Rezortu obrany chýba transparentnosť, slovenskej armáde skutočná profesionalita

Milan Schmída, bývalý člen kolégia ministra obrany SR Peter Švec, obranný analytik Vladimír Mečiar, veterán zahraničných misií OS SR, redaktor Slova Vysokopostavený manažér jednej známej firmy, ktorá už roky pracuje pre slovenské ministerstvo obrany, tvrdí, že naša armáda má takú veľkú dôveru verejnosti len preto, lebo – ako v každej armáde – je v nej skoro všetko tzv. utajovanou skutočnosťou. Zdá sa, že toto konštatovanie nebude ďaleko od pravdy a napriek všetko zahaľujúcemu rúšku vojenského tajomstva sa predsa len na konkrétnych prípadoch čoraz častejšie ukazuje, že ani v armáde samotnej, ale predovšetkým na ministerstve obrany nie je všetko v súlade s kostolným poriadkom. Klub Nového slova preto v spolupráci s našou redakciou pripravil ďalšiu zo svojich tradičných besied práve na túto tému a pozvali sme na ňu naslovovzatých odborníkov, ktorí sa môžu oprieť o svoje bohaté osobné skúsenosti s reformami a „reformami“ v slovenských ozbrojených silách. Zároveň fakt, že v nich dnes už nepracujú, a okolnosti, za akých odišli, sú ďalším vážnym varovaním, že verejnosť a politici by sa o stav rezortu obrany mali zaujímať viac než doteraz. Záznam besedy Klubu Nového slova spracoval Braňo Ondruš V. Mečiar: Naša beseda bude venovaná problematike ozbrojených síl, ich premenám a diskusii, ktorá sa vedie o jej reforme. Na úvod len niekoľko slov k histórii procesu. Fakt, že armáda sa musí premeniť z masovej na modernú, bol zrejmý už od polovice 80. rokov, keď boli zaznamenané niektoré, možno trochu naivné pokusy o jej premenu. Už v roku 1988 sa napríklad rozbehol program efektívnosti výcviku – zosúladenia ekonomických možností štátu s potrebami armády. Okrem toho armáda začala zavádzať niektoré nové zbrojné systémy a podobne. Všetko sa zásadne zmenilo po roku 1989, bezprostredne potom prišiel ďalší, možno trochu zvláštny pokus o zmenu – program humanizácie ozbrojených síl. Nemohol už nič podstatné zmeniť, pozitívom bolo hádam skrátenie základnej vojenskej služby na 18 mesiacov. Po rozdelení armády v roku 1993 bol prvým počinom Plán dlhodobého rozvoja armády, ktorý sa začal realizovať v rokoch 1993 – 1995. Bola z neho splnená prvá etapa. Čas však nečakal a zmeny, ktoré prebiehali v spoločnosti i vo vojenskom myslení, ukázali plán ako prekonaný. Ešte do roku 1998 sa na ministerstve obrany pod vedením vtedajšieho štátneho tajomníka Gajdoša uskutočnil pokus o integrovaný program prestavby armády. Ten však zlyhal najmä preto, že nebola politická vôľa. Po roku 1998, keď prišiel (v podstate sa vrátil) do funkcie ministra Pavol Kanis, začal sa ďalší pokus o reformu. To sa zmenilo po ďalšej výmene, keď nastúpil do funkcie ministra obrany Jozef Stank. Veľmi rýchlo, od marca 2001 do novembra 2001 bol pripravený plán, ktorý by sa mal v rôznej podobe realizovať až dodnes. Poznáme ho pod názvom Model 2010. To bolo pár slov na úvod. Teraz by som privítal našich hostí. Po mojej pravej ruke je plukovník vo výslužbe doktor Milan Schmída, ktorý až do minulého roka pracoval na ministerstve obrany. Podieľal sa na významných strategických dokumentoch, určitý čas bol aj členom kolégia ministra obrany. Druhým hosťom je plukovník vo výslužbe, inžinier Peter Švec. Je známou osobnosťou. Pán generálmajor vo výslužbe Jozef Pivarči nemohol prísť, nedovolili mu to pracovné povinnosti, týmto by som ho chcel ospravedlniť. M. Schmída: V prvom rade ďakujem za pozvanie. Táto