India hľadá ľudskú tvár globalizácie

Keď dolná komora indického parlamentu odhlasovala prijatie nového zákona o programe zaručujúcom každej vidieckej rodine prácu aspoň na sto dní v roku, vyvolal vo svete rôznorodé odozvy.
Počet zobrazení: 1460

Keď dolná komora indického parlamentu odhlasovala prijatie nového zákona o programe zaručujúcom každej vidieckej rodine prácu aspoň na sto dní v roku, vyvolal vo svete rôznorodé odozvy. India búra v posledných rokoch posledné prekážky plného otvorenia sa globalizácii a mnohých pozorovateľov preto prekvapuje, že novým zákonom akoby zavádza prvky sociálneho štátu. Ide proti duchu doby? Pácha ekonomickú samovraždu?

Nový zákon s plným názvom The Rural Employment Guarantee Bill (RUGB) zaručuje minimálnu dennú mzdu vo výške 60 rupií (1,40 dolára). Navyše, s „politicky korektnou“ tretinovou kvótou miest vyhradených pre ženy. Zákon má po schválení v hornej komore a podpísaní prezidentom vstúpiť do platnosti v októbri alebo novembri. Najľudnatejšia demokracia na svete by sa tak vyšvihla v rozvojovom svete na poprednú priečku v rebríčku ochrany chudobného vidieckeho obyvateľstva pred krajnou biedou a hladom.

70 percent z 1,1 miliardy indického obyvateľstva žije na vidieku a práve táto masa robí indickej vláde veľké starosti. Nežije sa jej vôbec idylicky vidiecky a doterajší priebeh globalizácie jej priniesol len málo úžitku. 48 percent indických detí trpí podvýživou (táto štatistika sa ale vzťahuje na všetky deti, vrátane tých, ktoré žijú v mestách). Len o jedno percento je nižší podiel matiek, ktoré sú anemické, a to už pripomína skľučujúce pomery typické pre subsaharskú Afriku.

Na druhej strane sa India zaraďuje medzi troch najväčších nákupcov zbraní na svete. Má tretiu najpočetnejšiu armádu planéty a enormné investície do obrany odôvodňuje bezpečnostným ohrozením zo strany susedného Pakistanu, ktorý sa stal jadrovou mocnosťou a nepodpísal Dohodu o nešírení jadrových zbraní (NIP). Ako platiaceho zákazníka si Indiu predháňajú všetci najväčší predajcovia zbraní. Osobitný záujem o vojenské zbližovanie prejavili Spojené štáty, ktoré s Indiou uzavreli dohodu o súčinnosti v civilnej jadrovej oblasti napriek tomu, že nie je signatárom NIP. Obe krajiny prehĺbia vojenskú spoluprácu a spoločný boj proti terorizmu. To sú pojmy dosť široké a elastické.

Najväčšia spokojnosť vo Washingtone však vládne nad odhodlaním vlády v Dillí urýchliť začleňovania indického hospodárstva do globalizačných procesov. Tie vraj už umožnili zreteľne sa vymaniť z biedy asi 200 miliónom príslušníkov strednej vyššej triedy. Ich vzostup do postavenia spotrebiteľov dosahujúcich úroveň konzumu vo vyspelých štátoch má slúžiť ako žiarivý príklad zmysluplnosti protrhových reforiem. Ak by mala India iba tristo miliónov obyvateľov a dvom tretinám z nich by sa tak krásne darilo, bola by vychvaľovaná blahodarnosť globalizácie oprávnená. Ak však drvivá väčšina z 1,1 miliardy bojuje dnes rovnako ťažko ako pred pol storočím o každodenné fyzické prežitie, nedá sa vyhnúť úvahám o protirečivých dosahoch protrhových reforiem.

Otázkou, ako pomôcť nemajetným vidieckym vrstvám, sa trápia všetky indické politické strany a zdá sa, že dospeli k spoločnému názoru, ktorý na pohľad prekvapí. Domnievajú sa totiž, že vystavenie vyše polmiliardy vidiečanov napospas nemilosrdným dôsledkom sociálneho darwinizmu a voľnej hry trhových síl by bolo nezodpovedné, pretože bez zásahu štátu by väčšina z nich zostala odsúdená na stály hlad a biedu. Pre vládu v Dillí predstavujú ich stámiliónové množstvá mohutný spiaci zdroj ohrozenia stability federácie.

Rast HDP v Indii nedosahuje so šiestimi až siedmymi percentami ročne raketové tempo susednej Číny, ale dáva vláde v Indii dostatok sebavedomia na to, aby sa odvážila vyčleniť časť rozpočtu na spomínaný sociálny program pre rozvoj zamestnanosti na vidieku. Zdroje vo výške okolo 9 miliárd dolárov ročne sa majú pumpovať do vidieckych oblastí počas najbližších piatich rokov a potom sa zbilancujú výsledky. Vláda si od programu sľubuje, že uchráni vyše 60 miliónov indických vidieckych rodín pred hladom, keď bude každej rodine poskytovať každoročne sto dní zamestnania s minimálnym príjmom. Stodňový nárok na prácu získa len jeden člen rodiny, takže ostatní sa budú musieť naďalej usilovať pomáhať si vlastnými silami.

Medzi projekty, ktoré má na vidieku uskutočňovať vláda prostredníctvom rozsiahlej námezdnej práce, patria zavodňovacie a odvodňovacie činnosti, zalesňovanie, výstavba ciest, železníc, tunelov, mostov, kanálov, regulácia brehov riek a morí. Dajú sa považovať za veľkoprojekty potrebné pre rozvoj poľnohospodárstva, infraštruktúry a celkovej hospodárskej základne Indie. Na vybudovanej infraštruktúre záleží medzinárodným investorom a vláda v Dillí im chce takýmto spôsobom vytvoriť optimálne podmienky na vloženie kapitálu na pripravenej indickej pôde, a nie u konkurenčných štátov.

Globálne sa prelievajúci kapitál hľadí na program RUGB zhovievavo za predpokladu, že ho vláda nebude rozširovať na dlhší čas ako sto dní ročne a vynakladať na ďalšie vrstvy najchudobnejšieho obyvateľstva. Nesmie porušiť tabu globalizácie a príliš veľkoryso prerozdeľovať plody vytvoreného HDP na sociálne účely. Tak káže duch doby a kto sa mu sprotiví, musí rátať s následkami.

Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984