochopiť, pretože v Moskve sú teraz pri kormidle ľudia ako Penart. *** Ale čo údajné sympatie pobaltských krajín k nacizmu? Nič také neexistovalo a neexistuje. Iba ak v predstavivosti tých, ktorí majú osobný záujem veriť že niečo také naozaj jestvovalo a tých, ktorí sa chcú nechať oklamať propagandou. Autor článku v Slove by mal možno vedieť, že jeho článok, haniaci pobaltské krajiny, získal zrazu medzinárodný ohlas keď bol re-publikovaný štátom kontrolovanými ruskými médiami, ktoré za každú cenu potrebujú ukázať, že západné noviny zastávajú ich verziu príbehu... Je to však lacná sláva. Autor žije a pôsobí v Estónsku Článok je reakciou na článok Stanislava Klimenta a Milana Černého o pôsobení pobaltských jednotiek v nemeckej armáde počas druhej svetovej vojny. Pôvodný článok bol externým spolupracovníkom preložený do ruštiny a zverejnený na stránke www.insomi.ru. Raul Nugis oslovil redakciu so žiadosťou o uverejnenie reakcie. Jej preklad sme čitateľom poskytli ako možnosť pozrieť sa na mimoriadne citlivú tému, spojenú s komplikovaným obdobím európskych dejín, aj z druhej strany.