téma má aj určitú vyzývavú konotáciu, a zvlášť pre ľudí, ktorí majú k dnešnému dianiu v armáde pomerne kritický postoj. Budeme sa však usilovať vyhnúť tomu, aby sme boli jednostranní. Pred tým, ako budeme hovoriť o konkrétnych otázkach stavu armády, je potrebné zdôrazniť jednu zásadnú skutočnosť. Slovenská republika v súčasnej dobe z hľadiska obrany, bezpečnosti, disponuje rovnakými zárukami, akými disponujú ostatné vyspelé krajiny, najmä v severoatlantickom priestore. To je zásadný moment, ktorý umožňuje slovenskej spoločnosti dívať sa s optimizmom nielen na základné hrozby, ktorým čelí dnešný svet, ale aj do budúcnosti. Slovenská republika disponuje v rámci spojeneckých zväzkov zárukami, ktoré jej garantujú realizáciu bytostných, aj ďalších národných záujmov. Slovenskej republike a ostatným štátom, najmä v strednej Európe, nehrozí žiadna agresia, podľa analytikov ani v dlhodobom horizonte. To je veľmi významné. Máme teda dostatok priestoru na to, aby sme analyzovali premeny, ktorými slovenské ozbrojené sily prešli, prípadne aj napravili niektoré chyby, ktoré v takom zložitom procese, ako je reforma ozbrojených síl, nastali. Pochopiteľne, tí, ktorí pomerne dôverne poznáme súvislosti transformácie, sme vyjadrovali určitú kritiku už pri výkone svojich funkcií. Nespokojnosť súvisela najmä s dynamikou procesu. Mali sme istý vzor – krajiny západného sveta – a ten sme chceli rýchlo dostihnúť, najmä v súvislosti s prípravou vstupu do Severoatlantickej aliancie. V roku 1997, v prvom kole rozširovania NATO, sme boli neúspešní. Do kruhov profesionálnych vojakov, dôstojníkov to prinieslo určité rozčarovanie, pretože obdobie prípravy na vstup od roku 1994 ich stálo nemalé úsilie. Dnes už môžeme pomerne objektívne posúdiť vtedajšiu mieru zaostávania za vyspelými krajinami, na základe toho môžeme hodnotiť aj stratégiu rozvoja ozbrojených síl do roku 2015, ktorá aktualizuje Model 2010. Pokiaľ ide o moje najzávažnejšie výhrady voči ministerstvu obrany, prípadne veleniu ozbrojených síl, predovšetkým by som to videl v nedostatočnej energickosti pri plnení dlhodobých cieľov. Niekedy je to nedostatočná trpezlivosť, ktorá viedla k častým zmenám v koncepciách, čo sa prejavilo aj po roku 2001, keď sa rozhodlo, že rezort obrany prejde zásadnými reformami. Ako občana ma trápi obraz rezortu v médiách, keď sa mu vyčíta netransparentnosť, napríklad v zaobchádzaní s finančnými prostriedkami. A v tejto etape už ide naozaj o nemalé peniaze. V porovnaní s rokom 1999 je to tento rok – v absolútnom vyjadrení – takmer dvojnásobok. Pochopiteľne, s tým súvisia úvahy o možnej miere korupcie na vysokých postoch ministerstva obrany či ozbrojených síl. Ďalšou výhradou môže byť nedostatočné tempo vo zvyšovaní operačnej spôsobilosti. Napriek pozitívnym informáciám komunikovaným verejnosti, napríklad pokiaľ ide o úspechy práporu rýchleho nasadenia, len veľmi malý diel ozbrojených síl je v súčasnej dobe použiteľných v širokej škále operácií, a to výrazne obmedzuje našu schopnosť plniť spojenecké záväzky či už vo vzťahu k Severoatlantickej aliancii alebo Európskej únii. No a nakoniec je to pretrvávajúci zlý stav vo vzdušných silách, ako to často zaznieva v diskusiách nielen zo strany odborníkov, ale aj verejnosti. V. Mečiar: Ďakujem za úvodné vystúpenie Milanovi Schmídovi a teraz dám slovo druhému hosťovi Petrovi Švecovi. P. Švec: Ďakujem za slovo. Ja som tu v trochu zvláštnej pozícii. Mnohí si ma pamätáte ako kritika ozbrojených síl, ich