Strata dôvery
Obnovením diplomatických vzťahov s Líbyou a zároveň zrušením predaja zbraní Venezuele Spojené štáty akoby vyslali svetu nové posolstvo. „Tieto kroky podnikáme na základe uznania pokračujúceho záväzku k zrieknutiu sa terorizmu,“ vyhlásila americká ministerka zahraničných vecí. O niekoľko hodín neskôr ministerstvo zahraničných vecí USA potvrdilo americkému Kongresu, že Venezuela v boji proti terorizmu „nespolupracuje úplne“. Dve rozhodnutia, ktoré úzko súvisia s antiterorizmom, ale obsah, ktorý by sa dal interpretovať aj takto: robte si, čo chcete, ale spolupracujte, keď ide o teror. Arab by to však mohol interpretovať aj takto: prezident X zakázal opozícii prístup k médiám, uväznil polovicu z nej a získal medailu cti za neúnavný boj proti terorizmu. Samozrejme, keby sme mohli to isté posolstvo interpretovať rôznymi spôsobmi, potom na vzájomné porozumenie potrebujeme oveľa viac. Okrem obsahu, s ktorým by sme sa mali zaoberať osobitne, vrhol výber týchto dvoch krajín svetlo aj na oba kontinenty zmietajúce sa v problémoch. Keďže sa v tomto článku venujem arabskému svetu, zameriam sa na odveké nedorozumenia, ktoré trvalo formovali dialóg medzi Západom a arabskými krajinami, a potom sa pokúsim dať odpoveď na to, prečo sa tento región ešte vždy nachádza v problémoch. Tri nasledujúce príklady ukážu rozdiely medzi tým, ako Arabi vnímajú vlastné geografické štáty, a spôsobom, ako ich vníma Západ. Nechcem však spochybňovať hranice či existenciu štátov ako takých, to nie je zmyslom tohto článku. Vymyslený Libanon Arab nepremešká ani jednu príležitosť, aby Západu nepripomenul, že štát Izrael vytvorila v strede arabského sveta britská zmluva. Bez ohľadu na férovosť tejto zmluvy, keďže nie je mojím zámerom ju spochybňovať, Arabi budú vnímať túto vec vždy ako riešenie presadené zhora. Pre nich to bude vždy znieť, ako keby Slovensko súhlasilo s odovzdaním časti Kirgiyska Nemecku. Rovnako podozrievavo budú vystupovať k štátom ako Bahrajn. Arabské sunnitské kmene získali kontrolu nad prevažne šiítskym ostrovom v roku 1811. Nakoľko si klan al-Chalífa veľmi dobre uvedomoval svoju pozíciu menšiny, vstúpil do obranného zväzku s Britániou a získal štatút britského protektorátu. Tým sa vládcovia bránili pred vlastným ľudom. Odvtedy sa situácia nezmenila. Hoci získal ostrov nezávislosť v roku 1971, spôsob, akým bol štát vytvorený, stále leží v srdciach a mysliach Bahrajnčanov. Pamätám si, ako som počul jedného šiítskeho Bahrajnčana povedať, že ak by nebolo Britov, krajina by im stále patrila. Príklad Libanonu môže slúžiť ako trpká pripomienka. Zmluva Sykes-Picot z roku 1916 rozdelila nefunkčnú Osmanskú ríšu medzi Britov a Francúzov. Bola potvrdená rezolúciou zo San Remo z roku 1920. „O hraniciach zmienených štátov bude rozhodnuté a výber mandátnych území bude urobený Hlavnými spojencami.