Volebné prešľapy, paradoxy, konflikty
Komunikačná kampaň politických strán pred júnovými parlamentnými voľbami priniesla so sebou viacero prešľapov, paradoxov či konfliktov. Napriek tomu, ostatný volebný a mocenský súboj mohol u niektorých voličov vyvolávať atmosféru politickej nudy. Nekonali sa totiž žiadne tvrdé negatívne kampane, nedočkali sme sa nijakého vážnejšieho mediálneho škandálu. Slovenský volič nebol na rozdiel od českého v čase volieb obťažovaný „primitívnymi“ politickými intrigami, verejnosti neboli podsúvané fingované scenáre smerujúce k diskreditácii volebných súperov. Nosná konfliktná línia parlamentných volieb bola čitateľná, po obsahovej stránke však nebola veľmi konfrontačná. Skôr išlo o filozofický konflikt medzi uskutočnením zmeny v reformách, ktoré naštartovala končiaca sa pravicová vládna koalícia, alebo o zabezpečenie kontinuity v ich ďalšej realizácii či pri ich čiastočnej úprave. Táto vecne konfliktná línia bola v závere volieb udržiavaná pri živote najmä zásluhou dôkladnej realizácie komunikačnej stratégie SDKÚ. Nečakaný ústup z pozícií Pritom to bola strana Smer – sociálna demokracia, ktorá bola ešte pred nástupom do ostrej volebnej kampane považovaná za lídra konfliktu zmena verzus kontinuita. V čase priamej volebnej kampane ficovci dosť nečakane ustúpili z tejto lídrovskej pozície a nosnými komunikačnými témami sa pre sociálnych demokratov stali otázky korupcie a daňovej reformy (čiastočne i stiahnutie slovenských vojakov z Iraku). Obe tieto témy sú však podľa sociologických výskumov dosť nečitateľné a voliči buď politikom vôbec neveria, že sú to práve oni, ktorí sú čistí a neskorumpovaní, alebo iba každý desaťtisíci občan sa vie pohybovať v zamotanom hlavolame daňových pravidiel a v sieti komplikovaných účtovných prepočtov. Nielen verejnoprávne, ale i súkromné elektronické médiá určili pre júnové voľby dosť netradičné a nerovné pravidlá, najmä čo sa týka nasadzovania politických strán a hnutí do nosných diskusných relácií. Rozhodujúce médií, ako napr. verejnoprávna Slovenská televízia i súkromná televízia Markíza, bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia pribrali do záverečného mocenského zápasu Vladimíra Mečiara. Líder HZDS pritom vôbec nevyužil podanú pomocnú ruku médií a u svojich potenciálnych voličov prepadol hlavne tým, že v diskusiách s Robertom Ficom a Mikulášom Dzurindom hral rolu umierneného politika. Veľmi „okaté“ uprednostňovanie budúceho možného koaličného potenciálu pred širším voličským elektorátom vyústilo do najväčšieho volebného neúspechu V. Mečiara. Napriek predvolebnej pretvárke, že HZDS by už malo byť štandardnou stranou, povolebná situácia jasne ukázala, že hnutie zostáva neštandardným subjektom. Minimálne preto, že po takom výraznom neúspechu by líder každej štandardnej strany odstúpil sám, alebo v krajnom prípade by ho k tomu dotlačila členská základňa. Rozdielne videnie Pod výrazný volebný úspech SNS sa podpísalo viacero faktorov. Ján Slota by mal byť za úspech svojej strany najviac povďačný súkromnej televízii JOJ. Jej reportéri totiž opakovane prinášali divákom a teda i Slotovým voličom informácie o tom, ako sa vie líder národniarov bez štipky hanby na verejnosti „spoločenský“ unaviť, či ako nás mierumilovných Slovákov v srdci zjednotenej Európy čoraz viac ohrozujú „bojovo“ naladení Maďari. V tomto prípade dlhodobo známym a výrazne zvrátený paradox zaúčinkoval. To, čo by iných politikov