stavu. Na strane druhej som bol spoluautorom mnohých koncepčných dokumentov, a bol som teda aj objektom kritiky. Pár slovami sa pokúsim charakterizovať hlavné faktory, pre ktoré sa podľa mňa reforme ozbrojených síl, nedarí nielen na Slovensku, ale v každej postkomunistickej krajine. Jediná postkomunistická krajina, ktorá úspešne realizovala reformu ozbrojených síl, je bývalé Východné Nemecko, ktorého armáda bola úspešne pohltená západnou armádou. V prvom rade som presvedčený, že reformných pokusov bolo omnoho viac, než sme tu doteraz spomínali. Podľa mojich vlastných analýz ich bolo sedem až osem, podľa toho, aké kritériá použijeme. Prvý pokus sa odohral za bývalej federácie. Niekto to nazýva humanizáciou či demokratizáciou ozbrojených síl, no to sú možno prisilné slová. Humanizácia tam bola iste potrebná, no používanie pojmu demokratizácia v tejto súvislosti neuznávam, pretože ozbrojené sily nemôžu byť demokratické. Už na prelome rokov 1992 a 1993 boli pripravené niektoré pokusy, no zo strany politických kruhov sa zabránilo ich zverejneniu. Vtedy sme ako novovznikajúca Slovenská republika urobili zásadnú chybu v tom, že namiesto budovania ozbrojených síl na zelenej lúke sme prebrali tretinový model bývalých československých postkomunistických ozbrojených síl. To neznamená, že sme nemali určité princípy, ktoré mohli fungovať, no požiadavky známe už v roku 1992 boli diametrálne odlišné od požiadaviek známych v roku 1989. Zaostávanie už vo vtedajšom období za modernými ozbrojenými silami predstavovalo 20 až 30 rokov, v mnohých aspektoch vojenského myslenia sme ostali na úrovni druhej svetovej vojny, v niečom dokonca na úrovni prvej svetovej vojny. To je možné dokumentovať aj niektorými faktormi. Nie je to bezcieľna kritika. Pokiaľ si človek neuvedomuje chorobu, nemôže ju liečiť, a ak ju nelieči, spravidla na to tvrdo doplatí. Keďže sme zdedili tretinové ozbrojené sily, všetko ďalšie sa odvíjalo od tejto osudovej chyby. Ak by sme sa vtedy rozhodli inak, vyhli by sme sa mnohým problémom, vrátane často spomínaného nedostatku financií na obranu. Spoločnosť môže mať totiž len také ozbrojené sily, na aké má, ktoré si môže dovoliť. Podľa toho musí riešiť svoju obranu. Ak sa peniaze vyhadzujú na neúčelné zbrojenie, doplácajú na to sociálne služby. Pokiaľ ide o jednotlivé etapy reforiem, nerád by som sa zaoberal tým, kto čo zapríčinil. Ešte keď som bol študentom Vojenskej leteckej akadémie, zhodou okolností som pracoval na práci s názvom Vedecko-technická revolúcia. Neskôr, keď som bol študentom Royal College of Defence Studies, robil som diplomovú prácu, ktorá obsahovala teóriu chaosu a niektoré neštandardné, nelineárne prístupy k vedeniu vojnovej činnosti. Ako príslušník najmenšieho štátu som hovoril o takzvanej „revolúcii vo vojenstve“, ktorú vtedy realizoval len vojensky najsilnejší štát na svete, Spojené štáty americké. Bol to trochu paradox, ale tu niekde bola podstata reforiem, do ktorých som sa zapojil v roku 2001. Tu pramenia aj moje kritické postoje k slovenskému vojenskému letectvu. Aj dnes sa ukazuje, že letectvo, ktoré máme a ktoré sme mali, bolo absolútne mimo akejkoľvek tzv. dostupnosti. To znamená, že už vtedy sme mali finančné prostriedky, ktorých objem bol výrazne nižší než potrebná suma na prevádzku a údržbu toho počtu lietadiel, ktorý sme mali. Ak by sme použili tzv. princípy dostupnosti, tak Slovensko si môže dovoliť asi 5 bojových lietadiel. Potrebné reformy by som rozdelil do troch