Niektoré zo žien roku 2004
V roku, keď Nobelovu cenu za literatúru získala autorka, ktorej písanie sa označuje ako „ženské“, bol sfilmovaný a do našich kín sa dostal aj druhý diel denníka ženy - Bridget Jonesovej. Na začiatku článku, ktorý má spomenúť významnú kultúrnu udalosť uplynulého roka, pokúsim sa navrhnúť vysvetlenie prečo je Bridget Jonesová natoľko populárna. Druhý diel denníka slobodnej (t. j. nevydatej) tridsiatničky Bridget Jonesovej sa od prvého dielu neveľmi líši. Pripomeňme si najprv diel I: Bridget Jonesová, nevydatá tridsiatnička, si hľadá partnera. Kým rodina sa snaží zblížiť ju s bohatým a solídnym, ale zároveň ťarbavým a nudným Markom Darcym, zapletie sa Bridget so svojím šarmantným a vtipným, ale zároveň nespoľahlivým a prelietavým šéfom Danielom (konflikt bohatý a solídny, ale ťarbavý a nudný versus šarmantný a vtipný, ale nespoľahlivý a prelietavý je taký častý, že ho hodno označiť za archetypálny). Po romantickom výlete na vidieckom sídle nastáva rozuzlenie: Bridget odhalí Danielovu neveru a naviac sa dozvedá, že Daniel kedysi zviedol aj bývalú ženu Marka Darcyho (a to krátko po ich svadbe). Šťastiu Bridget Jonesovej a Marka Darcyho teraz už nič nestojí v ceste: Prvý diel sa končí vo chvíli, keď Bridget Jonesová získava to, čo celý čas hľadá: Partnera. Bridget Jonesová je tu na nerozoznanie podobná práve Paule a – aká náhoda – tiež Brigite, postavám tohtoročnej nositeľky Nobelovej ceny Elfriede Jelinek. Keby druhý diel skutočne nadväzoval na prvý, opisovala by tu Bridget Jonesová radosti a starosti života v spoločnej domácnosti s partnerom Markom Darcym: Mark Darcy je zaneprázdnený úspešný obchodník, ktorého partnerka by sa mu mala vzorne starať o domácnosť. Sťažnosti Bridget Jonesovej na to, ako musí ráno pripravovať raňajky, žehliť košele, udržiavať byt uprataný pre prípad dôležitej návštevy či zriekať sa posedení s kamarátkami (Shazer a Jude) v prospech snobsky nudných spoločenských príležitostí by ľahko vystačili na niekoľko sto strán. Mohol by sa tu zjaviť aj Daniel II, veselý a bezstarostný vetroplach a Bridget Jonesová by pokušeniu buď podľahla alebo nepodľahla. V druhom dieli je však všetko ináč: Hoci prvá kapitola je ešte náznakom práve vymenovaných starostí (kým Mark Darcy spí, predstavuje si Bridget Jonesová, čo mu pripraví na raňajky, až kým si neuvedomí, že doma nič nemá a nerozhodne sa ísť na kávu a cigaretu do blízkej kaviarne), situácia sa onedlho skomplikuje: Niekoľko hlúpych nedorozumení zapríčiní, že Mark Darcy Bridget Jonesovú opustí a Bridget Jonesová je tam, kde bola. Všetko sa môže začať od začiatku. Iste to nie je náhoda a Helen Fielding, autorka Bridget Jonesovej, vie, čo robí. Vlastnosťou Bridget Jonesovej, o ktorej sa nazdávam, že je zodpovedná za jej kúzlo, je totiž nezaradenosť. Nezaradenosť je pre Bridget Jonesovú väčším bremenom ako napr. „nedostatok lásky“. Bridget Jonesová si uvedomuje, čo znamená mainstreamový životný štýl ženy v jej veku a neschopnosť zúčastniť sa ho pociťuje ako handicap. Je jej nepríjemné zúčastňovať sa bez mužského doprovodu podujatí, na ktorých sú jej rovesníčky v mužskom doprovode, keď jej Mark Darcy do zamestnania pošle ruže, viac