Neznámy známy: Quayovci, pohľad cez zahmlené okno fantázie
„V tom meste lacného ľudského materiálu sa žiadnym inštinktom nemôže dariť. Žiadne temné a nezvyčajné vášne sa tam neprebudia. Ulica krokodílov bola ústupkom nášho mesta voči modernosti a veľkomestskej korupcie. Nešťastím tohto miesta je fakt, že sa tam nikdy nič nepodarí, nič nikdy nedospeje k jednoznačnému záveru.“ Bruno Schulz (Ulica Krokodílov, 1986) Vážne veríme v to, že animáciou dokáže človek vytvoriť alternatívny vesmír. To, čo chceme dosiahnuť našimi filmami, je „objektívne“ alternatívne univerzum. Nie sen alebo nočnú moru, ale samostatný a sebestačný svet so svojimi špecifickými zákonmi a zrozumiteľnosťou. Niečo, ako keď pozorujeme svet hmyzu a lámeme si hlavu nad tým, odkiaľ sa berie logika jeho správania sa. Hmyz nevie rozprávať, aby nám vysvetlil to, čo robí. Je to bizarný zázrak. Takže zhliadnuť jeden z našich filmov je ako pozorovať svet hmyzu. Rovnaký druh logiky nájdete v balete, kde nemáte žiadne dialógy. Všetko je založené na jazyku gest, hudbe, osvetlení a zvuku.“ Bratia Quayovci Na prvý pohľad sa vám môže zdať zvláštne, že uvádzam profil režisérskej dvojice Stephena a Timothyho Quayovcov citátom podpísaným Bratia Quayovci. Nie Stephen Quay alebo Timothy Quay. Prečo? Pri študovaní desiatok strán rozhovorov s nimi som narazil na zaujímavú skutočnosť. Títo súrodenci vystupujú ako dvojjediná bytosť. Nie je to síce až taká nezvyčajná vec, veď vo svete filmu nájdeme viac súrodeneckých režisérskych dvojíc (bratia Coenovci, Wachowski, Hughesovci atď). Stephen a Timothy sú predsa len odlišným a vskutku unikátnym zjavom. Tieto identické dvojčatá odpovedajú na otázky pri rozhovoroch obaja. Jeden začne myšlienku, druhý ju dokončí. Začiatok vety vyjde z úst jedného a koniec z úst druhého. Preto je ťažko pripisovať ich odpovede buď jednému alebo druhému z nich. Sú to akési „duševné siamské dvojčatá“. Spolu sa narodili, vyrastali a študovali. Odmalička majú spoločné záujmy. Spolu cestovali po Európe, spolu bývajú vo svojom ateliéri a spolu tvoria. Korešpondenciu podpisujú jednoduchým a rúškom tajomstva opradeným spôsobom – písmenom „Q“. Filmový kritik a novinár André Habib kedysi okomentoval rozhovory s nimi týmito slovami: „Nikdy neviete, ktorý z nich začína, ktorý vypĺňa ticho v rozhovore a ktorý nakoniec odpovedal na vašu otázku.“ Z týchto dôvodov budem o našich súrodencoch v nasledujúcich riadkoch hovoriť ako o jednej jedinej osobe – o bratoch Quayovcoch. Narodili sa v roku 1947 v malom mestečku Morristown pri Filadelfii v štáte Pensylvánia, USA. Populácia Fairview Village, dedinky, kde vyrastali, z veľkej miery pozostávala z imigrantov, najmä z východnej Európy. To v nich už od ranného veku podnietilo záujem o východoeurópsku kultúru, ktorá sa pre nich v neskoršom veku stala hlavným žriedlom umeleckej inšpirácie. Už odmalička obaja veľa a radi kreslili. Tak ako ostatné deti, aj oni chodievali spolu so svojimi rodičmi do kina na disneyovky. V období dospievania boli ovplyvňovaní viac fotografiou ako maľbou. Ich obľúbenými fotografmi boli Josef Saudek či Karol Plicka. Spolu začali študovať ilustráciu na Filadelfskej umeleckej strednej škole. Počas štúdia sa postupne zoznamovali s dielami Federica Felliniho, Carla Theodora Dreyera, Ingmara Bergmana, francúzskou a českou novou vlnou 70. rokov. Silne ich oslovila nemá éra filmu, hlavne svojou vizualitou, i filmy bez dialógov, založené najmä na obrazoch. Fascinoval ich fakt, že tieto rané diela kinematografie komunikovali jazykom obrazov, nie slova ako napr. D. W. Griffith, škandinávska, ruská kinematografia či nemecký expresionizmus. To všetko bolo zdrojom inšpirácií pre ich budúcu tvorbu. No dielom, ktoré doslova zmenilo ich umelecký život, bola vizuálna báseň, vrcholné dielo surrealizmu Andalúzsky pes od Luisa Bunuela. Jedného dňa navštívil ich školu vo Filadelfii profesor z londýnskej Royal College of Art. Položil bratom otázku: „Čo chystáte po skončení štúdia na tejto škole?