oblastí: reforma v technologickej oblasti, druhou je oblasť doktrinálna a tretiu by som nazval ako komplexná reforma vojenskej kultúry. A táto je absolútne najdôležitejšia. V technologickej oblasti bolo vykonaných mnoho zmien, reforiem, ale neboli previazané so zmenami v ostatných dvoch oblastiach. V oblasti doktrinálnej bola najväčším problémom neschopnosť prijať také prístupy, ktoré by zodpovedali požiadavkám budúcnosti, hlavým prejavom toho bolo isté „kompromisníctvo“. No a hlavná príčina, prečo sa nám nedarí meniť vojenskú kultúru, tkvie v tom, že to robia ľudia, ktorí už vzhľadom na doterajšie roky vojenskej služby nie sú schopní zásadných kultúrnych zmien. V tejto oblasti by najlepším riešením bolo postavenie nových ozbrojených síl na zelenej lúke. Keďže som bol hlavným autorom novej vojenskej doktríny, chcem upozorniť na dva rozhodujúce body. Po prvé, štát by mal budovať také ozbrojené sily, na ktoré má dostatok financií, nie také, aké si myslí, že by chcel. Po druhé, po novom definovať bezpečnostné riziká tak, aby zodpovedali aktuálnemu vnútropolitickému i medzinárodnopolitickému vývoju. Budovanie ozbrojených síl by potom malo vychádzať z prípravy na reakciu na tie riziká, ktoré označíme za vysoko pravdepodobné. Lenže v minulom období práve výsledkom istých kompromisov – ktoré boli v tej konkrétnej situácii a v tom prostredí nevyhnutné – sa napríklad stalo, že hoci pri výdavkoch okolo 2 percentá HDP nám vychádzala armáda so silou asi 12-tisíc vojakov, stanovil sa počet 24-tisíc a dnes je jasné, že budeme musieť ísť s tým počtom nižšie. Ukazuje sa aj na ďalších skúsenostiach, napr. s tankovým vojskom, že musíme presadiť nekonvenčné a z hľadiska našej minulosti netradičné pohľady na výstavbu armády, inak budeme robiť dookola stále ďalšie a ďalšie reformy, ktoré však podstatu nezmenia. Armáda má však z hľadiska nevyhnutnosti reforiem jednu „výhodu“. Aj keď sa žiadna neuskutoční celé desaťročia, verejnosť to nezbadá, pokiaľ vojsko nebude vystavené absolútnemu testu pripravenosti, a tým je len reálna vojna. V. Mečiar: Slovenským cieľom je teda malá, profesionálne pripravená armáda. Nepokúšame sa však o akýsi experiment bez jasného výsledku? Je napríklad americká armáda skutočne plná profesionálov? Veď na Blízkom východe bojujú aj príslušníci Národnej gardy. Nemalo by teda ísť skôr o profesionálne jadro armády? Švec: Odpoveď začnem otázkou. Znamená plne profesionalizovaná armáda aj plne profesionalizovaný výkon z hľadiska kvality vojenskej služby? Odpoveď znie, nie automaticky, a toto je problém nielen Slovenska, ale aj ďalších štátov, dokonca členských krajín NATO. Pretože aj v moderných ozbrojených silách, ktoré zodpovedajú požiadavkám budúcnosti, bude treba prehodnotiť koncepciu záloh, koncepciu stálej služby. Ja by som rozdelil ozbrojené sily do piatich kategórií. Prvou je americká armáda, ktorá má náskok 15 až 20 rokov pred ďalšou, v ktorej sú Veľká Británia, možno Izrael, pričom z hľadiska profesionalizácie vojenskej služby to sú dva opačné póly. Británia má plne profesionalizovanú armádu, v Izraeli je všeobecná branná povinnosť. Slovensko je podľa mňa v štvrtej kategórii spolu so všetkými armádami bývalej Varšavskej služby, lebo ich úroveň nedosahuje nielen požiadavky doby, ale ani úroveň teritoriálnych alebo záložných vojsk tých najlepších krajín. Tieto armády nie sú schopné čeliť moderným konfliktom, resp. moderným potenciálnym ohrozeniam. Slovensko je schopné napriek profesionalizácii