ako prejav lásky ju teší, keď si kyticu všimne čo najviac spolupracovníkov, na víkendový výlet na horách sa neteší ani tak preto, že strávi čas s Markom Darcym, ako preto, že „tak sa to robí“, že „také ženy“ na „také výlety“ chodievajú, pričom „také ženy“ sú reprezentované Rebekou: štíhlou, úspešnou, vždy usmiatou, vypočítavou, rafinovanou. Toto rozdelenie sveta na „Bridget Jonesové“ a „tie ženy“ považujem za základný moment príbehu a zároveň jeho úspechu (naznačuje to aj sama autorka, ktorá knihu venuje „To the other Bridgets“). Dajme tomu, že na svete sú teda dva druhy žien: Bridget Jonesové a „tie ženy“. Kým Bridget Jonesové sú škaredé, hlúpe a neúspešné, sú „tie ženy“ krásne, inteligentné a úspešné (a: Kým Bridget Jonesové sú ešte v tridsiatke slobodné t. j. nevydaté, sú „tie ženy“ vydaté či prinajmenšom zasnúbené). Ak by to takto bolo, bol by aj úspech denníka Bridget Jonesovej ľahko vysvetliteľný: Ponúkal by totiž Bridget Jonesovým spoločnosť, poskytoval by im nádej, že nie sú na svete samy a naviac, že keď sa ich hovorkyni, Bridget Jonesovej, podarilo prekročiť magickú hranicu a získať občianstvo krajiny „tých žien“ (lebo jej sa to samozrejme podarí), iste sa to podarí aj nejednej, ak aj nie hneď všetkým z nich. Lenže: Čím sa líši Bridget Jonesová (ako predstaviteľka Bridget Jonesových) od Rebeky (ako predstaviteľky „takých žien“)? Je síce pravda, že nevie, kde je Nemecko, ale ani správanie Rebeky nesvedčí o jej inteligencii. Bridget Jonesová pracuje v televízii, býva v londýnskom byte, má primeranú sociálnu sieť (kamarátky všetkého druhu, kolegov, pracovné kontakty), pochádza zo solventnej rodiny a niekoľkokrát odmieta nápadníka, pretože túži iba po Markovi Darcym. Ak by Bridget Jonesové mali tvoriť protiklad „tých žien“, ktoré sú štíhle, úspešné, vždy usmiate, obklopené tiež štíhlymi, úspešnými a vždy usmiatymi ľuďmi (v lepšom prípade mužmi), mala by typická Bridget Jonesová vyzerať ináč. Zdá sa skôr, že Bridget Jonesová, ktorá je úspešná, usmiata (a podľa údajov o telesnej váhe na začiatkoch denníkových záznamov netrpí ani chorobnou nadváhou), obklopená rovnako úspešnými a usmiatymi ľuďmi (niekedy aj mužmi) sa so svojou úspešnosťou a usmiatosťou nevie identifikovať. Nedokáže vnímať samu seba, svoje vlastné správanie a vlastnú situáciu, nedokáže sa s „tými ženami“ stotožniť, hoci má na to, podľa objektívnych ukazovateľov (postulovaných, samozrejme, kontextom: Nechcem tvrdiť, že sa tu jedná o všeobecne platné kritériá!) plné právo (zamestnanie, sociálna sieť, záujem mužov). Vlastné správanie opisuje skreslene, takže vyznieva ako karikatúra. „Chybou“ (v tomto zmysle) Bridget Jonesovej je jej prehnaná sebareflexia. Nazdávam sa, že úspech Bridget Jonesovej tkvie práve v tom, že ponúka možnosť identifikácie sa ženám, ktoré (z akéhosi dôvodu) nie sú schopné identifikovať sa samé so sebou. Netrúfam si uhádnuť, z čoho táto neschopnosť identifikácie samého so sebou pramení. Dalo by premýšľať o všeobecnej spoločenskej klíme, ktorá sebareflexii praje (napríklad prostredníctvom všadeprítomných kamier), ale hoci sú takéto asociačné skoky príťažlivé, sú na tomto mieste snáď príliš trúfalé. Úspech Bridget Jonesovej