Spoločnú Európu musíme vytvoriť
Európska integrácia akoby v poslednom čase prinášala samé zlé správy. Po úspechu rozšírenia o desať nových členských krajín už prišlo len priznanie neschopnosti realizovať Lisabonskú stratégiu, neúspešné referendá o ústavnej zmluve vo Francúzsku a Rakúsku (ktoré proces inštitucionálnej reformy skomplikovali, možno dokonca načas zastavili), komplikované rokovania o ďalšom rozširovaní o Chorvátsko a hlavne Turecko, či zrejmý nedostatok „európskej solidarity“ v rokovaniach o finančnej perspektíve na roky 2007 – 2013. Je to znamenie definitívnej krízy, nemožnosti pokračovať v integrácii v dnešnom formáte a súčasným tempom, alebo len dočasná pesimistická fáza v komplikovanom vývoji európskej integrácie? So šéfredaktorom časopisu Social Europe (www.social-europe.com) Henningom Meyerom sme sa rozprávali o nedostatkoch a možnostiach spoločnej Európy a o úlohe médií pri jej vytváraní. Zhováral sa Radovan Geist Diskusia o budúcnosti Európskej únie sa často zvrtne na otázku „európskeho démosu“ (politického národa). Existuje európsky démos, alebo máme len 25 rôznych démosov? - Do veľkej miery to závisí od toho, na ktorý aspekt „démosu“ kladiete dôraz. Nemecký ústavný súd v roku 1994 rozhodol, že neexistuje vec ako „európsky démos“, pretože z národného a kultúrneho hľadiska nevidia dostatočnú kompatibilitu na to, aby mohli identifikovať koherentnú skupinu, ktorú možno nazvať politickým národom. Tento právy pohľad vlastne hovorí, že EÚ sa dnes usiluje politicky organizovať 25 rôznych démosov, a dokonca kladie otázku, či únia ako taká môže byť bez démosu demokratická. A váš názor? - Tento pohľad zabúda na to, akou unikátnou politickou štruktúrou je EÚ. Nie je národným štátom a nepredstiera, že vládne nad jedným ľudom či národom. EÚ je najsofistikovanejšou a najvyspelejšou nadnárodnou inštitúciou na zemi a ako taká musí byť hodnotená z iného pohľadu. „Jednotní v rôznosti“, krédo ústavnej zmluvy, podľa mňa veľmi dobre charakterizuje, aký by mal byť cieľ EÚ. V únii určite existuje silný aspekt jednoty (a v tomto zmysle aj démos), napríklad keď občania volia europoslancov do toho istého parlamentu. To však neznamená, že pre EÚ sú vždy vhodné či želateľné rovnaké riešenia pre všetkých. Tento kontrast nerobí európsku integráciu nevyhnutne problematickou či zastaralou. Práve naopak. To je veľkou silou únie a zdrojom jej vitality, v prospech všetkých môže čerpať zo širokej škály kultúrneho bohatstva. A hoci neexistuje jeden všeobsiahly démos, medzi občanmi členských krajín EÚ existuje minimálne jasná tendencia spoločných hodnôt – čo dokazujú napríklad prieskumy Pew Global Attitudes Surveys. Tieto štúdie poukazujú na veľmi podobné postoje občanov EÚ, napríklad pokiaľ ide o sociálne štandardy a zabezpečenie. Podobnosť pramení z histórie zažitej celou Európou. A tak aj keď popierame existenciu európskeho démosu, EÚ je určite viac než len strechou pre 25 rôznych politických národov. Občania únie si uvedomujú európsku úroveň svojej identity a tú musíme ďalej rozvíjať. Poďme k fenoménu európskej verejnej diskusie, pretože ide o otázku úzko spojenú s tou predchádzajúcou. Proces európskej integrácie má svoje „rýchlejšie“ i „pomalšie“ fázy, možno však bez ohľadu na ne hovoriť o postupnom rozvoji európskej verejnej politickej diskusie? Stávajú sa „národné“ diskusie stále viac európskymi, máme stále viac otázok diskutovaných z európskej perspektívy? - Národné spoločenské a politické debaty ešte určite nie sú na úrovni, ktorá by dostatočne brala do úvahy význam rozhodnutí z Bruselu. Je jasné, že úroveň informovania o EÚ v médiách sa líši od krajiny ku krajine, no vo všeobecnosti je nedostatočná. Aj tam, kde sa o EÚ hovorí veľa, často slúži len ako obetný baránok, dôvod všetkého zlého. Súčasné problémy na národnej úrovni sa príliš často preháňajú, čo len živí stereotypné vnímanie únie. Vzhľadom na rozsah politických výziev pred nami je to veľmi nebezpečné. Na európskej úrovni sa seriózna debata vedená všetkými členskými krajinami jednoducho ešte nevyvinula. Existujú však nápady, ako ju podporiť – hlavne prehrané referendá vo Francúzsku a Holandsku ukázali, že EÚ nevyhnutne potrebuje komunikovať so svojimi občanmi o svojom účele, o tom, ako pomáha ľuďom vyrovnať sa s dnešnými ekonomickými a sociálnymi výzvami. O