Neznámy známy: Tony Gatlif alebo náhľad do rómskej kinematografie
„Rómovia sú optimisti. Musia byť. Ako inak by prežili? Už tisíc rokov sú objektom nenávisti. Museli sa naučiť, že keď sa stane niečo zlé, treba to prežiť a ísť ďalej, možno si trochu poplakať, ale nezastavovať sa.“ Michel Dahamani Tony Gatlif Rómovia a ich kultúra boli inšpiráciou pre mnohých umelcov. Nejeden z nich si ich výrazne romantizoval a zároveň démonizoval. Ešte za éry nemého filmu natočil Charlie Chaplin film Vagabund (Vagabond, 1916), kde je hlavná postava opradená rómskou mytológiou. Spisovateľ Jorge Luis Borges písal o ich sexuálnej frivolnosti. Ako sa tejto tematike venuje súčasná umenie a hlavne kinematografia? Keď francúzsky režisér Tony Gatlif otvoril Filmový festival v Locarne 1997 s filmom Gadjo Dilo, asi 3 000 divákov na záver filmu vstalo a venovalo mu 10 minút búrlivého potlesku a ovácií. Film zožal úspech nie len u divákov, ale aj u kritikov, ktorí ho ovenčili prívlastkami ako „autentický,“ „vášnivý,“ „plnokrvný“ či „plný rytmu.“ Tento film korunoval Gatlifove pokusy interpretovať rómsku kultúru. Je to film, ktorým preskočil prah a vzal nás priamo do spálne týchto hudobníkov, tmavých nomádov ukrývajúcich sa vo svojich karavanoch na perifériách Európy. Michel Dahamani (Tony) Gatlif sa narodil v rómskej rodine 10. septembra 1948 v Alžíri, hlavnom meste Alžírska. Jeho rómsky a alžírsky pôvod zohrali neskôr v jeho umeleckej tvorbe veľmi dôležitú rolu. Po vojne Alžírska o nezávislosť, keď mal malý Gatlif 12 rokov, sa jeho rodina presťahovala do Paríža. Tu vďaka jednému zo svojich učiteľov objavuje kinematografiu a neskôr sa stáva členom Cine klubu Jeana Vigo, kde získava základy filmovej kultúry. Gatlif sa dlho usiloval dostať sa do k filmovému priemyslu cez rôzne divadelné produkcie a v roku 1975 natočil svoj prvý film La Tęte en ruine. Svoj druhý film La Terre eu ventre, natočený v roku 1978, venoval tematike alžírskej vojny o nezávislosť z pohľadu svojej matky a jej troch synov. Jednou z najdôležitejších tém Gatlifových diel je hľadanie vlastnej identity. Sám režisér neskôr vo svojej kariére v jednom z rozhovorov hovorí, „keď som začal pracovať vo filme v 70. rokoch, netušil som, že budem robiť filmy o svojej minulosti, pôvode či národe. Chcel som len mať okolo seba krásne ženy,“ smeje sa. „Potom, neskôr sa ma ľudia začali pýtať ‚Kto vlastne si?‘ či ‚Odkiaľ pochádzaš?‘ a ja som zrazu nevedel, čo povedať.“ A tak sa vydal na cestu sebaobjavovania. V jeho dielach výrazne cítiť tematiku Alžírska a rómskej kultúry. Na svojej ceste k poznaniu sa stretáva s Rómami z Nemecka, Španielska, Rumunska a Alžírska. Všade nachádzal rovnako otvorenú náruč, hudbu a životný štýl. Čím išiel ďalej, tým viac hnevu sa v ňom zbieralo. „Keby ľudia vedeli, akí Rómovia v skutočnosti sú, nepozerali by sa na nich s predsudkami ako na zlodejov sliepok a detí,“ povedal režisér a rozhodol sa natočiť film, v ktorom by sa zameral na rómsku hudbu, ktorá aj pri všetkých krivdách páchaných na tejto komunite predstavuje ich joie de vivre, ktorá im dáva silu a energiu do života. V roku 1981 natočil dokument Cigáň (Le Gitan, 1981) o živote rómskej komunity žijúcej v španielskej Granade a Seville. O dva roky neskôr natočil kritikmi velebený film Princovia (Les Princes, 1983) o Rómoch žijúcich na predmestiach Paríža, ktorým otvára trilógiu venovanú rómskej tematike s podtónom sebahľadania, ktorými skladá poctu svojmu pôvodu. Usiluje sa o rozbitie mýtov a stereotypných zovšeobecnení, ktorými je rómska komunita opradená – že sú to zlodeji, flákači, podomové čarodejnice, národ sexuálne frivolný. Keďže Rómovia akoby nemali potrebu obhajovať sa či vysvetľovať svoje