Aké bolo Salazarovo Portugalsko? (2)

Samuel P. Huntington definuje v knihe Třetí vlna tri tzv. vlny demokratizácie. Po prvej vlne podľa neho nasledovala spätná vlna, ktorú odštartoval Mussolini svojím pochodom na Rím v roku 1922.
Počet zobrazení: 1880

Samuel P. Huntington definuje v knihe Třetí vlna tri tzv. vlny demokratizácie. Po prvej vlne podľa neho nasledovala spätná vlna, ktorú odštartoval Mussolini svojím pochodom na Rím v roku 1922. Nasledoval nástup ďalších nedemokratických režimov, okrem iného aj v Portugalsku, kde sa v roku 1926 po 16 rokoch trvania republiky dostala k moci vojenským pučom skupina generálov. V roku 1930 založil Salazar svoju Uni?o Nacional, Národnú úniu (NU), ktorá bola dlhú dobu jedinou politickou stranou v Portugalsku. Všetky ostatné strany, ktoré otvorene kritizovali režim, boli zakázané. Nie príliš autonómna strana nemala masový charakter, bola iba politickým nástrojom Salazara, ktorý tak chcel paralyzovať extrémistické tendencie v spoločnosti a dištancovať sa od opozičných elementov. Cieľom Národnej únie bolo slúžiť národu; nikdy sa nemala stať stranou, lebo „je vedená vyšším cieľom – národ organizovať“. Politické strany Zo začiatku malo isté postavenie opozičné hnutie Monarchistická myšlienka, ale časom uvoľnilo miesto iným opozičným silám. V novembri 1932 boli definitívne zrušené ostatné strany vrátane Katolíckeho centra a NU sa stala jediným legálne uznávaným politickým organizmom. K NU sa muselo pripojiť fašizujúce odborárske hnutie modrých košieľ – Integristická strana advokáta Rulaa Preta. V roku 1943 bolo založené MUNAF (Hnutie národnej antifašistickej jednoty, Movimento da Unidade Nacional Antifacista) s programom reštaurovania demokracie. Tieto sily využili krátke obdobie liberalizácie a v roku 1945 sa zoskupili do MUD (Hnutie demokratickej jednoty, Movimento da Unidade Democrática). Voľby však mali prebehnúť už v celkom nedemokratickom prostredí a tak ich MUD bojkotovala. Silný komunistický prúd taktiež reprezentovala ilegálna PCP (Portugalská komunistická strana). Opozícia však bola nejednotná, neodhodlala sa k žiadnej väčšej sprisahaneckej akcii a orientovala sa skôr na umiernený odpor voči režimu. V 50. rokoch sa odštiepilo ľavicové krídlo MUD a vytvorilo MND (Národne demokratické hnutie, Movimento Nacional Democrático), ktoré spolupracovalo tak s mládežníckymi organizáciami MUD, ako aj s komunistickou PCP. Bývalý prezidentský kandidát generál Humberto Delgado založil v roku 1958 MNI (Nezávislé národné hnutie, Movimento Nacional Independente) ako opozičnú stranu, ktorá vznikla zo svojho volebného tábora. Delgado potom odišiel do Brazílie, ale už v roku 1959 založil spolu s H. Galvaem nový orgán zjednotenej opozície nazvaný predbežne JILN (Nezávislý výbor národného oslobodenia, Junta Independente de Libertaçăo Nacional). V spolupráci s MNI vzniklo MMI (Nezávislé vojenské hnutie, Movimento Militar Independente). Salazar si mohol dovoliť vypočuť výzvu demokratickej opozície, aby uznal liberalistické organizácie okrem komunistov. Márne sa mu ponúkala ADS (Demokraticko-sociálna akcia, Acçăo Democrátioc-Social). Na konci šesťdesiatych rokov potom predák ASP (Portugalská socialistická akcia, Acçăo Socialista Portuguesa) dr. Mário Soares v Paríži dohaduje s vedením komunistickej strany taktiku a formu pokračovania opozičných akcií, ktoré by viedli k demokratizácii režimu. Väčšina však preferuje skôr militantne revolučnú orientáciu. Ďalšie pokusy ASP z roku 1966 o vytvorenie lojálnej opozície uznané samotným Salazarom narazili na neochotu vlády diskutovať a na aktivite PIDE. Za Salazarovej vlády neexistovala opozícia len na území samotného Portugalska. Nemenej výrazné opozičné a predovšetkým národnooslobodzovacie a separatistické hnutia pôsobili v zámorských krajinách. Najdôležitejšími