nasadiť maximálne jeden prápor z 24-tisícovej armády „pozbierancov“, povedzme si to otvorene. V slovenských ozbrojených silách sa totiž vždy robia reformy, ktoré síce vychádzajú z dobrých koncepcií, ale potom malými zmenami presadzovanými niektorými jednotlivcami sa s z nich stávajú bezzubé reformy. V. Mečiar: Prebieha tu istý proces v ozbrojených silách, mal by však zahŕňať celú spoločnosť. Je naozaj záujmom politikov a vrcholového manažmentu rezortu obrany, aby sa ľudia dozvedeli, ako sa hospodári s prostriedkami a čo o vôbec v armáde ide? M. Schmída: Bolo by dobré, keby sme sa priamo najvyšších predstaviteľov rezortu mohli spýtať, o čo im ide. Máme dosť dôvodov domnievať sa, že sa v súčasnosti v rezorte obrany nehospodári dobre. Peňazí je relatívne dosť, ale reálna použiteľnosť, resp. nasaditeľnosť ozbrojených síl nie je dostatočná. Na druhej strane vidieť, že ozbrojené sily – nehovorím o ministerstve obrany – požívajú vysokú miery dôvery verejnosti. Takže sa zdá, že radoví občania dôverujú tým procesom, ktorými armáda prechádza. V. Mečiar: Je však táto dôvera založená na poznaní toho, čo sa v ozbrojených silách deje, alebo je to dôvera v armádu ako takú, ktorá sa na našom území trvalo prejavuje už od roku 1918 na približne rovnakej úrovni? M. Schmída: Prezieravému politickému vedeniu štátu by malo záležať na tom, aby občania boli informovaní zvlášť pre možné kritické situácie. V situácii, aká dnes vládne v našom stredoeurópskom regióne, je pochopiteľné, že občania sa bližšie nezaujímajú o dianie v armáde. Politické vedenie štátu by sa určite malo usilovať, aby občania vedeli, ako ozbrojené sily využívajú ich dane predovšetkým pokiaľ ide o profesionálnu armádu, lebo dnes už nemáme ten „prirodzený informačný subjekt“, akým bol vojak základnej služby. Verejnosť teda na Slovensku dnes stojí pred úlohou, ako získať viac informácií o ozbrojených síl a politické vedenie štátu by malo hľadať cesty, ako zvýšiť spoločenskú kontrolu armády a relevantnosť informácií, ktoré sa k verejnosti dostávajú. Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že profesionálne armády nepožívajú takú dôveru občanov, takže možno aj u nás bude táto dôvera klesať. Generálmajor v zálohe: Polovicu svojej vojenskej kariéry som slúžil v členskej armáde Varšavskej zmluvy, polovicu po jej rozpade a nie z vlastnej vôle som dnes už mimo armády. Premeny, ktorými prešli ozbrojené sily boli vždy spojené s tým, akými premenami prechádzala celá spoločnosť. Toto musím zdôrazniť, keď konštatujem, že z vojakov sa vytratila česť, profesionálna hrdosť, svedomitosť a poctivosť. Ťažko hovoriť o zmenách k lepšiemu, ak nedokážeme v prvom rade zmeniť toto. Hoci sa teším, že Slovensku žiadna vojna nehrozí, musíme byť pripravení aj na menej pravdepodobné ohrozenia. Lebo ak zoberiem do úvahy dolet niektorých vojenských rakiet s bojovými hlavicami, tak ako profesionál musím upozorniť, že z niektorých nestabilných oblastí by sme predsa len mohli byť takto ohrození. To však neznamená, že by sme mali strašiť verejnosť, ale mali by sme pri výstavbe a príprave armády na to myslieť. Chápem, že treba brať do úvahy ekonomické možnosti štátu, ale v takom prípade musia politici jasne povedať, aké úlohy má za obmedzené množstvo financií armáda plniť a za takéto rozhodnutie musia tiež zobrať zodpovednosť. Lenže v akom stave môžu byť naše ozbrojené sily, keď najvyšší štátni predstavitelia sú negramotní v otázkach vojenstva a to sa týka aj vedenia rezortu obrany. Nemyslím