“ Odpoveď znela: „Nič.“ Profesor odvetil: „Čo tak sa prihlásiť na našu školu v Londýne?“ Odpoveďou bolo áno a bratia Quayovci odišli študovať do Londýna. Počas ich štúdia v Európe vznikli ich prvé krátke animované filmy Der Loop der loop, Il Duetto a Palais en Flammes. Tie sa však stratili kdesi v archívoch. Po skončení štúdia sa vrátili späť do USA, kde vystriedali mnoho rôznych povolaní. V rozmedzí rokov 1972 – 1978 ilustrovali obálky kníh, pracovali ako čašníci a umývači riadu. Jedného dňa už toho mali plné zuby. Vrátili sa späť do Európy. Ich holandský priateľ im povedal: „Ak môžete umývať riady v Amerike, prečo neprídete umývať riady sem do Holandska? Tu budete šťastnejší.“ A tak po druhýkrát, a tentokrát natrvalo, sa v roku 1978 presťahovali do Európy. Ich bývalý spolužiak Keith Griffiths ich nahovoril, aby pripravili projekt „experimentálneho animovaného filmu“, a požiadali tak o grant Britský filmový inštitút, kde vtedy pracoval. Predtým než bratia odišli do Amsterdamu, napísali krátky scenár, odovzdali ho Griffithsovi a odišli. Asi tak o 6 mesiacov sa dozvedeli, že získali 7-tisíc libier na nakrútenie filmu. Tak vznikol ich bábkový debut Nocturna Artificialia (1979). Film v podstate nemá žiaden príbeh. Osamelá postava hľadí z okna, vstúpi do nočnej ulice, je zhypnotizovaná popri nej prechádzajúcou električkou. Zrazu je späť vo svojej izbe, spadne zo stoličky a prebudí sa. Nocturna Artificialia obsahuje všetky prvky, ktoré bratia Quayovci budú rozvíjať vo svojej nasledujúcej filmovej tvorbe. Každá scéna je obrázkom, ktorý by sa dal zarámovať, je dôkladne štruktúrovaná prostredníctvom starostlivo umiestnenej kamery. Kamera mení ohniskovú vzdialenosť a sama sa pohybuje. Stáva sa tak pre nich, ich vlastnými slovami, „treťou bábkou, motivátorom“. V roku 1980, spolu so svojím spolužiakom Keithom Griffitsom, založili bratia Quayovci v Londýne produkčnú spoločnosť pod názvom Konnick Studios, ktoré od svojho založenia produkuje všetky ich filmy. Prvým filmom pod hlavičkou novozaloženej produkčnej spoločnosti bol Kabinet Jana Švankmajera (The Cabinet of Jan Švankmajer, 1984). Kabinet je asi ich najpriamočiarejšou interpretáciou vplyvu a poctou ich veľkému vzoru a učiteľovi Janovi Švankmajerovi. Je štruktúrovaný ako séria 9 lekcií, prednášaných bábkovým simulakrom Jana Švankmajera, ktorého hlava je otvorená kniha. Odovzdáva svoje vedomosti bábike, ktorej je na začiatku hlava hlava vyprázdnená od haraburdia. Postupne je naplnená podobnou otvorenou knihou. Každá z 9 kapitol sa rôznorodo vzťahuje k dôležitosti objektov v Švankmajerovej tvorbe. K ich transformácii a bizarným kombináciám prostredníctvom špecifických filmových techník, vplyvu surrealizmu na jeho tvorbu a radikálnej úlohy humoru v jeho filmoch. Toto krátke dielko je najlepšie vidieť opakovane. Po opätovnom zhliadnutí začne totižto fungovať tak ako bolo zamýšľané: ako svojrázny a podivný úvod do univerza surrealistu Jana Švankmajera. Táto nepomenovateľná malá metla (This Unnameable Little Broom, 1985) bola pôvodne koncipovaná ako pilotný diel seriálu, ktorý nakoniec nevznikol pre nedostatok financií. Je to podľa slov bratov Quayovcov „z veľkej časti zamaskovaná úprava Eposu o Gilgamešovi“. Gilgameš je grotesknou hydrocefalickou postavou, inšpirovanou obrazmi šialeného švajčiarskeho maliara Heinricha Antona Mullera, jazdiacou maniakálne dookola na svojej trojkolke. Pošle prostitútku, aby zviedla divého lesného muža Enkidu. Nastraží Enkidovi diabolskú pascu. Najprv kúsok surového mäsa na prilákanie, potom mechanickú pascu v tvare vulvy. Sú to silné, bizarné obrazy. Prebúdzajúca sa nočná mora paranoje a sexuálneho násilia. Hektická kamera vytvára náladu niečoho medzi snom a mýtom. Film môže byť interpretovaný aj ako paranoja z inštitúcie alebo vonkajšej sily pokúšajúcej sa zničiť ustálený vnútorný poriadok. Táto téma, strata kontroly, sa takisto objavuje ako jemný podtext v takmer všetkých ich dielach. „V opustenom provinčnom múzeu je vystavený starý Kinetoskop s mapou presne určujúcou, kde sa nachádza Ulica krokodílov... Anonymná ponuka ľudských slín strážnika aktivuje a uvoľní Schulzovské divadlo zo stagnácie do neustáleho prúdenia.“ Takto opisujú bratia Quayovci svoje majstrovské dielo, film, ktorý Terry Gilliam označil za jeden z najlepších animovaných filmov všetkých čias, Ulica Krokodílov (Street of Crocodiles, 1987). Strážnik svojimi slinami uvedie do pohybu divadlo uložené v Kinetoskope. Bledá a vychudnutá postava sa vydáva na cestu podzemným labyrintom, ktorého prostredie nielen vidíte a počujete, ale vďaka špeciálnej technike zobrazovania aj doslova cítite. Prechádzajúc komplexom svetla a tmy, panelov špinavého skla sa postava aj divák stretávajú s neočakávanými obrazmi. Kocka ľadu sa znova a znova roztápa, opica udiera činelmi v šialenej rýchlosti, hrdzavé skrutky sa samé odskrutkovávajú z hnijúceho dreva a miznú v tme. Rozprávaním aj labyrintom sa prachom tiahne jemná nekonečná niť. Film je voľným prerozprávaním diela Ulica Krokodílov poľského spisovateľa a umelca Bruna Schulza. Tak ako všetky ich filmy, aj tento vznikal najprv ako hudba. Poľský hudobný skladateľ Leszek Jankowski zložil hudbu, ktorú potom bratia Quayovci zvizualizovali prostredníctvom spomínaného diela Bruna Schulza. Práve v tomto diele sa kamera opäť stáva „treťou bábkou“, keď vytvára paralelu medzi protagonistom a samotnou kamerou. Kombináciou makrošošoviek, plytkých ohniskových plôch a rýchlych švenkov kamery sa väčšina záberov vo filme zdá, ako keby boli snímané z pohľadu postavy vo filme. Animované filmy bratov Quayovcov sú založené na dielach iných spisovateľov a umelcov. V prevažnej miere sú inšpirované východoeurópskym umením a literatúrou. Ich filmy sú adaptáciou textov Bruna Schulza, Franza Kafku či Lewisa Carrolla. Vizuálne, sú ich obrazy hybridom histórie umenia: Ernst, Bacon, Arcimboldo, Fragonard, Bosch či Escher. Všetci títo umelci sa postupne určitým spôsobom objavujú v ich filmoch. Filmovými vplyvmi sú pre nich režiséri ako Jan Švankmajer, Wladyslaw Starewicz či Walerian Borowczyk. Bratia Quayovci často na začiatku procesu tvorby svojho filmu nemajú pevný scenár, ako bežne zvykom pri nakrúcaní. Ich filmy vznikajú z hudby. Na začiatku procesu je vždy hudba, ktorú potom postupne vizualizujú. V ich dielach ju doslova nielen počujete, ale aj vidíte. Je pre nich akýmsi krvným obehom a ako každý iný choreograf, aj oni komponujú ich vizuálne rozprávanie prostredníctvom hudby. Hudba pre ich filmy sa píše takmer v rovnakom čase ako scenár. To, čo sa usilujú bratia Quayovci dosiahnuť, je „muzikalizácia priestoru“. Ich práca nasleduje zákony skôr hudobné ako tie dramaturgické. Sami si vyrábajú bábky, stavajú dekorácie, zabezpečujú osvetlenie a obsluhujú kamery. Tvorba pre nich začína za stolom, keď začnú stavať modely. Najprv dekorácie. Tie dajú tvar bábkam a vytvoria im psychologický priestor, ktorý sa potom pred kamerou úplne otvorí a ožije. Ich filmy nemajú pevnú rozprávaciu štruktúru. Bábková animácie má pre nich bližšie k tancu a hudbe, ktoré sú pre nich najväčším zdrojom inšpirácie. Ich tvorba sa často stretáva s označeným „obskurná“, no oni sa nemienia vzdať svojich umeleckých vízií. V čase medzi svojimi filmami točia reklamy (MTV, Coca-Cola, Nikon), krátke sekvencie do videoklipov (napr. Sledgehammer Petra Gabriela), či iných filmov (naposledy napr. snová sekvencia vo filme režisérky Julie Taymor Frida so Salmou Hayekovou v hlavnej úlohe). Takýmto prozaickým spôsobom financujú svoje vlastné projekty, na ktoré sa im len veľmi ťažko zháňajú prostriedky. Aj keď točia tieto komerčné produkty na objednávku iných, neraz veľkých firiem, vždy si zachovávajú svoj originálny rukopis. Prostredníctvom tvorby identických dvojičiek Stephena a Timothyho Quayovcov sa divák pozerá ako keby cez zahmlené okno do sveta nekonečnej fantázie, kde aj nemožné je možné a neuveriteľné sa stáva ľahko uveriteľným.
