Presvedčenie a doláre sú kategórie, ktoré ani v geopolitike nejdú dohromady

Iniciatíva v šachovej partii, ktorá sa už dlhé roky rozohráva v Strednej Ázii, nateraz prešla na Rusko. Tak sa to z ďalekej Európy zdá.
Počet zobrazení: 1527

Iniciatíva v šachovej partii, ktorá sa už dlhé roky rozohráva v Strednej Ázii, nateraz prešla na Rusko. Tak sa to z ďalekej Európy zdá. Nehľadiac na to, že v tomto nepokojnom regióne sa etablujú noví hráči: Čína, India, Pakistan alebo Irán. Začiatkom júla sa v Astane zišli prezidenti Ruska, Číny, Kazachstanu, Tadžikistanu, Kirgizska a Uzbekistanu. Kompletné najvyššie vedenie Šanghajskej organizácie spolupráce. Prijali vyhlásenie k americkej vojenskej prítomnosti. V dokumente sa uvádzalo: „...členovia ŠOS, berúc do úvahy zavŕšenie aktívnej časti antiteroristickej operácie v Afganistane, upozorňujú, aby si jednotliví členovia koalície ujasnili konečné termíny dočasného používania objektov infraštruktúry a fungovania vojenských kontingentov na území krajín – členov ŠOS...“ Jasná otázka. Kedy odídete? Na jej samotnom položení, forme a načasovaní záležalo najmä Moskve. Samozrejme, i Pekingu, aj keď sa priamo týkala Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu, na území ktorých sú vojenské základne členov antiteroristickej koalície. Ich prezidenti neskôr zdupľovali, že sa budú striktne držať – aspoň čo sa týka „nechcenia“ cudzích vojakov na svojom území – záverov z Astany. Potiaľ by to bolo všetko podľa geopolitických predstáv Moskvy. Lenže Washington odkázal do Biškeku, Dušanbe a Taškentu, že nemieni odísť. Prečo? Vraj preto, že Stredná Ázia a Spojené štáty sa navzájom potrebujú. Samozrejme, Číne a Rusku sa to nepozdáva, ale americký dolár je vyššia karta. A vyššia karta vždy berie. Aspoň v dvoch krajinách. Korupcia, chudoba a ropa s plynom sú rozhodujúce fenomény svetovej politiky. Gumový Biškek Len Kirgizsku Američania za využívanie leteckej základne Manas ročne platili prenájom 45 mil. amerických dolárov. Ďalších 25 mil. dolárov za palivo. Keď si k tomu pripočítame ešte 200 mil. USD, totiž takú výšku má bezúročný úver, bleskovo poskytnutý po Astane Kirgizsku, sa vyjasnieva. Aby Manas ostal Manasom. Ide zhruba o 60 percent úrovne štátneho rozpočtu krajiny, takže sa nie je čomu diviť. Prezident Kurmanbek Bakijev operatívne zmenil svoj astanský názor. Ministerka zahraničných vecí Kirgizska Roza Otumbajeva záležitosť uzavrela zaobalenejšie: „...prijaté vyhlásenie z Astany je začiatkom dialógu, nejde o koniec družby...“ Čo ešte ponúkol Kirgizsku americký minister obrany Donald Rumsfeld, nie je jasné. Dá sa tušiť, že to boli ešte akési regionálne garancie. Celkovo Kirgizsko od roku 1991 získalo z rozpočtu USA asi 750 mil. dolárov rôznej pomoci. Pritom neďaleko Manasu legálne funguje aj letecká základňa Ruskej federácie Kant. Jej právna existencia bola zavŕšená 21. júla 2005, keď ratifikačné dokumenty podpísal prezident Vladimír Putin. Dušanbe bez názoru Nie je jasné ani to, čo ponúkol D. Rumsfeld Dušanbe. Známe je len to, že minister zahraničných vecí Tadžikistanu Talbak Nazarov, podobne ako jeho kirgizská kolegyňa, urobil poriadok na postastanskej poličke: „...Tadžikistan doposiaľ plnil svoje povinnosti, ktoré na seba prijal v roku 2001 pred krajinami antiteroristickej koalície a neplánuje tento stav meniť....