činy, stereotypy v našej spoločnosti pretrvávajú. Faktograficky o nich vieme veľmi málo. Vieme, že pochádzajú z Indie, že migrovať začali približne 300 rokov pred naším letopočtom, že okolo roku 100 nášho letopočtu sa dostali do Perzie a odtiaľ prešli do Európy. Kade prechádzali, zbierali rôzne mená – cigáni, tsiganes, zigeuners, gitanos, bohemians, egyptians, gypsies, roma. Vo Valašsku a Moldave sa stali otrokmi, počas druhej svetovej vojny boli vyvražďovaní a hromadne deportovaní do koncentračných táborov ako nečistá rasa, počas Ceaucescuového režimu boli odsudzovaní na smrť. Pokusy o ich integráciu boli urobené počas komunistickej éry práve v našich končinách, no tiež skončili bez väčšieho úspechu, možno skôr naopak. Ostávajú nepochopení a hovorca ako Gatlif im môže skutočne pomôcť zlepšiť ich imidž v očiach gadjé (rómsky výraz pre nás). Gatlif využíva vo svojich hraných filmoch nehercov, skutočné postavy, ktoré hrajú sami seba. To môže byť dôvodom, prečo sú jeho filmy považované za úprimné zobrazenie života tejto komunity, bez romantizovania, autentické. Špecifické sú pre neho dlhé zábery, jednoduchý strih a statické pozadie. „Skrýva sa v nich skutočná vôľa žiť. Ako inak mohli prežiť toľké storočia stíhania a nenávisti? Chcel som o nich natočiť film, na ktorý by boli hrdí, nie film o ich zúfalstve. Chcel som im zložiť hymnu,“ povedal tvorca počas svojho hľadania. A hymnu im skutočne zložil filmom Latcho Drom (Latcho Drom, 1993). Latcho drom v rómčine znamená šťastnú cestu a týmto filmom nás Gatlif berie na cestu hudobnou históriou tohto zaujímavého etnika. Latcho Drom nie je ani dokument, ani fikcia. Vo filme nie je rozprávač ani titulky, ktoré by nám vysvetlili, čoho sme vlastne svedkami. Uznanie a rešpekt sú luxusom, ktorý Rómom nikdy nebol dopriaty. V histórii o nich nájdeme zmienky skôr hanlivé ako velebné. Gatlif na seba prevzal rolu hovorcu svojho národa a ako hovorca ich obhajuje vskutku zanietene a s vášňou. V Latcho Drom svoju cestu začína v Indii, v Radžastane. Ich hudba tu znie takmer ako indická hudba, na ktorú sme si v posledných rokoch vstupom indickej kinematografie do našich končín zvykli, no nie úplne. Je to akoby jej sesternica. Ďalšiu zastávku si urobíme v Egypte, kde ich hudba dostáva arabské zafarbenie a je od arabskej takmer neodlíšiteľná. Potom sa zas zastavíme v slnkom zaliatom Turecku, kde na stole v jednej príjemnej kaviarni tancuje krásna rómska tanečnica do rytmov hudby plnej energie. V Rumunsku nás čaká zatiahnutá obloha a zatiaľ veľmi krátko trvajúca sloboda od Ceaucescuovho režimu. Tóny vychádzajúce z hudobných nástrojov rumunských Rómov majú ďaleko od indickej a arabskej roztopašnosti a sú ťažké, plné hnevu. V Maďarsku a na Slovensku nás čaká ešte viac smútku. Ak nehovoríme rómsky, jediné slovo, ktoré budeme poznať, je Auschwitz, ktoré pozitívne asociácie v našich mysliach len ťažko vylúdi. Latcho Drom je nesmierne hudobne aj vizuálne bohatý, aj keď kostrbatý a skôr intuitívne ako profesionálne konštruovaný film. Informácie, ktoré sú nám divákom o jednotlivých zastávkach a umelcoch poskytované, sú zúfalo nedostatočné – lokality nie sú označené, speváci nemajú mená. Je to chaotická audiovizuálna óda na rómsku kultúru, ktorá stojí minimálne za jedno pozretie. Nosiče s hudbou, ktorá hrala takú dôležitú rolu vo filme, zožali obrovský úspech a dopĺňajú medzery v hudbe tvorenej touto komunitou, ktorú preslávili napríklad Gypsy Kings či Django Reinhardt. Posledným filmom, ktorý uzatvára trilógiu, je film Bláznivý cudzinec (Gadjo Dilo, 1997). „Milujem trilógie,“ nechal sa počuť Gatlif na už spomenutom filmovom festivale vo švajčiarskom Locarne. „Trvalo mi pätnásť rokov, kým som dokončil túto trilógiu. Čím viac materiálu som o tejto komunite natočil, tým viac som si začal uvedomovať, ako málo o nich viem. Chcel som sa pozrieť na svet ich očami, tak som s nimi začal žiť. Chcel som sa oslobodiť od nepríjemného pohľadu vonkajšieho sveta na túto komunitu.