Ad: Smer na ceste odnikiaľ nikam, SLOVO 48/2005

Skutočne, taký zmätok v príspevku Eda Chmelára ma zaskočil. Namiesto analýzy, ktorú by som očakával, a bezpochyby analýzy tvrdej a hlbokej, som sa dočítal len zmätenosti. Edo vraví, že Smer nebol od počiatku sociálnodemokratický, a ak bol náš zámer taký, tak potom „zavádzal svojich voličov, keď sa prezentoval ako pragmatická strana tretej cesty“. Od počiatku sme program „tretej cesty“ prezentovali ako sociálnodemokratický a odvolávali sa na Blaira, Schrödera atď. A to nie sú sociálni demokrati? Tretia cesta bezpochyby vznikla ako produkt diskusie na pôde sociálnych demokracií (a amerických demokratov). A teraz k reprezentácii SMER-u. Neviem, prečo Edovi prekáža Vojtech Tkáč. Možno jeho házedesácka minulosť, ale je to odborník na sociálne a pracovné zákonodarstvo, no a nie je v politickej reprezentácii SMER-u. Prečo ho teda Edo vyťahuje? A jeho diskreditačný zámer ešte lepšie odhaľuje tvrdenie o „objave sociálnodemokratickej orientácie Alexandra Rozina a Andyho Hryca“. Ale ak to nemám v hlave celkom popletené (aj to pripúšťam, veď svet má mnoho tvárí, kto sa z nich vysomári), títo páni nemajú so SMER-om nič spoločné. Okrem toho, že boli súčasťou koaličnej kandidátky za HZD alebo ako nezávislí. A teraz úderný argument o vylúčení zo SMER-u „puncovaného ľavičiara, primátora Prešova Milana Benča iba preto, lebo odmietol privatizačné zámery tejto partaje v kraji“. No moje informácie hovoria o opaku: pán Benč a pán Gondek, poslanci VÚC za SDĽ, podporili – proti rozhodnutiu SMER-u – privatizáciu svidníckej nemocnice v prospech finančnej skupiny Penta. Edo vôbec rád „puncuje“: nepochybuje o mojom, Madejovom či Paškovom sociáldemokratizme... Aj keď zasa neviem, podľa čoho, Paška sa iste neurazí, veď ho roky poznám (spolu sme sa na intráku učili nemčinu čítaním rakúskych humoristicko-komunistických novín Volksstimme), dodnes je to typický sociálny liberál. A som rád, že je v strane, bodaj by takéto silné krídlo tvorilo pravý okraj sociálnej demokracie. Veď chceme byť stredoľavá strana. No vzápätí ho náš Edo znemožní, že vraj ako vyštudovaný estetik a filozof na zdravotníctvo nie je dostatočne kvalifikovaný. A vyše 10-ročná skúsenosť a práca v tejto oblasti nie je viac ako škola? A konkrétne projekty na udržanie a zachovanie verejného charakteru zdravotníctva – proti Zajacovmu privatizačno-kramárskemu šialenstvu – z Paškovej dielne nie sú dostatočnou kvalifikáciou? Pre Eda asi nie, pretože podľa neho program SMER-u „sa dá napísať za dve hodiny“. Neuveriteľná romanticko-globalizačná ľahkosť, ktorá o praktickej politike nemá šajnu. A nechce mať, lebo sa chce unášať na vlnách hľadania spásy sveta: ale realizovateľný program musí obsahovať súbor sociálno-ekonomických reforiem, ktoré sú zladené, ktoré teda predstavujú akýsi stroj súkolia štátu a trhu, ktorý podporuje prepracovné správanie obyvateľstva, investičné správanie podnikateľov a cez dôchodky aj zamestnancov, verejné služby zabezpečujúce rovnosť, redistribúcie zabezpečujúce solidaritu a spravodlivosť, teda prístupnosť verejných služieb (cez daňový a odvodový systém a rozpočet) atď. Z tohto pohľadu nepovažujem zatiaľ za dostačujúce ani Šulajove návrhy viažuce sa predovšetkým