Britom sa zlé sny menia na realitu

Britská Labouristická strana si privodila riadnu hanbu. Na výročnej konferencii v Brightone usporiadatelia násilne vyviedli zo sály člena strany, ktorý vyslovil nesúhlas s ministrom zahraničia Jackom Strawom. Keď sa chcel vyvedený delegát vrátiť naspäť, zadržala ho polícia na základe protiteroristického zákona. Kto mal byť ten potenciálny terorista? 82-ročný Walter Wolfgang, nemecký židovský utečenec z roku 1937 a člen Labouristickej strany celých 57 rokov. Brutálne správanie k 82-ročnému starcovi, ktorý pred takmer šiestimi desaťročiami prišiel z totalitnej nacistickej diktatúry do bašty slobody, akou bol Albión, snímali televízne kamery a pohotovo ich aj odvysielali. Je smutné, že verejnoprávna BBC zaostala v informovaní za súkromnými televíznymi stanicami. Medzi verejnosťou to zanechalo horkastý dojem, že zasiahla dlhá ruka vlády. Tak či onak mohli milióny televíznych divákov vidieť, že starý pán nedal svalovcom bezpečnostnej služby zámienku vidieť v ňom nebezpečného teroristu. Nevykrikoval, negestikuloval, neskákal, nehrozil a nevydával posmešné zvuky. Pokojným a zreteľným hlasom iba vyriekol hodnotenia ako „nonsense“, a „that´s a lie“, čiže „nezmysel“, „to je lož“. Reagoval nimi na tie pasáže prejavu šéfa rezortu zahraničia vlády Jej Veličenstva, v ktorých Jack Straw omieľal reči, ktorým väčšina jeho spoluobčanov už dávno neverí. Že totiž že Spojené kráľovstvo je v Iraku z toho dôvodu, aby pomáhalo novej legitímnej irackej vláde pri stavaní základov stabilného, bezpečného a demokratického štátu. Pri vyvádzaní na pohľad vetchého starčeka v okuliaroch z rokovacej sály sa ho zastal neďaleko sediaci stranícky funkcionár Steve Forrest. Drsní muži súkromnej bezpečnostnej služby najatí usporiadateľmi násilne vyviedli aj jeho. Steve Forrest i ďalší očití svedkovia potvrdili vizuálny dojem, že starý pán reagoval na prednášanú vládnu propagandu so slabou hlasovou intenzitou s nízkym priestorovým dosahom. Na to, aby prekričal profesionálneho orátora za mikrofónom, nemal tento osemdesiatnik dosť fyzických síl. Aj keby ich zo seba vydoloval, nedopúšťal by sa ničoho, čo by sa vymykalo z dlhej tradície výročných zhromaždení Labouristickej strany. Jej členská základňa pozostávala od nepamäti z príslušníkov robotníckej triedy, remeselníkov, drobných obchodníkov a odborárov, čiže vrstiev, ktoré sa v slobodných pomeroch konštitučnej monarchie zvykli vyjadrovať priamočiaro a hlasno. Výkriky, piskot, citoslovcia, onomatopoické slová a neartikulované zvuky patrili vždy ku zvukovej kulise straníckych zhromaždení. Pretrvávajú aj v dnes Dolnej snemovni britského parlamentu, kde sa ctihodní poslanci neraz častujú výrazmi presahujúcimi hranice slušnosti. V zápale debát je to však tradične považované za prijateľnú sprievodnú atmosféru priebehov rečnenia a debát. Aj poslanecká imunita má za poslanie poskytnúť poslancom beztrestnosť, aby mohli rozprávať, čo sa im len zachce. Na straníckych grémiách zvykli mať schopní rečníci záľubu predvádzaní sa a v pretekoch v pohotovosti a v schopnostiach vtipne odbíjať bonmotmi krikľúňov. Medzi takýchto orátorských virtuózov patril aj Tony Blair, ktorého presvedčovacím schopnostiam odolávalo len málo oponentov. Mať v sále hrobové ticho bývalo na konferenciách Labouristickej strany nemysliteľné. Ak by publikum mlčalo, cítili by sa všetci ako v surrealistickom dusivom pantomimickom predstavení. Mnohých radových členov labouristickej partaji hnevá, že New Labour, čiže noví labouristi zrodení z transformácie ľavicovej strany na stredoľavú pod vedením Tonyho Blaira, sa v ostatných dvoch rokoch stali spupní a nervózni. Niektoré novinové titulky dokonca hovoria o paranoickom chovaní súčasného blairovského vedenia, ktoré potláča disent a kritiku. Labouristi v súčasnosti nemajú na politickej scéne rovnocenného protivníka a nemusia sa báť o udržanie politickej moci. Stali sa štátostranou a zdá sa, že sa podľa toho aj správajú. Očividne nestrpia kritiku na citlivé témy, akým je Irak, kde Whitehall nástojí na nereálnej interpretácii minulosti, súčasnosti a budúcnosti britského vojenského angažovania. Nové protiteroristické zákony poskytujú vláde a jej bezpečnostným zložkám právomoci, ktoré priam lákajú k zneužívaniu. Briti dlho neverili, že ich krajina, ktorú považujú za najdemokratickejšiu na svete, by mohla skĺznuť na úroveň diktatúr a pomáhať drakonickými zákonmi pri udržiavaní jedinej správnej, t. j. vládnou práve propagovanej línie. Boj proti vonkajšiemu nepriateľovi – islamistickým teroristom – sa vďaka protiteroristickým zákonom zlieva s bojom proti vnútornému nepriateľovi, t. j. všetkým britským občanom, ktorí si dovolia nahlas kritizovať neomylnosť vlády. Protiteroristické zákony sa stávajú pohodlnými elastickými nástrojmi, ktorými možno represívne postihnúť každého Brita, bez ohľadu na jeho vek, pohlavie, rasu, náboženské a politické presvedčenie. Každého. Aj 82-ročného nemeckého antifašistu a člena Labouristickej strany. Blair sa mu síce ospravedlnil, ale nesľúbil, že podobné excesy sa nezopakujú znovu. Autor je analytik medzinárodných vzťahov