Knihy

Tri filmové poviedky Petra Jarchovského inšpirované knižkami jeho priateľa Petra Šabacha, podľa ktorých vznikli scenáre k Hřebejkovým retro-filmom Šakalí léta, Pelíšky a Pupendo (PASEKA), budú istotne zaujímavé pre každého, kto mal možnosť snímky vidieť. Nájdeme v nich slávne rockenroly Ivana Hlasa i nemenej slávnu scénu merania medveďa, hádku o noky a knedlíky i pána Krausa, ktorý „dáva boľševikovi rok, maximálne dva“. Bolo by však voči týmto textom nespravodlivé, keby sme ich považovali iba za doplnok k filmom, „príručku“ pre tých, ktorí sa chcú osviežiť vtipnými dialógmi a znovu byť vtiahnutí do horúcich (miestami aj trochu nostalgických) spomienok na atmosféru a bizarnosť totalitných rokov. Jarchovského filmové poviedky sú súčasne i príkladným predstaviteľom svojbytného žánru, ktorý leží na pomedzí literárneho a filmového sveta, a ako také poskytujú čitateľom okrem radosti z príbehu tiež neobvyklý pohľad do tvorivej dielne filmového scenáristu. Petr Jarchovský (1966), absolvent Filmovej a televíznej fakulty FAMU, odboru scenáristika a dramaturgia, je dosiaľ známy predovšetkým ako autor filmových scenárov. Na tej istej fakulte dnes pôsobí ako pedagóg. Na prvý pohľad sa zdá, že o Shakespearovi už bolo toho napísané toľko, že nie je možné prísť s niečím novým. Stanley Wells sa zaoberá Shakespearom už päťdesiat rokov, je odborný shakespearológ a predsa jeho Večný Shakespeare (BBART) je písaný tak zrozumiteľne a napínavo, že ho s rovnakým potešením môžu čítať vysokoškolskí profesori ako aj diváci, ktorí majú o tohto jedinečného dramatika záujem. Nový je teda autorov prístup, a aj keď sa mu nepodarilo rozlúštiť tajomstvo osemnástich rokov (čo robil Shakespeare než prišiel do Londýna), dozvieme sa napríklad aspoň podrobnosti o jeho školskej výučbe a znalostiach. Autor tiež dokladá, ako Shakespeare ovládal spisovateľské remeslo, úžasne bohatý jazyk, ako geniálne všetko, čo napísal (hry, básne, epické poémy), dokázal postaviť na kontraste tragického a komického, vážneho a humorného. Pre čitateľa bude jedným z najväčších prínosov tejto knihy aj to, ako autor sleduje osudy Shakespearovho diela po jeho smrti. Netušili sme, že vlastne celé dve storočia sa jeho hry hrali iba v prepisoch iných dramatikov, v ich úpravách, kde zmizli niektoré zápletky, postavy i celé nádherné partie. A tak vlastne Shakespeara v celej veľkosti rehabilitovalo až 19. a 20. storočie. O tom svedčí i prístup prekladateľov a inscenátorov, pre ktorých bol Shakespeare neraz tvrdým orieškom. V knihe Zrod moderného Japonska (SLOVART) rozoberá Ian Buruma najosudovejšie roky japonskej histórie, obdobie takých dramatických premien, aké prežila máloktorá krajina. V priebehu len niečo vyše 100 rokov – odo dňa, keď komodor Matthew Perry priplával na svojich čiernych lodiach – sa toto ostrovné cisárstvo z doby pred industriálnou revolúciou pretransformovalo na expanzívnu, militaristickú diktatúru, ktorá v podstate vytlačila z Ázie britskú, francúzsku, holandskú aj americkú nadvládu – a potom klesalo do úplného úpadku, aby sa napokon vynorilo ako demokracia pseudozápadného štýlu a ekonomické dynamo pod silným americkým vplyvom. Čo vysvetľuje búrlivé seizmické zmeny, ktoré tak násilne vrhli tento malý ostrovný národ na javisko sveta? Ian Buruma vidí príčiny čiastočne v tom, že ide o históriu novo zjednoteného národa, ktorý mal pocit, že musí dobehnúť tradičné západné mocnosti ako Nemecko a Taliansko: proces, ktorý predstavoval okrem kolonizačnej expanzie navonok aj vnútornú kultúrnu konsolidáciu a prepracovanie spoločného dedičstva. Japonsko bolo zároveň vždy veľmi otvorené importu dobrých myšlienok a súčasne veľmi citlivé na to, aby ich vplyv prešiel karanténou. Táto bipolárna zmätenosť mala dramatické následky, ktoré pretrvávajú až dodnes.