na vyrovnaný rozpočet bez toho, aby chápali rozpočet, jeho príjmy a výdaje ako súbor sociálno-ekonomických nástrojov, ktorými sa musia dosiahnuť už spomenuté ciele: ich štruktúru považujem za onú hľadanú sociálnodemokratickú hodnotovú základňu. Tú Šulajove návrhy zatiaľ neobsahujú... Je to tak: neexistuje v sociálnej demokracii nič štandardné; je totiž vždy otvorená problémom, ktoré v pohybe spoločnosti nastanú. Okrem nastavenia oného spomenutého stroja efektivity a solidarity musí reagovať na nové javy demografie, ekológie, migrácie a samozrejme – tej Edovi tak ťažko prehltnuteľnej – otázky „národnej“: ona sa dnes bude formovať postojom k podobe EÚ, k prijatiu Turecka, k Orbánovým predstavám maďarstva a, samozrejme, v menšinovej politike. Má sa sociálna demokracia vyhnúť týmto problémom, má ich obísť, alebo sformulovať odpovede, programy a projekty? Ak nerezignuje a nájde odpovede, je to jej postoj k národnej otázke. Vyhnúť sa jej znamená nechať ju v rukách pravičiarov. To je bežný scenár, na ktorý slovenská sociálna demokracia vždy katastrofálne doplatila. Tak. Zostáva mi teda vrátiť sa k Edovej posmešnej poznámke o tom, že nám nezostáva nič iné, ako „komicky presviedčať členov, prečo by vlastne mali byť sociálnymi demokratmi, a organizovať semináre, ktoré sa svojím banálnym obsahom vracajú k problémom vydiskutovaným medzi slovenskými ľavičiarmi dávno pred tým, než vznikol SMER.“ Nuž, slovenskí ľavičiari si toho prediskutovali pramálo. Tak aj vyzerala ich praktická politika vo vleku či pod taktovkou pravice. Vzdelávacia práca nikdy nie je jednorazová, sociálna demokracia nie je naučiteľná doktrína (to je ilúzia mnohých ľavičiarov dodnes a dogmatizmus je bezpochyby prítomný aj v tomto hnutí): je to permanentné hľadanie odpovedí na spravodlivé usporiadanie spoločnosti pri súčasnom udržaní i rozširovaní priestoru slobody. Nájsť riešenia, vypestovať mentalitu solidarity, zmyslu pre spravodlivosť a neohroziteľnosti slobody, teda hodnotovú kultúru sociáldemokratizmu, je stála úloha, ktorá si vyžaduje stovky „banálnych“ seminárov. To, čo ma na Edovi zaráža viac ako jeho argumenty, sformulujem nakoniec do otázky: aký je motív jeho úsilia spochybniť SMER, a to mätúcimi argumentmi? Veď pozitívne posolstvo jeho úvahy sa dá zhrnúť takto: SMER so svojou silou musí mať alternatívu pravicovej vízie spoločnosti, musí posilniť svoju programovú činnosť, a v tomto procese bezpochyby nastane aj kryštalizácia osobných postojov jeho členov. Osobne je tento proces ťažký a často aj bolestivý, ale to je cesta politiky, moci, a tá si okrem vízií vyžaduje aj techniky. Inak by sme zostali presne tam, kam nás posunul Edo: k zodpovednosti len za svoj sociálny sen, bez ohľadu na to, či sa z neho niekedy aspoň niečo stane skutočnosťou. Strany majú zodpovednosť, aby sa aspoň časť politickej vôle občanov stala súčasťou slovenského života. A na tejto ceste SMER zatiaľ dosť razantne vykročil sociálnodemokratickým smerom, a to nielen ako strana, ale aj ako subjekt, ktorý si predsavzal hodnotovo sociáldemokratizovať aj široké vrstvy občianstva. Iste to nebude prebiehať ideálne, romanticky a s intelektuálnou čistotou, ale ja dúfam, že účinne a kultúrne. Boris Zala, poslanec NR SR za SMER – SD