“ Británia i Francúzsko sa dohodli, že kresťanskí Manoriti majú mať vlastný štát. Ako ho však vytvoriť? „1. septembra 1920 vyhlásil generál Henri Gouraud z verandy svojej oficiálnej rezidencie ako francúzsky Vysoký komisár v Bejrúte zrod štátu Veľký Libanon, s Bejrútom ako hlavným mestom. Vlajkou tohto nového Libanonu nemalo byť nič iné ako francúzska trikolóra s cédrovým stromom v centrálnej bielej časti – teraz vychvaľovaná ako slávny symbol pradávnej krajiny, používaný od biblických čias,“ to píše Kamil Salibi v knihe House of many mansions. Francúzom však bolo zrejmé, že situácia Libanončanov bude komplikovaná – očakávania Manoritov neboli ubrániteľné, pretože mali vládnuť nad moslimskou väčšinou. Bola pripravená starostlivo vyvážená dohoda, podľa ktorej, bez ohľadu na demografické zmeny v krajine, prezidentom má byť Manorit, premiérom sunnitský moslim a predsedom parlamentu šiít. Posledné demografické prieskumy ukazujú, že až 60 % obyvateľov tvoria moslimi, 39 % kresťania a 1 % iní. Mnohým Arabom sa nezdalo zvláštne obviňovať Francúzov z vypuknutia občianskej vojny v roku 1975. Irak, Palestína a strata dôvery Irak nie je iný prípad. Invázia do Kuvajtu v roku 1990 sledovala rovnaký vzor spochybňovania starých hraníc. Saddám len pokračoval v existujúcom trende. Z historického hľadiska to nebolo v roku 1990 po prvýkrát, keď sa Iračania pokúsili získať späť Kuvajt. Kujaťania požadovali pripojenie k Iraku v roku 1931, v roku 1939 ich Briti rozdrvili. Iracký kráľ Gházi požadoval Kuvajt opäť a ešte v roku 1939 bol zavraždený. Kassim urobil to isté a bol zavraždený v roku 1963. A tak to pokračovalo ďalej. Spochybňovanie hraníc spochybňuje aj dôveru. Musíme vychádzať z toho, že spravodlivé vojny sú ospravedlniteľné, inak by sme museli spochybňovať aj konanie spojencov počas druhej svetovej vojny. Z arabského pohľadu je však veľmi dôležité, kto ich vedie, a tiež to, kedy a ako sú vedené. Nemá zmysel spochybňovať odstránenie Saddáma Husajna, pretože ten si svojou politikou znepriatelil Západ aj Arabov. Arabom však prekáža, že vojnu vedie Západ. V arabskom svete vždy platilo motto, akoby vytrhnuté zo starého vtipu: „Američania, choďte domov,“ a pod tým napísané malým písmom „a vezmite ma so sebou, lebo to tu už nevydržím“. Americká zahraničná politika sa skutočne dostala do bodu, z ktorého nebolo návratu, problém by nevyriešil ani odchod Saddáma. Rovnaký nedostatok dôvery môže ľahko vysvetliť ďalšiu nedávnu udalosť v arabskom svete. Vytvorenie palestínskej vlády pod vedením Hamasu. Hoci prezident i parlament boli zvolení v rovnako demokratických voľbách, Západ tvrdí, že demokracia nemôže legitimizovať teroristické skupiny. Väčšina Arabov však tvrdí, že Jásir Arafat sa vzdal násilia, uznal Izrael a okresal svoju politickú agendu preto, aby sa vtesnal do očakávaní USA a Izraela. Jeho stranu však nakoniec Palestínčania odmietli Osud Fatahu po jeho smrti ukázal, ako veľmi stál na osobe Arafata, a to aj keď bol uväznený vo svojom hlavnom stane, bez možnosti cestovať do Gazy, časti územia vlastnej krajiny. Tvrdím, že nedávna história arabského sveta výrazne ovplyvňuje mieru dôvery potrebnej na vyrokovanie udržateľnej zmluvy. A to už ani nehovorím o každodenných záležitostiach, ktoré môžu fungovať len pri ešte väčšej miere dôvery. Nová identita Samozrejme, mohli by sme premýšľať, či sú Arabi novými obetnými baránkami, alebo, ako to napísal jeden z autorov, „novými Židmi“. Prečo nemôžu mať spoločný postoj? Ich stretnutia nikdy nevedú k viditeľnému pokroku, ich ekonomiky zaostávajú napriek rope a prírodným