Dane a sociálna spravodlivosť II.

Aké sú názory slovenskej spoločnosti na sociálnu spravodlivosť, sociálne spravodlivú spoločnosť, chudobu a nerovnosti v spoločnosti, na solidaritu a jej nástroje? Akú úlohu zohrávajú dane vo vzťahu k sociálnej nerovnosti a ekonomickému rastu?
Počet zobrazení: 2663

Aké sú názory slovenskej spoločnosti na sociálnu spravodlivosť, sociálne spravodlivú spoločnosť, chudobu a nerovnosti v spoločnosti, na solidaritu a jej nástroje? Akú úlohu zohrávajú dane vo vzťahu k sociálnej nerovnosti a ekonomickému rastu? Postoj k daniam v zahraničí Otázkou je, aký je vzťah slovenskej spoločnosti k daniam. Nepoznám dôveryhodný prieskum na túto tému. Neviem povedať, či názory slovenskej spoločnosti sa odlišujú napríklad od názorov českej spoločnosti. Podľa denníka Dnes z 11. novembra 2005 prieskum Centra pre výskum verejnej mienky ČR ukázal, že dve tretiny Čechov dáva prednosť tomu, aby s vyšším príjmom rástlo i zdanenie. Až 44 percent respondentov sa nazdáva, že ľudia s vysokými príjmami sú zdaňovaní nedostatočne (v súčasnosti má ČR progresívne zdaňovanie s najvyššou sadzbou 32 percent). Za kampaň za rovnú daň v nemeckých veľkých voľbách zaplatila CDU/CSU vysokú daň. Analogická kampaň Občianskej platformy v Poľsku (16-percentná rovná daň) ju odstavila od moci. Rovná daň je senzitívnou otázkou aj u toryovcov. Kenneth Clark, vyzývateľ na lídra Konzervatívnej strany vo Veľkej Británii, sa dištancoval od rovnej dane a povedal, že strana riskuje stratu dôveryhodnosti, ak si osvojí túto pravicovú ideu z USA. Doslova povedal: „Je to neokonzervatívna americká idea, ktorej nie som veľký prívrženec“ (Financial Times, 19/09/05). Entuziazmus toryovcov prechovávaný v strane počas 40 rokov schladili experti z Lombard Street Research (Financial Times, 7/10/05), podľa ktorých by rovná daň bola politickou samovraždou. Vypočítali, že 27 miliónov daňových poplatníkov by na tom stratilo a naopak 3 milióny najbohatších daňových poplatníkov, ktorí platia polovicu všetkých daní z príjmov, by na tom získalo. I keď táto idea vznikla v USA, nikdy sa v USA nepresadila. Po voľbách v roku 2004 G. Bush vymenoval panel poskladaný z odborníkov obidvoch hlavných strán (Republikánskej a Demokratickej strany) so zámerom navrhnúť zmeny v daňovom kódexe, aby dane boli priateľskejšie k úsporám a dividendám. Panel eliminoval najkontroverznejšie konzervatívne názory ako napr. jednoduchú rovnú daň (pozri „Too sensible to survive“, The Economist, 22/10/05). Slovensko a dane Prečo prešla rovná daň na Slovensku tak hladko? Podľa prieskumu, ktorý uskutočnil Štatistický úrad SR asi v r. 2001, slovenská spoločnosť nie je v problematike daní dosť vzdelaná. Pokus napraviť tento nedostatok (pozn.: televízny seriál „Dane naše milované“ – vzdelávací program v STV) bol zámerne diskreditovaný a „oznámkovaný“ zlou známkou ako negatívny pokrok v reformách. V publikácii Hodnotenie ekonomických a sociálnych opatrení, apríl 2000 – december 2001, hodnotiaca komisia zložená z analytikov finančných inštitúcií, think-tankov, redaktorov odborných periodík a ekonomických redakcií denníkov, podnikateľov, zástupcov akademickej obce, stavovských a medzivládnych organizácií dostal známku -30,6 (z intervalu - 300 až 300). V komentári hodnotiacej komisie bolo poukázané „na nekritické vnímanie funkcie štátu a daní“. Práve nedostatočné chápanie úlohy daní v slovenskej spoločnosti ma viedlo k verejnému vyjadreniu, že dane nemôžu byť referendovou otázkou. Môžu byť a sú referendovou otázkou napr. vo Švajčiarsku. Kampaň za zníženie priamych daní sa tu nestretla s pozitívnou odozvou v referende, lebo volič si dokázal spočítať, kto na znížení viac získa a kto viac stratí. Príznačný bol plagát, na ktorom boháč žobral s cylindrom položeným na zemi a ošumelý okoloidúci mu hádzal doň mince... Dane a európska solidarita Európska solidarita sa uplatňuje prostredníctvom mechanizmu, ktorý prerozdeľuje časť národných daňových príjmov cez európske fondy na urýchľovanie vyrovnávania vnútorných rozdielov v členskom štáte a na dobiehanie za priemerom EÚ (konvergenčný proces). Vyhnime sa otázkam o efektívnosti využitia európskych fondov, efektívnosti spoločnej poľnohospodárskej politiky a pod. a teda i otázkam, či formy európskej solidarity sú vždy racionálne. Nové členské štáty si nárokujú také rozdelenie európskych fondov, ktoré by tieto procesy odstraňovania regionálnych rozdielov a proces konvergencie urýchlili. Hospodárske noviny 19. októbra 2005 v článku Hranice európskej solidarity informovali o roztržke pri delení švajčiarskej pomoci určenej na konvergenčné ciele pre 10 nových členov EÚ, čo rozhorčilo Grécko, Španielsko a Portugalsko, ktoré si tiež nárokovali svoj podiel. Podľa HN to vicepremiér Pál Csáky označil za prejav národného egoizmu Madridu, Lisabonu a Atén. Nové členské štáty chápu európsku solidaritu (voči tomu ťažko namietať) ako solidaritu bohatších s chudobnejšími. Lenže len na úrovni medzištátnej... Okrem toho si nepripúšťajú, že nemôže ísť iba o „nastrčenú ruku“. Nové členské štáty vstúpili do EÚ s nízkou mierou zdaňovania podnikov a niektoré s rovnou daňou. To vyvolalo v starých členských štátoch negatívne reakcie. Namietali proti nízkemu zdaňovaniu podnikov, ktoré interpretujú ako daňový dumping, ktorý neoprávnene zvýhodňuje podniky v štátoch s nízkymi daňami a je formou nekalej daňovej súťaže. „Staré“ členské štáty sa nechcú zúčastniť na daňovej súťaži, lebo by to prehĺbilo ich rozpočtové deficity. Okrem toho nízke dane považujú za jeden z faktorov tzv. outsourcingu, t. j. delokalizácie investícií zo starých do nových členských štátov EÚ. „Odchod“ investícií do nových členských štátov zvyšuje nezamestnanosť, sociálne a rozpočtové napätie v starých členských štátoch EÚ. Zrušenie progresívneho zdanenia v niektorých nových členských štátoch, ktoré zvýhodnilo bohatých, viedlo švédskeho premiéra k nasledujúcemu výroku: „Asi si myslia, že vo Švédsku, vo Fínsku a v Dánsku budeme vyberať vysoké dane a posielať tieto peniaze do východnej Európy, aby tam mali triedu bohatých, ktorá dane neplatí.“ Nemecká kancelárka Angela Merkelová presviedča Európsku úniu, aby posielala menej peňazí krajinám s nízkymi daňami. V programe novej nemeckej vlády figuruje téza: „Vláda sa bude aktívne usilovať o európsku harmonizáciu vymeriavacieho základu daní a bude žiadať prísnejšie pravidlá proti neférovej daňovej súťaži.“ Inými slovami, daňový dumping sa ukazuje byť ako vážne ohrozenie európskej solidarity a v konečnom dôsledku sa môže obrátiť proti tým členským štátom, ktoré ho praktizujú. Súťaž vs. harmonizácia Daňová súťaž je otázkou, ktorá sa intenzívne diskutuje už desiatky rokov. OECD do roku 2000 uskutočnilo mnohé praktické kroky smerujúce proti nekalej daňovej súťaži. Po roku 2000 sa tento proces zo známych dôvodov v OECD zastavil a v určitej redukovanej, resp. modifikovanej podobe sa k nemu navrátilo až v nadväznosti na tragické udalosti z 9/11/2001. V EÚ dva štáty – Británia a Írsko – presadili národné veto o. i. v daňovej politike do Európskej ústavy. Názory na daňovú súťaž v EÚ sú rôzne. Časť štátov, resp. vlád ju podporuje (napr. Británia, Írsko), časť ju pokladá za škodlivú, a to z viacerých spomínaných dôvodov. Protikladom daňovej súťaže je daňová harmonizácia, a diskusia o nej je rovnako protirečivá. Táto diskusia je i viac štruktúrovaná: ide o harmonizáciu daňových základov alebo i daňových sadzieb? Kým európske firmy by nepochybne mali úžitok z harmonizácie daňových základov, mnohé vládne elity z ideologických dôvodov i tento krok odmietajú. V Európskej komisii dochádza v otázke harmonizácie daňového základu k rozkolu napríklad medzi komisárom pre dane Lászlóm Kovácsom a komisárom pre vnútorný trh Charlie McCreevym, keď prvý je za a druhý proti. Globálna daňová politika Jednou z foriem realizácie sociálnej solidarity v globálnom meradle je poskytovanie rozvojovej pomoci z rozvinutých štátov do rozvojových štátov. I keď medzinárodný záväzok rozvinutých štátov je poskytovať 0,7 percenta z HDP na rozvojovú pomoc, tento záväzok splnilo iba niekoľko európskych štátov. Na to, ako sa dopracovať k tomuto kvantitatívnemu cieľu, sa navrhujú nové schémy prerozdeľovania, napr. daň z lietania, atď. SR ako nový členský štát EÚ tiež prevzala na seba povinnosť prispievať na rozvojovú pomoc. Členstvo v EÚ teda „núti“ vládne elity nových členských štátov k účasti na globálnej solidarite, na vytváraní sociálne spravodlivejšej spoločnosti v globálnom meradle bez ohľadu na to, či takýto projekt je konzistentný s hodnotovým vybavením tej-ktorej vládnej elity, ba častokrát v protiklade s cieľmi domácej politiky. Tento paradox je dôsledkom doterajšieho zlyhania v osvojovaní si európskych hodnôt mnohými vládnymi elitami nových členských štátov a bude ho potrebné prekonať bez ohľadu na ich politické zafarbenie. Prednáška odznela na diskusii organizovanej Progresívnym fórom a Klubom Nového slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984