boli Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), Front za oslobodenie Mozambiku (FRELIMO) a Africká strana nezávislosti Guiney a Kapverdských ostrovov (PAIGC). Okrem týchto síl stál FPLN (Vlastenecký front národného oslobodenia, Frente Patriótica de Libertaçăo Nacional), ktorý bola založený v Ríme v roku 1962 ako jednotná základňa protisalazaristického odboja. Klasifikácia systému Väčšina autorov sa zhoduje v tom, že Salazarova éra je obdobím autoritatívneho režimu. Nie všetci sa však riadia rovnakou klasifikáciou a typológiou. Samotný Salazar vo vyhlásení pre tlač svoj režim charakterizoval slovami: „Je ako fašistická diktatúra autoritatívna a zavrhuje demokratické princípy v národných i sociálnych otázkach. Od fašistickej diktatúry sa však odlišuje svojimi metódami.“ Raymond Aron rozlišuje tri typy neústavne pluralitných režimov. Prvý je zameraný skôr proti pluralite strán než proti ústavnosti. Druhý typ je nepriateľský voči pluralite strán, ale praje jednej revolučnej strane, ktorá by splývala so štátom (Hitlerovo Nemecko). Tretí typ je tiež nepriateľský voči pluralite strán a uznáva len jednu revolučnú stranu, no cieľom tejto revolučno-monopolistickej strany je teoreticky zjednotiť spoločnosť do jednej triedy (komunizmus). Portugalsko patrí k prvému typu. Salazar neprijíma ústavu parlamentného typu, ale usiluje sa obmedziť moc štátu a zabezpečiť autonómiu sociálnych útvarov. Režim tvrdí, že vládnuci nie sú všemocní, ale sú podriadení zákonom, morálke a náboženstvu. Režim akceptuje prirodzenú rozmanitosť rodín, korporácií, oblastí, jednotu udržuje pomocou silného štátu, ale nie neobmedzeného. Fakt, že Salazarov režim nie je fašistický, potvrdzujú i Stammen a Berg-Schloser, keď Salazarovo Portugalsko zaradzujú do typu „statickej oligarchie“. U tohto typu politického systému nie je legitimita založená na transcendentnom základe, vláda sa viac a viac opiera o kontrolu prevádzanú konkrétnymi štátnymi mocenskými zložkami, ako sú vojsko, polícia, tajná služba atď. (PIDE, Národný pracovný štatút). Moc je pritom sústredená do rúk politického vodcu. V zmysle ochrany záujmov národa a v spojitosti s kolonizačnou érou možno teda hovoriť o autoritatívnom štáte so silným korporativizmom a existujúcim nacionalizmom. Autoritársky režim Radka Lainová hovorí o amalgáme nacionalizmu, katolicizmu a autoritatívneho spôsobu vládnutia. Všetko možno podľa nej zahrnúť do hesiel ako Boh, národ, vlasť, autorita, rodina a práca. Salazarovým cieľom potom bol autoritatívny a korporatívny štát. Zdôrazňoval postavenie elity: „Neverím v rovnosť, ale v hierarchiu. Ľudia si podľa mňa majú byť rovní pred zákonom, ale je nebezpečné priznať všetkým rovnaké politické práva.“ Vzorom pre všetko bola „rodina, sociálna bunka par excellence, autorita a hierarchia...“ Dôležitý je tiež postreh, že autoritatívny režim podkopáva parlamentný život a zakazuje politické strany, ale nedokáže vytvoriť vedúcu masovú stranu, o čom hovoria autori Vladimíra Dvořáková a Jiří Kunc. Korporativizmus bol ako pojem do istej miery zdiskreditovaný práve pre svoje súvislosti s fašizmom (Komora korporácií v Mussoliniho Taliansku). P. C. Schmitter ho definuje ako zastupiteľský systém, v ktorom sú konštituované prvky organizované v rámci obmedzeného počtu jedinečných, povinných, nesúťaživých a hierarchicky riadených skupín, ktoré sú funkčne špecializované (od seba oddelené), štátom uznané alebo schválené (prípadne i vytvorené) a ktorým je zaručená autonómna monopolná reprezentácia v špecifických oblastiach. (uvádza politologička Blanka Říchová v knihe Přehled moderních politologických teórií.) Všeobecnejšiu definíciu uvádza Oxfordský slovník svetovej politiky: „...charakteristický spôsob organizovaného záujmu, slúžiaci k ovplyvňovaniu štátnej politiky.