Reklama

Padanie do mäkkého

Alkohol môže inšpirovať a mnohých už inšpiroval. Koleničov príbeh je záznamom pijanského „ťahu“, alkoholového krútenia, niekoľkodňového padania, osudovo nezadržateľného, akoby hlavného aktéra ťahal prúd vzduchu z...
Počet zobrazení: 268
13_kolenic-m.jpg

Alkohol môže inšpirovať a mnohých už inšpiroval. Koleničov príbeh je záznamom pijanského „ťahu“, alkoholového krútenia, niekoľkodňového padania, osudovo nezadržateľného, akoby hlavného aktéra ťahal prúd vzduchu z vysávača, akoby padal pod vplyvom nejakej vyššej sily, beží bratislavskými ulicami, beží, akoby bol na dosah ruky akýsi cieľ, ale pritom si je neustále vedomý svojej bezcieľnosti, a teda zbytočnosti svojho behu, akoby úpenlivo niečo hľadal, čo sa práve takto nedá nájsť, takto a ani nijako ináč. Tento pocit pádu (pričom „pád“ nechápem moralisticky ako „poklesok“, ale ako neovládateľný pohyb, ako gravitáciou udané rútenie) sprostredkúva Kolenič znamenite. Cítime rýchlosť, pulzovanie, neúprosnú hnaciu silu, ktorú nezastaví ani fyzická nepohoda, únava, opitosť, nedostatok spánku. Pretože toto opojenie je silnejšie ako telesnosť, pocit telesnosti maže, či prinajmenšom rozmazáva. Príbeh výborne sprostredkúva ambivalenciu takéhoto padania. Podobné „ťahy“ by sa dali naivne opísať ako jednoznačne veselé, neviazane rozšafné, rozpustilo bláznivé. Opisy do skorého rána pretiahnutých večierkov, nočného hulákania, oblápania sa okolo pliec, smiechu na nočných uliciach, opitej extrovertnosti, alkoholom vyvolanej družnosti, na ktorú sa potom ešte dlho spomína ako na „vydarený flám“, by mohli hraničiť s vulgárnosťou. Historkám o tom, ako sa kto kde opil, trčí z topánok slama. Koleničove pitie však nie je veselé. Hlavnému hrdinovi, ktorého strhlo opojenie, ktorý bol „opitý“ nielen alkoholom (hoci aj alkoholom), ale aj zážitkom krútenia sa a nezastaviteľného pádu, „nie je do spevu“. Nemáme do činenia s veselým „kumpánom z mokrej štvrte“, ktorý podgurážený volá kamarátovi, aby s ním skočil na dve deci. Koleničovmu hrdinovi jeho beh neprináša uspokojenie, beží ďalej, lebo nemôže dobehnúť. „Večierok“ či „flám“ by mali mať svoje opodstatnenie: ide o to, aby sme sa zabavili, zatancovali si, a aby sme sa potom, keď zhasnú svetlá, vrátili do skutočnosti, do vykúrených spální a teplých postelí. Koleničov hrdina sa však nemá kam vrátiť, preto uteká stále ďalej a ďalej, nemôže sa zastaviť, nemôže dobehnúť, lebo nemá kam. Na rozdiel od zabehaného klišé pijanskej družnosti robí alkohol z hrdinu príbehu naopak introverta (alebo jeho introvertnosť prehlbuje). Jeho svet sa prísne delí na neho a „všetkých ostatných“, s ktorými sa nedá dorozumieť, nadviazať kontakt, ktorí sú triezvi, „normálni“, ktorí môžu síce pomôcť „telesne“ (obviazať rany, zabrániť samovražde, odviezť do nemocnice), ktorí však nemôžu nijako zmierniť jeho osamelosť, nemôžu poskytnúť cieľ a zmysel blúzneniu. Preto Koleničov príbeh nie je len vulgárnou pijanskou historkou. Hrdina nehuláka