Zaspal som pri rátaní hviezd
Už dvadsaťsedem zväzkov vyšlo vo vydavateľstve Ikar v edícii Odeon zameranej na literatúru, ktorá dodáva knižniciam celého sveta úctu a vážnosť. Čo by to však bolo za svetovú edíciu, keby v nej chýbalo meno jedného z najpopulárnejších autorov druhej polovice minulého storočia?! Reč je o nositeľovi Nobelovej ceny za rok 1982 – Gabrielovi Garcíovi Márquezovi. Ešte v tomto roku mohla slovenská čitateľská verejnosť siahnuť po autorových posledných knihách Román môjho života a Spomienky na moje smutné pobehlice. Najnovšia publikácia vydavateľstva sa vracia do šesťdesiatych rokov, teda do obdobia, keď vznikol Márquezov najznámejší román Sto rokov samoty. Ide o súbor siedmich poviedok, ktoré tomuto románu predchádzali a ktoré po ňom nasledovali. Zbierka Pohreb Veľkej Matróny pomenovaná podľa rovnomennej krátkej prózy sa verne pridŕža poetiky magického realizmu. V súčasnosti sa autor odkláňa od pôvodnej tvorivej koncepcie, napriek tomu jeho čitateľská úspešnosť neustále stúpa, veď najčerstvejšie Spomienky na moje smutné pobehlice sa v hispanofónnych krajinách rozširovali aj v pirátskych vydaniach. Nie je to len poetologický rámec, ktorý dodáva Márquezovi túžbu po neobyčajnom literárnom chronotope. Ako dobrý rozprávač totiž dokáže upútať „obecenstvo“ svojím štýlom, jedinečnou hrou so slovami. V poviedkach zbierky netreba hľadať zázračno; je všade navôkol. Racionalita a logika sa riadia absurdným, fantastickým a magickým. Iba v tomto surreálnom priestore môžu spoločne jestvovať „práčky zo San Jorge, lovci perál z Cabo de Vela, rybári s čereňmi zo Ciénagy, lovci krabov z Tasajery, čarodeji z Mojany, robotníci salín v Manaure, harmonikári z Valleduparu, krotitelia koní z Ayapelu, zberači papáje zo San Pelaya, prekárači z La Cuevy, ľudoví básnici a speváci z Bolívarových saván, šibali z Rebola, vesliari od rieky Magdalény, perohryzovia z Mompoxu, (...) potulní cirkusanti s akrobatom na visutej hrazde, čo viacráz preletel so bzukotom ponad hlavy davu“. A nielen oni, i „úbohá žena, čo si od detstva rátala tlkot srdca a nestačili jej už číslice“, či „Jamajčan, ktorý trpel nespavosťou, lebo ho rušil zvuk hviezd“ alebo „námesačník, čo v noci vstával, aby zničil to, čo urobil cez deň“ sú pozadím tohto bohatého mýtického a rozprávkového sveta. Stret ireálneho a skutočného nemusí byť vždy sprevádzaný zrážkou dvoch odlišných dimenzií. V magickorealistickej literatúre sa tieto dva elementy vedia zlúčiť do jednej rovnorodej látky, do snového tkaniva. Načrtávajú sa nové vektory, ktoré však z hľadiska iného, neexaktného pohľadu vypovedajú o človeku oveľa pravdivejšie, oveľa skutočnejšie. Exotika tejto nevšednej reality vyviera z folklóru multikultúrneho prostredia Karibiku, kde na seba vzájomne pôsobilo viacero etník a civilizácií. Akoby dejiny Latinskej Ameriky celkovo vystihovala prvá poviedka – kronika o Veľkej Matróne. Vo výstrahe „pre budúce generácie“ v explicite autor zjavne naráža na postkoloniálnu éru oblasti plnú diktátorských a mocichtivých snáh. Paradoxne však potom vyznieva Márquezovo dlhodobé priateľstvo s Fidelom Castrom Ruizom, hlavným predstaviteľom komunistickej totality na „Ostrove slobody“. Veľkej Matróne, „zvrchovanej vládkyni nad ríšou Maconda“, je dovolené všetko, dokonca si počas omše „nemusela pokľaknúť ani pri pozdvihovaní, aby si nezašpinila sukňu lemovanú holandskými čipkami a naškrobené spodničky s volánmi“. „Na základe svojej hegemónnej vôle za mierových čias ustanovovala a zosadzovala kanonikov, prideľovala prebendy a sinekúry a bdela nad blahom svojich prívržencov, a to bez ohľadu na to, či musela použiť intrigy alebo volebný podvod. V búrlivých časoch Veľká Matróna tajne prispievala na vyzbrojenie svojich prívržencov a verejne podporovala ich obete.“ Nie je jej vzdialené ani feudalistické správanie v podobe práva prvej noci a vyberania daní. Implicitná irónia sa prejavuje v hyperbolizácii a legendizácii Veľkej Matróny ako symbolu najvšeobecnejšieho princípu, ktorý si príde na veľkolepý pohreb uctiť od prezidenta republiky cez „nadprirodzené mocnosti“ až samotný rímsky pápež. Márquez svoj štýl ozvláštňuje jemnou barokovosťou prejavujúcou sa v prehnanej ornamentálnosti, ozdobnosti a v rozsiahlejších syntaktických konštrukciách. Dodáva tak textom patričnú hĺbku, starobylosť a nekonečnosť. Nie je to ani štylizácia ani klam, len maľby, na ktoré sa dá neustále dívať a vždy v nich nájsť niečo nové, niečo obohacujúce. Autorovi sa darí pôsobiť na čitateľov i senzuálne, prostredníctvom zmyslov. V poviedke More strateného času začalo more „za prvých marcových nocí rozvoniavať ako ruže“. Vôňa sa postupne šíri celým textoma dotvára atmosféru zvláštneho. Pre postavy žijúce na pobreží neznamená nič iné, len „Božiu výstrahu“, ktorá so sebou prináša kurióznych ľudí, kuriózne situácie a správanie. „Chcem mať pred smrťou istotu, že ma zahrabú do zeme ako poriadneho človeka (...). A jediný spôsob, ako túto istotu získať, je odísť inam a poprosiť dakoho, aby ma pochoval zaživa.“ Na kuriozitách Márquez nešetrí. Napríklad v poviedke Veľmi starý pán s obrovskými krídlami Pelayo „musel napínať zrak, aby dovidel do zadnej časti dvora, kde sa niečo pohybovalo a stonalo. Podišiel bližšie a až vtedy zistil, že je to starec, ktorý ležal na bruchu v blate a darmo sa namáhal vstať, lebo mu v tom bránili obrovské krídla“. Márquez vie, ako nahliadnuť do duše, ako ju potešiť, ako sa s ňou zhovárať. Jeho poviedky z Maconda a iných snových krajov predstavujú literárnu imagináciu prvej kategórie. Sú to otvorené svety, ktoré sa vzájomne prekrývajú a – hoci atypickým spôsobom, cez obrazotvorný a fantazijný aspekt – riešia problémy dnešného človeka. Pri čítaní máte pocit, akoby ste rátali hviezdy. Môže sa vám stať, že podobne ako Tobiáš z Mora strateného času sa do nich započítate a zistíte, „že od minulého decembra pribudli ďalšie tri“. Autor je študent lingvistiky a literárnej vedy na FFUK v Bratislave (MÁRQUEZ, Gabriel García: Pohreb Veľkej Matróny. Bratislava: Ikar, 2005.)