“ Noël O´Sullivan hovorí, že väčšina súčasných autorov používa pojem korporativizmus v obmedzenom zmysle na označenie posunu politického ťažiska z parlamentného systému na rozhodovanie prostredníctvom zástupcov troch veľkých skupín, ktorí ovládajú modernú priemyselnú spoločnosť: pracovnú silu, kapitál a trh. Korporativizmus vo fašistickom význame je celkom pochopiteľný iba v rámci všetko zahrňujúcich vízii organickej, duchovne zjednotenej a morálne obrodenej spoločnosti. Portugalsko teda bolo krajinou usilujúcou o čo najvyššiu mieru korporativizmu, ale tá nebola v praktickej rovine dosiahnutá. V prípade Portugalska nemožno hovoriť ani o fašistickom korporativizme. Portugalsko nebolo fašistickou krajinou, išlo o čisto autoritársky režim, ktorý je do istej miery originálny a z iných typov režimov okrajovo preberá niektoré znaky, no nestráca pritom svoju vlastnú identitu alebo neprekračuje „svoje hranice“ od autoritárskeho typu k typu totalitnému. Neexistencia vodcu Španielsky politológ Juan José Linz definuje autoritatívny režim pomocou niekoľkých kritérií. Prvým kritériom je limitovaný politický pluralizmus (limitovaný monizmus), keď režim povoľuje inštitucionalizovanú politickú participáciu. Strana je tu využívaná iba ako nástroj moci a nie ako teleso moci, ako je to práve v totalitných systémoch. Postavenie a úloha Uniăo Nacional a Salazarov prístup k nej sú toho dôkazom. Druhým kritériom je absencia intenzívnej či extenzívnej politickej mobilizácie. A skutočne v priebehu Salazarovej éry nedochádzalo v Portugalsku k žiadnym demonštráciám sily a podpory režimu, Salazar sám popularitu neznášal a na verejnosti vystupoval len v najnevyhnutnejších prípadoch. Mobilizácia bola využívaná len v určitých fázach režimu, čo celkom zodpovedá Linzovej teórii. Menovať možno prejavy Salazara v prvých rokoch jeho vlády a zosilňovanie jeho popularity štátnou tlačou po konci druhej svetovej vojny, keď bol všeobecne glorifikovaný ako záchranca Portugalska pred hrôzami vojny. Treťou podmienkou je neexistencia vypracovanej a vodcovskej ideológie. I táto podmienka je splnená, zvlášť ak prihliadame na fakt, že režim poukazoval na všeobecné hodnoty (patriotizmus, úloha rodiny a náboženstva, ekonomický rozvoj a podobne) a neuchyľoval sa k žiadnej ideologickej rétorike (okrem červeného nebezpečenstva komunizmu a marxizmu). Štvrtou Linzovou podmienkou a kritériom autoritatívneho režimu je moc vodcu, ktorý ju uplatňuje vo vnútri formálne zle a v nejasne definovaných, no predvídateľných hraniciach. Napokon i táto podmienka je splnená, keď zvážime premiérovo postavenie podľa ústavy a jeho skutočnú moc, ktorá bola nepomerne väčšia, ako mu explicitne vymedzovali zákony krajiny. Salazarova moc bola skôr mocou implicitne a nepriamo vyjadrenou. Napríklad zasadania Rady ministrov neboli také časté, ako vyžadovala situácia, Salazar ich zvolával len zriedka a skôr preferoval osobný styk s jednotlivými ministrami, lebo tak mohol lepšie uplatniť svoju moc. Salazar bol po celú dobu zároveň i ministrom financií a v kľúčovej dobe si podržal i ministerstvo kolónií a ministerstvo obrany a zahraničia. Prezident vždy pochádzal z radov Salazarových stúpencov vo vnútri Národnej únie. Napríklad v roku 1943 stačil len Salazarov podpis na to, aby Spojenci získali na užívanie leteckú základňu na Azorských ostrovoch. Linz ďalej delí autoritatívne režimy vnútorne. V tomto delení potom Salazarov režim spadá do kategórie organicko-etatistických režimov, čo potvrdzuje napríklad existencia korporácií, profesných združení, odborov a organický charakter samotného systému, ďalej tomu zodpovedná malá miera mobilizácie, nízka ideologizácia a obmedzený pluralizmus. Autor je študent Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Článok je prebraný z českého dvojmesačníka Listy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984