a nechvastá sa, koľko toho vypil. Blúdeniu nie je konca, je bezcieľne a blúdiaci sa usiluje nejako ho uzavrieť, nejako prerušiť „ťah“. Takýmto prerušením, rezom, prestrihnutím má byť samovražda, o ktorú sa niekoľkokrát neúspešne pokúsi. Aj neúspech tohto podnikania poukazuje na nemožnosť konca či neexistenciu cieľa: namiesto toho, aby pokojne zaspal a nikdy viac sa nezobudil, budí sa, je mu zle, a musí žiť ďalej. Namiesto toho, aby vykrvácal, beží mestom s poranenou rukou, v zakrvavených šatách sa necháva ošetrovať a všetko pokračuje ďalej, nedá sa uzavrieť a nedá sa s tým skončiť. Jediným sprostredkovateľom medzi hlavným hrdinom a svetom, medzi šialenstvom, do ktorého nikto z okolostojacich či okoloidúcich nemôže preniknúť a „zdravým“, „normálnym“ svetom, je manželka Lenka. Lenka je vždy na správnom mieste, nikdy nevyčíta, nekladie otázky, všetko zariadi. Nebyť Lenky, zhltla by hrdinu samota a tma, nechal by sa pravdepodobne pomlieť v kolotoči bolestivého vytriezvovania, ktoré treba rýchlo zahnať ďalším pitím. Nebyť Lenky, rozložil by hrdinu vlastný strach. Ale Lenka tu je a ona jediná ho môže vytiahnuť z kaše. „Vyslobodenie“ nakoniec prichádza, koniec, ktorý protagonista hľadal, po ktorom sa načahoval a nie a nie ho dosiahnuť. Blúznenie preruší úraz, pobyt v nemocnici, nútená spoločnosť ľudí, ktorí nemajú ani páru, lekárov a sestričiek, ktorí vystupujú takmer ako nepriatelia, ambulancie a infúzie, ktoré však nakoniec, postupne a bolestivo, plnia úlohu samovraždy, ktorá sa však nekončí smrťou, ale naopak životom. Príbeh sa dá chápať (aj) ako boj „dobra“ a „zla“, šialeného blúdenia v tme, v chorobe, a jeho protipólu, niečoho prirodzeného a zdravého. Kým všetko „zlé“ je v knihe duševné, vychádza oslobodenie z tela: pokusmi o smrť, telesným úrazom, pobytom na traumatológii, kde sa liečia telá, nie duše. Sprostredkovateľom medzi „dobrým“ a „zlým“ je Lenka, ktorá hlavného hrdinu pokojne sprevádza a pravdepodobne mu zachráni život. Lebo na záver sa zdá, že víťazí „dobro“: hoci je to asi len čiastkové víťazstvo. Nezadržateľnosť, nevyhnutnosť istého správania, „osudovosť“ je príťažlivá. Hľadáme zážitok „padania“, sebazabudnutia, nekontrolovanosti a nekontrolovateľnosti. Na jednej strane sme strojcami svojho šťastia a úzkostlivo dbáme na to, aby sme mali vlastné životy len a len vo vlastných rukách, na druhej strane prahneme po zážitkoch, ktoré nás strhnú. Popletú nám hlavy, zatemnia rozum. Chceme konať s vedomím, že „ináč ani nemôžeme“. Zároveň však vieme, že takáto neovládateľnosť môže byť nebezpečná, nemôžme vedieť, kam nás zanesie, smer sa nemusí zhodovať s našou predstavou a celé sa to nemusí skončiť dobre. Koleničov príbeh tematizuje (aj) túto ambivalenciu medzi „zdravou“, bezpečnou usporiadanosťou a odovzdaním sa „osudu“, ktoré je nebezpečné, deštruktívne a opojné. Autorka je spisovateľka (Ivan Kolenič: Nožnice. Knižná edícia časopisu Fragment, 2005)

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama