Minulosť a budúcnosť Severnej Kórey
Čínsky múr sa stal symbolom pokusov krajiny o izoláciu od vonkajšieho sveta. Takto sa však nesnažili izolovať iba Číňania, ale aj Japonci a Kórejčania. Príčina je už menej známa. V 16. storočí sa Filipíny stali španielskou kolóniou. Je všeobecne známe, ako španielski kolonizátori zaobchádzali s Indiánmi v Amerike. Menej sa vie, že rovnako kruto zaobchádzali aj s Filipínčanmi. Správy o tom sa dostali do Číny, Japonska a Kórey a vyvolali oprávnenú nedôveru voči Európanom. Iba Japonci v druhej polovici 19. storočia našli cestu, ako si osvojiť výdobytky (najmä technické) európskej civilizácie, no zároveň si zachovať svoju identitu a kultúru. Čínska cesta k vyriešeniu tohto problému bola ešte zložitejšia a v najtragickejšej situácii sa ocitla Kórea. Už sme písali o tom, že rusko-japonská vojna sa viedla aj o to, ktorá z týchto mocností dostane pod kontrolu Kórejský polostrov. Rusko chcelo získať kontrolou nad Kóreou vytúženú cestu k teplým moriam. Pre Japonsko bola zasa Kórea základňou na budúce výboje na ázijskom kontinente. Je zbytočné namáhať si fantáziu, ako by asi vyzerala nadvláda cárskeho Ruska nad Kóreou, o necelé polstoročie sa ukázalo, kam severnú časť Kórey dostal vplyv ZSSR. Japonskí kolonizátori Kóreu úplne izolovali od sveta. Ich nadvláda uchovala niektoré negatívne tradície: nedôveru voči cudzincom, strach z vplyvu ich kultúry, zbožnú úctu voči tým, čo symbolizovali krajinu. Treba pripomenúť, že kórejčina patrí k izolovaným jazykom, ktoré sa líšia od iných. Lingvisti zatiaľ nedokázali zaradiť tento jazyk do žiadnej jazykovej rodiny. Ešte pred začiatkom nášho letopočtu sa Kórea dostala pod kultúrny vplyv Číny. Okrem iných vplyvov Kórejčania prevzali čínske písmo (ktoré však neskôr doplnili o vlastné) a konfuciánsku filozofiu. Vďaka svojej polohe bola Kórea akýmsi mostom, kadiaľ prenikala čínska kultúra do Japonska. Kórea má ďalšiu zvláštnosť, ktorou sa vyznačuje oproti iným krajinám východoázijského regiónu. Je skoro úplne etnicky homogénna. Na Kórejskom polostrove žije vyše 95 % Kórejčanov a neveľkú národnostnú menšinu tvoria Číňania. Vývoj po druhej svetovej vojne Hoci USA mali v druhej svetovej vojne napokon voči Japoncom drvivú technickú prevahu, predsa len japonská armáda vedela klásť taký tuhý odpor, že Američania mali citeľné straty. Preto sa USA snažili, aby do vojny proti Japonsku vstúpil aj Sovietsky zväz. Po porážke nacistického Nemecka k tomu došlo. Nebolo to však zadarmo. ZSSR požadoval obnovenie tých pozícií, ktoré malo cárske Rusko v regióne pred vojnou s Japonskom v roku 1904. Obeťou tejto dohody sa však stala aj Kórea. Jej severnú časť mali okupovať sovietske vojská, južnú časť zasa Američania. Demarkačnou líniou bola 38. rovnobežka. Tušil vtedy niekto, že táto deliaca línia sa v budúcnosti stane hranicou nepriechodnejšou, než bol povestný Berlínsky múr? Obe strany mali pripravenú svoju garnitúru politikov. Američania bývalého poradcu posledného kórejského cisára Li Syn-mana a Sovieti zasa Kim Ir-sena. Obaja títo lídri mali spoločné to, že boli horlivými kórejskými nacionalistami, v tragickej miere ich delila túžba byť vládcom celého polostrova. Kórejská vojna Rozdelených krajín bolo v 20. storočí niekoľko. V Európe Nemecko, v Ázii Čína a Vietnam. Toto rozdelenie bolo dôsledkom vojnového konfliktu a pokiaľ trvalo, vyvolávalo hrozbu, že sa vojnový konflikt znova obnoví. V prípade Nemecka to boli krízy okolo Berlína v rokoch 1948 a 1961. V prípade Číny išlo o konflikt medzi komunistami a čankajškovcami. Vojny vo Vietname netreba podrobnejšie pripomínať. V roku 1950 vypukla na Kórejskom polostrove vojna. Mala dramatický priebeh, plný nečakaných zvratov. Najprv severokórejská armáda obsadila skoro celý polostrov s výnimkou okolia prístavu Pusan. Lenže Američanom sa podarila nečakaná vyloďovacia operácia v tyle severokórejskej armády, ktorej ostávala jediná možnosť – rýchly ústup k hraniciam. Keď už hrozila jej konečná porážka, zasiahli Číňania a vojna sa zastavila tam, kde sa začala, na 38. rovnobežke. Svet podľa Orwella Už sme písali o tom, že Mao Ce-tung v Číne vytvoril ideológiu „počínšteného marxizmu“, ktorá rešpektovala tamojšie pomery; napríklad robotnícka trieda tvorila v Číne pomerne veľmi malú časť obyvateľstva. Rozpory medzi čínskymi a sovietskymi komunistami existovali dávno pred druhou svetovou vojnou, fakty o tom zverejnili Sovieti, keď sa konflikt stal všeobecne známym. Podobne ako Enver Hodža v Albánsku dokázal šikovne manévrovať medzi Moskvou a Belehradom, až nakoniec získal sovietsku podporu, a až