Opera SND: Nessun dorma – Nech nikto nespí

Vďaka Kalafovej árii, ktorú vo svete trio tenoristov (Pavarotti – Carreras – Domingo) a u nás bratia Peter a Miro Dvorský vyspevujú aj pred neoperným publikom námestí a športových hál, sa Pucciniho Turandot stal v posledných rokoch jednou z najznámejších opier. Ak kedysi náš najvýznamnejší operný kritik prvej ČSR Ivan Ballo v zajatí nemecko-českej hudobnej estetiky ešte aj v tejto poslednej skladateľovej opere našiel len ľúbivosť a sentiment, dnes je odborný svet k Turandot spravodlivejší. Oceňuje tak mnohovrstvovosť diela (od inšpirácie Gozziho čínskou rozprávkou po taliansku melodrámu, rovinu veristickú i symbolickú), ako aj schopnosť skladateľa absorbovať modernistické výdobytky hudby prvých desaťročí 20. storočia v harmónii a inštrumentácii bez toho, že by zaprel seba samého. Turandot sa hrá v opere SND po štyridsiatich rokoch od jej ostatnej premiéry, ktorou vstúpil na javisko našej národnej opernej scény režisér Braňo Kriška a na ktorej triumfovala moravská, neskôr svetoznáma predstaviteľka tejto úlohy Hana Svobodová Janků (Turandot veronskej arény v rokoch 1969 a 1974). Aj terajšia inscenácia stojí na hosťujúcich umelcoch, pokiaľ ide o medzinárodné spevácke obsadenie, ako aj hlavných inscenátorov. Kým súbor opery SND v úvodnej inscenácii sezóny nechal voľnú ruku avantgardnej réžii Petra Konwiczneho pri inscenácii Eugena Onegina a hudobné naštudovanie bolo v úzadí, teraz sa situácia otočila. Dôverný znalec hudby Jozef Bednárik reálne zhodnotil situáciu (obmedzené možnosti skúšania s medzinárodnými hviezdami, prítomnosť najväčšej dirigentskej osobnosti Slovenska posledných desaťročí) a stal sa relatívne pokorným služobníkom hudby, ktorá spieva o víťazstve lásky nad túžbou po pomste a toto krédo dosahuje najmä hudobno-vokálnymi prostriedkami. Režisérovi však opera i tak dávala veľké možnosti využitia jej výpravnosti, exotiky a viacvrstevnosti jej štruktúry, takže inscenácia je napriek všetkému aj pastvou pre oči. A tak ani divák, ktorý nechce alebo nevie podľahnúť čaru melodicky vrúcnej a dramaticky účinnej hudby, nepotrebuje ono v nadpise našej recenzie uvedené oslovenie. Pravda, pre toho, kto pozná režisérov rukopis, niektoré jeho obľúbené postupy (baletné vstupy, ilustrácie textu) presahujúce aj do výtvarnej zložky inscenácie (scéna Vladimír Čáp, kostýmy Ľudmila Várossová), môžu pôsobiť únavne. Najspornejšou stránkou režijnej koncepcie je však chýbajúca vertikálnosť zobrazeného sveta, ktorá sťažuje chápanie hlavnej postavy ako symbolu a vrhá svet cisárskej Číny kdesi tam dolu, kde pulzuje život obyčajných smrteľníkov. Hudobné naštudovanie dirigenta Ondreja Lenárda si zaslúži obdiv svojou emocionalitou, vypätou dramatickosťou a schopnosťou rozširovať dynamický a výrazový diapazón až na samotnú hranicu možného. Rovnako farebne a vo svojej expresii strhujúco pôsobia zborové výjavy v naštudovaní hlavnej zbormajsterky SF Blanky Juhaňákovej. Sólistické obsadenie s množstvom alternácií dosahuje vysokú medzinárodnú úroveň. Česká operná hviezda Eva Urbanová má impozantnú dramatickú vysokú polohu a pre ľadovú princeznú adekvátne chladný hlas. V interpretácii lyrických plôch partu ale aj v kráse tónu ju domáca Ľubica Rybárska dokonca predstihuje, ale v dramatických vrcholoch na Češku nemá. Z predstaviteľov Kalafa Kolumbijčan Ernesto Grisales zaujal superdramatickým a kovovým tónom, podstatne lyrickejší Talian Mario Malagnini zasa oveľa elegantnejšou vokálnou frázou. Povahou hlasu dramatickejšia Iveta Matyášová ako Liu dokázala krásne muzicírovať a pohrať sa s lyrickým detailom i s patetizmom, kým jej lyrickejšia alternantka Iveta Jiříková napodiv svoj prejav viac dramatizovala. Luxusne obsadenému triu ministrov by v koncepcii neuškodilo ešte trocha viac nadľahčenia a hravosti (najmä v prvom obsadení). Vedenie opery SND treba oceniť nielen za dramaturgický výber a zostavenie skvelého inscenačného tímu, ale aj za fakt, že dokázalo získať sponzora z bankového sektora, ktorý umožnil veľkorysosť tak v scénickej ako sólistickej zložke inscenácie. Cenou za jeho šte-drosť bolo, že prvé predstavenie božskej Turandot nebolo prístupné pre bežného operného priaznivca, ale len pre bohov – sponzorov. Tento prístup len opäť oživil vo sfére umenia tlejúcu úvahu o tom, či niekdajší diktát jednej politickej strany nebol menej obludný, než je dnešný diktát mamonu. Autor je hudobný publicista