si, že treba pristupovať ku všetkým zmenám nekonvenčne, skôr na základe skúseností, ale súhlasím, že správny vojak musí vedieť všetko to, čo sa naučil, použiť aj v prípade zmenených podmienok inak, než to používal doteraz. Tomáš Švec, vojak vo výslužbe, prvý hovorca Armády SR: Po páde komunistických režimov začali znižovať stavy aj armády západných krajín, ale na rozdiel od tzv. východného bloku sa u nich nemenili režimy. Preto proces modernizácie ich armád mohol napredovať rýchlejšie než u nás, kde sme budovali nový politický systém, dokonca na Slovensku sme budovali nový štát, aj s jeho mocenskými štruktúrami, vrátane rezortu obrany a armády. Nesúhlasím s konštatovaním, že máme profesionálnu armádu, lebo profesionál je odborník v tom, čo robí a my máme v ozbrojených silách mnoho ľudí, ktorí sú platení len za to, že sú v armáde. Ani to nemôže byť inak, keď podľa slov šéfa personalistiky je dnes každý druhý človek v armáde nový. Verím, že sa pri príprave profesionálnej armády zvažovali mnohé scenáre, ale predsa len tá unáhlenosť pri spustení tohto riešenia bola na škodu veci. Prevládal tu politický záujem na zrušení všeobecnej brannej povinnosti nad tým, či máme dostatočné materiálne a finančné podmienky na profesionálnu armádu, dostatočnú výzbroj a výstroj, či máme na ňu dosť skutočných profesionálov a ako a čím sú motivovaní. Nehovoriac o tom, že k profesionalite vojaka neodmysliteľne musí patriť aj česť, poctivosť, profesionálna hrdosť a vlastenectvo. Ale úplne najhoršie – a neplatí to len v ozbrojených silách – je, keď do takýchto zmien vstupujú ešte aj rôzne ekonomické záujmy. Keď sa napríklad urobili nepremyslené zmeny s tankovým vojskom, pretože sme zistili, že sa tanky dajú práve teraz výhodne predať. V oveľa väčšom meradle sa takýto princíp uplatňoval pri redukcii vojenských objektov, v prípade ktorých sa najskôr uvoľňovali tie, ktoré boli dobre predajné. To nie je súčasť budovania profesionálnej armády, to je len obyčajný obchod. Určite bolo správne prejsť na systém obranného plánovania, berúc do úvahy aj ekonomické možnosti štátu. Ale na druhej strane sme takémuto systému výstavby ozbrojených síl neprispôsobili systém rozpočtovania. U nás sa stále pripravuje rozpočet rezortu obrany na jeden rok, koľko vtedy armáda chce a potom koľko sa dohodne na najvyššej politickej úrovni. Ale aké je to plánovanie? Nehovoriac o tom, že najskôr sa čaká na politické rozhodnutie, potom sa robí výberové konanie, keď ho robia málo svedomito, musia ho opakovať, alebo rušiť, takže sa v chvate hľadá spôsob, ako rozpočtové prostriedky minúť do konca roka. Takže potom dostávajú priestor všelijakí „odborníci“, ktorí sú schopní minúť aj dve miliardy za povedzme 15 dní. Viete si však predstaviť, aká je asi efektivita takéhoto financovania armády. Nečudo, že potom ide minister obrany na návštevu nejakej misie a je prekvapený, že vojakom chýba vhodná obuv, vhodné autá a všeličo iné. A takýto nezdravý „obchodný“ prístup okolo našich ozbrojených síl reálne existuje. Aj tieto príklady svedčia o tom, že u nás je naozaj nedostatočná civilná alebo spoločenská kontrola armády, ale nejde len o jej mocenské zneužitie, napokon, to je v takejto spoločnosti veľmi nepravdepodobné. Civilná kontrola armády sa má zamerať aj na využívanie finančných prostriedkov a to by mala byť parketa Národnej rady SR, jej výboru pre obranu a bezpečnosť. A v tomto smere sa dá povedať, že verejná kontrola armády u nás prakticky úplne zlyháva.