“ Stephane (Romain Duris, známy ako Xavier z filmu Erazmus, alebo priatelia po španielsky) je ľahkomyseľný Francúz, ktorý sa rozhodne vydať na cestu a nájsť rómsku speváčku Noru Lucu. Jej spev privádzal do vytrženia jeho nomádsky život milujúceho otca. Stephane hľadá svoju vybájenú speváčku v rómskej komunite neďaleko Bukurešti. Komunita, samozrejme, najprv tohto gadja odmieta, opovržlivo ho nazýva zlodejom detí a sliepok (ako gadje zväčša nazývajú Rómov). Ujme sa ho však staršina Izidor, ktorého mafiánsky syn, ktorý by mohol byť v Stephanovom veku, sedí za mrežami. Gatlif hodil Romaina Durisa do rómskej komunity bez akejkoľvek prípravy či skúšok a nechal jeho integráciu do tejto komunity na jeho improvizáciu a osobnosť, aby pôsobila čo najprirodzenejšie. Pod krídlami svojho dobrodinca Izidora sa Stephane aj Romain Duris stáva plnohodnotným členom komunity. Adaptuje si ich maniere, vášne a formu vyjadrovania. Samozrejme, šarmantný Stephane sa zapletie do vzťahu s krásnou Sabinou (Rona Hartnerová), ktorá je komunitou zatracovaná, pretože opustila svojho manžela, Belgičana. Príbeh sa ešte viac skomplikuje, zamotá a končí sa tragicky. Je však plný energie, írečitého humoru a skvelej hudby. Gadjo Dilo rovnako ako Latcho Drom nie je ani dokument ani čistá fikcia. Gatlif ním akoby dal tvár štatistikám, ktoré všetci poznáme, ale nechávajú nás ľahostajnými. Po chrbte vám budú v niektorých momentoch určite behať zimomriavky. Zatiaľ posledným Gatlifovým filmom, v ktorom sa mieša tematika jeho dvojakého pôvodu (alžírskeho a rómskeho) je film, ktorý sa dostal aj k nám a je stále možné ho vidieť vo filmových kluboch, Exil (Exiles, 2004). Hlavného hrdinu Zana hrá znovu Romain Duris a jeho priateľku Naimu hrá Lubna Azabalová. Nano navrhne Naime, aby sa vydali na cestu do krajiny svojho pôvodu, odkiaľ kedysi dávno ich rodičia utiekli. Odrazu sa dvaja mladí ľudia, ktorí žili v „exile“ vo Francúzsku, nachádzajú na ceste a cez Francúzsko a Španielsko sa dostávajú späť do svojej materskej krajiny, do Alžírska. Sú to slobodné ľudské bytosti oddávajúce sa vlastnej zmyselnosti a energii a odrazu sú konfrontované zvykmi a starou múdrosťou. Čo im cesta prinesie samozrejme nespĺňa očakávania, no prináša im určité sebapoznanie a uvedomenie si, že ich generácia, na rozdiel od generácie ich rodičov, nebola nútená za niečo bojovať, prebíjať si cestu či utekať z vlastnej krajiny. Aj Gatlif sám si prešiel svoju vlastnú cestu pri rozprávaní tohto príbehu a po prvýkrát po 40 rokoch sa vrátil do zeme svojho pôvodu. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes 2004 získal film Exil Cenu za réžiu. Momentálne pracuje na filme s názvom Transylvánia, ktorý je v postprodukcii. Gatlifove diela sú často porovnávané s Kusturicovými. Podobné témy, záujem o toto periférne etnikum. Gatlif však porovnanie s Kusturicom vehementne odmieta. Jeho úsilím je zobraziť rómsku komunitu v čo najrealistickejšom svetle, bez zbytočného idealizovania, romantizmu, kým Kusturicove filmy sú skôr bližšie magickému realizmu či groteske ako reálnemu znázorneniu života tejto skupiny. Nech je ako je, je dobré, že obaja sú a tvoria, dávajú nám možnosť cez svoje vnútro nazrieť do spálne tejto etnickej skupiny, ktorú sa nám do dnešného dňa nepodarilo porozumieť. Práve cez hudbu a farebné obrazy je najjednoduchšie porozumieť ich charakterovým črtám a spôsobu vnímania sveta. Umenie tvorí mosty k porozumeniu.