zdrojom. Je to dobrá otázka, Arabov vždy najprv privedie k slzám a potom k obviňovaniu Západu za všetky nedostatky. Obviňovanie Západu sa, samozrejme, vyplatí a nie je úplne bezdôvodné, no Arabi sami, a najmä ich moslimská časť, teda viac ako 85 %, radi citujú tradíciu, ktorá hovorí, že vaša vláda vyzerá tak, ako si zaslúžite. Národné štáty vytvorili identity svojej poddanej populácie. Vaším národom je ten, kam idú vaše dane. Európa bola lídrom v kreslení máp a vytváraní národov, ktoré sa jej hodili. To však drasticky zlyhalo pri exporte do arabského sveta. Politická identita, ktorá prišla s novo nakreslenými mapami, sa nedokázala pretvoriť na skutočnosť a rozpustiť staré feudálne lojality. V skutočnosti je obsadenie politického priestoru ovládaného nábožnou kmeňovou mysľou stále vzdialeným snom. Dnešný arabský štát Bližší pohľad na súčasný arabský svet ľahko ukáže, že legitimita je stále do značnej miery vazalom nepolitických lojalít. Aby sme boli presní, ak veríme Lige arabských štátov, arabský svet dnes tvorí 22 krajín. Päť z nich sa etnicky líši od arabského zvyšku – Somálsko, Komory, Džibutsko, Mauretánia a Sudán. Zvyšok tvoria dve skupiny: monarchie (Saudská Arábia, Kuvajt, Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Katar, Omán, Jordánsko a Maroko) skupina podobných krajín nesúcich odlišné pomenovanie (Líbya, kde je Muammar Kaddáfi lídrom od roku 1969, Egypt, na čele ktorého je od roku 1981 Husní Mubarak, Tunisko, kde je Ben Ali prezidentom od 1987, Sýria, ktorej prezident Syria’s Bačar Al Assad má 34 rokov a ktorej ústava bola upravená, aby mohol „zdediť“ funkciu po svojom otcovi, už spomínaný zvláštny štát Libanon, Alžírsko ledva sa vymaňujúce z občianskej vojny a stále vydané napospas vojenskej junte Jemen, s polokmeňovým prezidentom a nakoniec Irak, ktorého osud môžeme len hádať.) Ani jeden líder či štát v týchto dvoch skupinách nemôže tvrdiť, že reprezentuje svoj ľud demokratickým spôsobom. Pre moderný arabský svet je ťažké uveriť, že Západu záleží na dobre moslimov vo všeobecnosti a Arabov konkrétne. Ani netreba ísť do stredoveku, aj moderná história je plná zlých signálov a faux pas. Arabi by sa na druhej strane mali snažiť vytvoriť priestor pre modernú legitimitu – ak nechcú intervencie Západu. Francis Fukuyama to zhrnul slovami: „V podstate všetky formy tradičných kultúrno-spoločenských skupín, ako kmene, klany, dedinské spoločenstvá, náboženské sekty, atď., sú založené na spoločných normách a využití týchto noriem na dosiahnutie kooperatívnych výsledkov... Ekonomická modernizácia bola chápaná v tradičnej kultúrnej a spoločenskej organizácii ako neetická a tieto tradičné spoločenstvá buď zmyje z povrchu zeme, alebo bude blokovaná silami tradicionalizmu.“ Mohli by sme, samozrejme, rozmýšľať, čo také Kaddáfí urobil, že si zaslúži označenie „dôležitý model“. Nie je stále bezcitným lídrom, ktorý od roku 1969 dusí vlastný ľud a celý región svojou podivnou rétorikou? Hoci sú prívrženci konšpiračných teórií na Západe stále na okraji záujmu, na východe ostávajú vplyvnou intelektuálnou silou. A ropná stopa im pri analýze americkej zahraničnej politiky môže dať čoskoro nečakanú podporu. Autor je publicista a spisovateľ