tom, že je riešením, a nie problémom. Mnohé z problémov v EÚ pramenia z nedostatku verejnej debaty. Jej rozvoj na národnej i európskej úrovni by uľahčil vyriešenie niektorých z najhorúcejších európskych otázok. Aká je v tomto smere úloha médií – masmédií alebo napríklad špecializovaných časopisov? - Médiá zohrávajú vo vytváraní európskej verejnej debaty ústrednú úlohu. Platí to pre národné médiá, ktoré musia meniť povahu informovania o EÚ, ale aj pre centrálne európske médiá, ktoré majú otvárať diskusie v jednotlivých krajinách. Štvrťročník Social Europe, časopis európskej ľavice, ktorý vydávam s ďalšími ľuďmi z európskych krajín a so Stranou európskych socialistov, sa chce stať takýmto celoeurópskym médiom, aby sme v rámci európskej sociálnej demokracie otvárali pragmatické debaty. Chceme vychádzať vo viac ako v jednom jazyku, aby sme zmaximalizovali náš záber. Chceme podporiť diskusie a participáciu. Masmédiá i špecializované časopisy, ako je aj ten náš, musia spolupracovať vo vytváraní európskej verejnej sféry. Nakoniec by sme mohli mať niečo, čo sa bude podobať národnému mediálnemu prostrediu, v ktorom masmédiá podávajú väčší obraz a podrobnejšia diskusia je v rukách špecializovných médií. Pokiaľ ide o politické recepty, európska ľavica je dnes pravdepodobne menej sebavedomá, než bola v 60. a 70. rokoch. Často počuť o „kríze sociálnej demokracie“, nedostatku nových ideí. Nie je dôvodom to, že sa európska demokratická ľavica pokúša aplikovať národné riešenia v čase, keď sú potrebné riešenia európske? - Táto otázka sa týka viacerých už spomínaných vecí. Európska ľavica sa nachádza v neľahkej pozícii – je v zajatí ekonomických a sociálnych okolností, ktoré národné vlády dokážu stále ťažšie kontrolovať a ovplyvňovať. Ak zastávate politickú filozofiu, ktorá je presadzuje minimálny štát s minimálnou reguláciou, potom s tým nemáte veľa problémov. Práve naopak. Tento proces pomáha zabrániť politickým oponentom, aby vybudovali niečo, čo neoliberáli považujú za zbytočné obmedzenie voľného trhu. Ak však, veríte – ako my –, že efektívna regulácia je práve v dnešných podmienkach potrebná, aby spoločnosť z pokroku profitovala ako celok, nielen jej malá časť, ktorá považuje zisk za cieľ sám osebe, potom potrebujete hľadať spôsob, ako regulovať ponad úroveň národného štátu. Politická organizácia na vysporiadanie sa s výzvami na širšej, európskej úrovni existuje. Nedostatočný európsky verejný priestor však vedie k nedostatku diskusie, a teda aj aktuálnych, prijateľných politických receptov. Európske sociálnodemokratické strany buď o sebe veľa nevedia, alebo nespájajú svoje rozdielne politické tradície aby dospeli k niečomu, čo možno zmysluplne nazvať európskym sociálnodemokratickým programom. Strana európskych socialistov je zatiaľ príliš malá, má príliš málo zdrojov, aby sa mohla stať hybnou silou podobného procesu a spájať rozličné prúdy sociálnej demokracie. Neexistuje teda žiadne riešenie? - Urgentne potrebujeme európsky verejný priestor, na ktorom by mohli participovať a debatovať všetky časti európskej sociálnej demokracie. Tým vytvoríme nový prístup a položíme základy efektívneho prechodu k sociálnodemokratickému projektu pre Európu, „sociálnej Európe“, akceptovanému európskymi centristicko-ľavicovými stranami i občanmi. Myslíte si, že je európska sociálna demokracia schopná nájsť spoločný základ pre spoločnú akciu? V súčasnosti je predsa rozdelená v základných otázkach, akými dú európska ústavná zmluva, rovnováha medzi konkurenciou a sociálnou ochranou, transatlantické vzťahy EÚ... Ba čo viac, tieto rozdiely sú často definované štátnymi hranicami! - Ako som už povedal, potrebujeme európsky a celoeurópsky priestor pre programovú diskusiu a nárast významu a akcieschopnosti Strany európskych socialistov. Len tak naštartujeme seriózne úsilie o spoločný európsky projekt. Potrebujeme to o to viac, aby sme nezmeškali kľúčové príležitosti, ako sa to stalo v minulosti. Spomeňte si na koniec 90. rokov, keď 13 z 15 krajín EÚ viedli sociálni demokrati. Vtedy sa nám nepodarilo urobiť skutočný krok k sociálnodemokratickej Európe. Dôvodom bola neexistencia spoločného projektu, spoločnej vízie „sociálnej Európy“. Takáto príležitosť často neprichádza. Musíme tvrdo pracovať, aby sme boli pripravení, ak by mala prísť niekedy v budúcnosti.