existenčne zničilo, predsedu SNS v očiach jeho voličov len a len posilnilo. J. Slotovi okrem „ústretových“ médií nepriamo pomohol i neskorší víťaz volieb R. Fico. Šéf sociálnych demokratov sa totiž nečakane uprostred volebnej kampane objavil na tlačovej konferencii po boku primátora Žiliny. Tento krok mohol byť voličmi SNS vnímaný ako pozitívny signál, že národniari sa stávajú potenciálnym partnerom budúcej vládnej koalície. Okrem tohto javu mohlo dôjsť aj k výraznému zneisteniu národne orientovaného voliča HZDS, ktorý sa rozhodoval medzi „kľučkujúcim“ V. Mečiarom či „prostorekým“ J. Slotom. SDKÚ bleskovo využila „skratový“ predvolebný brífing lídra Smeru s predsedom SNS. Strana prostredníctvom podpredsedu Ivana Mikloša zavelila do priameho útoku proti Smeru a verejne sa začalo hovoriť o prvej a pre Slovensko veľmi nebezpečnej povolebnej koalícii. Koalícii sociálnych demokratov, Mečiarovho hnutia a Slotovej strany. Tlačová konferencia dostala ficovcov okrem iného aj do vlastného komunikačného zajatia, pretože v strane dlhodobo platili striktné pravidla vyjadrovanie sa k možných povolebných koalíciách či vládnym partnerom. Na celej „kauze“ je paradoxom najmä to, že to bol práve M. Dzurinda, ktorý vďaka podivnej ústretovosti HZDS mohol bezproblémovo vládnuť s menšinovou vládou, na pôde parlamentu mohol presadiť viacero „reformných“ zákonov. A nakoniec, boli to práve stratégovia SDKÚ, ktorí už do predvolebných materiálov zakomponovali možnú úzku povolebnou spoluprácou s Mečiarovým hnutím. Dočasná principiálnosť Konečná účasť občanov na júnových parlamentných voľbách nenaplnila „katastrofické“ scenáre o očakávanej len štyridsaťpercentnej účasti voličov. Z hľadiska budúceho vývoja politického systému je však vo svojej podstate aj výsledná päťdesiatpäťpercentná účasť oprávnených veľmi alarmujúcim signálom. Takmer dvojmiliónovej armáde ľudí je dnes dianie na domácej politickej scéne ukradnuté, bezmála polovica dospelej populácie nevidí zmysel v ich participácii na správe veci verejných. Tento negatívny trend je z roka na rok čoraz výraznejší, pričom rozhodujúcou mierou k tomu trendu prispievajú samotní politici. Tí v záujme uchovania si čo najširšieho povolebného koaličného a teda i mocenského potenciálu nevstupujú do jasne čitateľných programovým či hodnotových konfliktov. Politický súboj sa tým stáva nezrozumiteľným, politické rozhodnutia sú maximálne nečitateľné a politika sa pre bežného občana stáva minimálne zaujímavou. Júnové parlamentné voľby zaznamenali okrem nosnej konfliktnej línie zmena verzus kontinuita iba niekoľko menších politických konfliktov, pričom v prevažnej miere išlo o konflikty osobnej povahy. Bývalý minister za KDH Daniel Lipšic niesol zástavu personálneho sporu s tieňovým ministrom spravodlivosti za stranu Smer Martinom Glvačom. V. Mečiar nevedel prísť v žiadnej diskusnej relácii ani na jednu pozitívnu vlastnosť jeho bývalého koaličného partnera J. Slotu. A napokon, predseda SDKÚ M. Dzurinda donekonečna opakoval básničku o zlom opozičnom a červenom boľševikovi R. Ficovi. Jediným reálnym výsledkom všetkých predvolebných personálnych konfliktov je dnes skutočnosť, že už žiadna parlamentná strana nemá zásadný problém vládnuť s ktoroukoľvek inou. Chuť po moci dokáže robiť zázraky! Veľmi ľahko zmení dočasnú predvolebnú politickú a hodnotovú principiálnosť na vypočítavú povolebnú mocenskú prostitútku. Autor je politológ, venuje sa politickým analýzam