“ Jasné a nedvojzmyselné! Neoblomný Taškent V Uzbekistane sa vyvinula situácia inak. Taškent aktívne realizoval proces vytláčania Američanov z Chanabadu. Až po jeho zavŕšenie. Najskôr dostali termín. Do 180 dní sa zbaliť. Od 21. novembra 2005 je letecká základňa K2 prázdna a veliaci anglický jazyk je zatiaľ minulosťou. Mnohí tvrdia, že neústupnosť I. Karimova je dôsledkom udalostí v Andižane, jeho okolie však tvrdí opak. Čo bolo skôr, vajce alebo sliepka? Faktom je, že Pentagón splatil svoj dlh, ale nedal Taškentu žiadne politické garancie, ktoré by mu umožnili oddýchnuť od hrozby zrejúcej farebnej revolúcie. Naopak, mäkké plece našiel I. Karimov po Andižane v Pekingu a najmä v Moskve. Analytici z International Crisis Group vo svojej správe č. 38/2005 bijú na poplach: „...Rusko a Čína, ktoré rozhodne podporili prístup Karimova, ignorujú fakt jeho zhubnej ekonomickej politiky a politický prístup, ktorý vytvoril podmienky na vznik islamistickej opozície...“ V druhej polovici novembra 2005 sa v médiách objavila informácia, podľa ktorej Taškent od 01. januára 2006 zakázal prelety lietadiel NATO vo svojom vzdušnom priestore. Predstavitelia Bundeswheru, ktorého letecká základňa zatiaľ funguje v uzbeckom Termeze na hranici s Afganistanom, znervózneli. V Berlíne však vec zhodnotili rýchlo a správne. Ak bolo toto rozhodnutie reakciou Uzbekistanu na sankcie EÚ voči Taškentu, tak treba konať. Aj konali a s Taškentom sa dohodli. Termez, kde operuje približne 300 nemeckých vojakov, zväčša špecialistov z armády bývalej NDR, bude naďalej plniť svoje funkcie. Bez obmedzenia! To znamená, že bude naďalej zabezpečovať tyl pre asi 2 200 vojakov nemeckého kontingentu operujúcich v Afganistane. Nemecká strana sa zaviazala, že okrem platieb prenájmu zaistí modernizáciu infraštruktúry letiska v Termeze. Samozrejme, tu si na svoje prídu aj nemecké komerčné spoločnosti, ktoré s Uzbekistanom, nehľadiac na Andižan, neustále a vcelku úspešné obchodujú. Taký Siemens sa napr. po rekonštrukcii medzinárodného letiska Taškent presúva na uzbecké železnice. Určite niečo urobí aj v Termeze. Teraz z iného súdku. Minister vnútra Uzbekistanu Zokir Almatov sa spokojne lieči v jednej kliník v Hamburgu. Pritom je prvým zo skupiny 15 uzbeckých politikov, pre ktorých sa v rámci sankcií víza do krajín EÚ stali akože nemožnými. Na zozname je preto, lebo velil zásahu v Andižane. A čo ľudia...? Tí v Chanabade nepatria medzi najspokojnejších. Ide o chudobný kraj, kde väčšina z nich pracovala na základni a mali na miestne pomery vysoké a hlavne stabilné príjmy. Nechápavo nad odchodom vojakov krútia hlavou. Na druhej strane sa však tvária ako správni patrioti a zväčša pod tlakom karimovovskej propagandy tvrdia: „...konečne odišli, len sa nad nami vyvyšovali....“ Jedným dychom pritom sprisahanecky dodávajú: „...už si to boli pozrieť ľudia z Moskvy....“ Prvá ľudská radosť sa dá pochopiť, pretože to tak bolo! Skutočne sa správali ako nadľudia. V chudobnom Chanabade alebo v Taškente v hoteli Dedeman. Bolo im to jedno. Tá druhá je trochu zložitejšia. Chokim Karšinského rajónu, kde sa nachádza Chanabad Saifulla Chajrullaev niekoľko dní po odchode amerických vojakov, 22. novembra 2005 vyhlásil: „...s odchodom Američanom sa zlepšila nálada ľudí...“ Lenže presilu sovietskej nostalgie asi skoro pretromfne výsledná cifra na výplatnej páske. Nehovoriac o tom, o akej valute bude reč. Pred Ruskom sa otvorila možnosť realizácie jej geopolitickej hry. Zdá sa, že V. Putinovi táto hra zachutila. Ak však Rusko a USA budú naozaj súperiť, pre Strednú Áziu to nebude dobré. V prevahe bude islamský fundamentalizmus a geopolitické ambície Číny. To však nikto nechce. A nič to nemení na tom, že Moskva má nateraz v Uzbekistane regionálne a energetické procesy pod palcom. Nadlho! Autor je spolupracovník týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984