však vypovedá o tom, že to nie je v súčasnosti ojedinelý fenomén. A hoci sa denník Bridget Jonesovej dá nazvať (a nazýva sa) „ženským“ čítaním, dá sa opýtať, či tu máme dočinenia s „typicky ženským“ fenoménom. Nie je to skôr tak, že určitým spôsobom znevýhodnené skupiny majú tendenciu interpretovať ľubovoľnú nepohodu ako dôsledok svojej znevýhodnenosti (resp. príčiny svojej znevýhodnenosti)? Iný príklad nájdeme aj v debute Daše Čejkovej Manželka, v dielku, ktoré iste tiež možno kategorizovať ako „ženskú literatúru“. Kniha Daše Čejkovej, ktorá debutuje vo vydavateľstve L.C.A. vďaka umiestneniu v literárnej súťaži Poviedka, je zhodou okolností tiež denníkom, tentokrát denníkom ženy Alice Richterovej, ktorá v terminológii Bridget Jonesonovej patrí skôr k „tým ženám“: Nemá ešte ani tridsať rokov a je už manželkou a matkou na materskej dovolenke, pričom rovnako, ako je Bridget Jonesová obmedzovaná svojou slobodou a túži po istote, je Alica Richterová obmedzovaná svojou istotou a túži po slobode, a rovnako, ako príčinou (ľubovoľného) nešťastia Bridget Jonesovej je neprítomnosť muža (konkrétne Marka Darcyho, pričom iní muži sa nerátajú), je príčinou nešťastia Alice Richterovej naopak prítomnosť muža (najmä vlastného muža Eugena, pričom iní muži sú dokonca žiadaní). Bolo by pochopiteľné, keby Alica Richterová vinila manžela za neporiadok v byte či azda za materské povinnosti, je však nezrozumiteľné, prečo je Eugen zodpovedný za jej nadváhu: „Za všetko môže Eugen! Túžim po šťastí, po normálnom ženskom šťastí, spokojnosti a ocenení. A pretože mi môj muž dokáže navodiť len ďalší a ďalší pocit frustrácie, žena Alica, poďho aspoň raz za týždeň do cukrárne.“ (Daša Čejková: Manželka, L.C.A., 2004). Rovnako, ako sebaodcudzenie Bridget Jonesovej snáď nie je typicky ženským fenoménom, nie je výlučne pre ženy príznačná ani kompenzácia emocionálnej frustrácie jedlom. Avšak žena ako príslušníčka „znevýhodnenej“ skupiny obyvateľstva môže svoju nepohodu (spôsobenú napríklad nadváhou) pripisovať práve príčine svojej znevýhodnenosti, ergo: svojmu ženstvu. Namiesto riešenia, že ženstvo je príčinou nešťastia žien, ponúkam alternatívu: Život ľudí býva niekedy neradostný. Život ako taký prináša väčšie aj menšie nešťastia, zdroje nepohody, nespravodlivosť, negatívne emócie v najširšom zmysle a príslušnosť k ľubovoľnej akýmkoľvek spôsobom znevýhodnenej skupine poskytuje možnosť vysvetlenia: Cudzinci sú nešťastní, lebo sú cudzinci, homosexuáli sú nespokojní, lebo sú homosexuáli, ženy sa trápia, lebo sú ženy, blondíny majú smolu, lebo sú blondíny, atď., atď.. Nechcem popierať, že rôzne skupiny sú skutočne znevýhodňované (ináč by tu postulovaná racionalizácia vlastne nemala žiadny reálny základ a, ako vieme, bez vetra sa ani lístok na strome nepohne). Nechcem spochybňovať ani to, že na znevýhodňovanie rôznych skupín treba v spoločnosti svedomito a trpezlivo upozorňovať. Keďže sa však vďaka Elfriede Jelinek dá povedať, že „ženské písanie“ je tohto roku viditeľnejšie, náhodne som vybrala z tohtoročnej ponuky „ženskej kultúry“ dve diela, ktorých „ženskosť“ som sa snažila spochybniť v prospech všeobecnejšej „ľudskosti“. Autorka je spisovateľka