Chruščov uverejnil fakty o mimoriadne despotickej povahe tamojšieho režimu. Kim Ir-sen analogicky dokázal manévrovať medzi Moskvou a Pekingom. V čase, keď sa vzťahy medzi ZSSR a Čínou natoľko zostrili, Severokórejčania deklarovali povestnú „večnú družbu“ aj s Moskvou, aj s Pekingom. Lenže v čase, keď sa odhaľovala „protimarxistická“ povaha maoizmu, Kim Ir-sen nahradil marxizmus-leninizmus ideológiou „čučche“. Kim Ir-senove diela boli prekladané do mnohých jazykov vrátane českého. Veľvyslanectvo KĽDR posielalo tieto propagačné materiály na rôzne inštitúcie (vrátane vysokých škôl) v celom bývalom Československu. V dobe, keď sa u nás viedol tvrdý ideologický boj proti revizionizmu a oportunizmu, každý, kto mal na to chuť, si mohol prečítať diela vodcu, o ktorom sa síce tvrdilo, že je naším spojencom, ale ktorého názory mali s vtedy panujúcou oficiálnou ideológiou veľmi málo spoločné. Mimochodom, keď som písal tento článok, preveroval som si na internete, či sa k našej téme neobjavilo niečo nové. Zistil som, že na adrese www.kcckp.net/en/great/Guid.php sa nachádza oficiálny informačný sajt KĽDR. O ideológii čučche sa tu hovorí:“ The Democratic People’s Republic of Korea is guided in its activities by the Juche idea authored by President Kim Il Sung.“ (Kórejská ľudovodemokratická republika sa riadi vo svojich aktivitách ideou čučche, ktorú vytvoril prezident Kim Ir-sen.) Pravda, Stalinom sa Kim Ir-sen nechal inšpirovať v iných oblastiach. Kým v Číne a vo Vietname bol zachovaný rozsiahly súkromný sektor, Severná Kórea prevzala stalinský model direktívneho riadenia ekonomiky, kde mal kľúčové miesto strojárenský priemysel, a najmä tá jeho časť, ktorá sa orientuje na výrobu zbraní. Navyše sa v Severnej Kórei nachádzali a nachádzajú gulagy, ktoré sú možno ešte horšie než gulagy zo stalinských čias. Hoci Kim Ir-sen deklaroval jednotu kórejského národa, presadil reformy, ktoré ju vážne narušili. Kórejčania totiž (podobne ako Japonci) používali národné písmo kombinované s čínskymi znakmi. Kim Ir-sen nariadil používať výlučne kórejské národné písmo. Takže dnes by síce Juhokórejčan mohol čítať severokórejský text, no Severokórejčan by už nerozumel juhokórejskému. Navyše sa v Severnej Kórei realizovala Orwellova pochybná vízia newspeaku. Severokórejská vláda robila takú jazykovú politiku, aby sa severná kórejčina čo najviac odlišovala od tej, ktorá sa používa na juhu. Napríklad slová označujúce nové pojmy sa na juhu preberali z angličtiny a prispôsobili sa kórejskej výslovnosti, kým na severe sa buď preberali čínske slová, alebo sa zavádzali novotvary, pokiaľ možno čo najodlišnejšie od slov používaných na juhu. Prehlbovanie rozdielov medzi severom a juhom Kým Severná Kórea prešľapovala na mieste, na juhu prebiehal protirečivý a dramatický vývoj. Tamojší režim sa spočiatku síce veľmi nelíšil od juhovietnamského v 60. rokoch, no napokon prevládli tie sily, ktoré sa usilovali o modernizáciu krajiny. Značná časť čitateľov si možno spomenie na letnú olympiádu v roku 1988, ktorá sa konala v Soule. Svet mohol vidieť nielen výkony športovcov, ale aj zábery z krajiny, ktorá už nemohla patriť k rozvojovým, ale museli sme ju zaradiť medzi moderné. Na sklonku života sa Kim Ir-sen pokúšal bojovať proti juhu organizovaním sabotáží a neskôr útokmi na kórejské lietadlá. Lenže pozorovatelia severokórejskej politickej scény upozorňovali na fakty, že ešte pred smrťou v roku 1994 sa moc Kim Ir-sena začala oslabovať. Postupne ju preberal do svojich rúk jeho syn Kim Čong-il. Záhadný vládca Na prvý pohľad sa portrét Kim Čong-ila zdá neveľmi lichotivý. Vraj je to požívačný playboy, ktorý sa dokonca panicky bojí nasadnúť do lietadla. Lenže od svojho otca sa predsa len líši viacerými vlastnosťami. Keďže mal istý čas na starosti úsek propagandy, dokázal si vytvoriť presnejšie predstavy o vonkajšom svete. Za čias mojej mladosti sa severokórejské filmy považovali za vrchol stupidity, ktoré by u nás neboli nakrútili ani za čias najtvrdšie presadzovaného tzv. socialistického realizmu. Lenže severokórejské filmy sa u nás prestali premietať vtedy, keď práve pod vplyvom Kim Čong-ila nastalo ich zlepšenie. Ako činiteľ riadiaci propagandu si uvedomil, aký veľký vplyv má film aj v jeho krajine. Udalosti v roku 1998 boli varovaním i pre severokórejské vedenie. Malo a má však v rukách niektoré tromfy. Jednak sa podarilo pre nás v nepredstaviteľných rozmeroch izolovať krajinu od vonkajšieho sveta. Radový občan nemá prakticky žiadne informácie o dianí v ostatnom svete. Vedeniu sa dodnes darí apelovať na dávne predsudky voči všetkému cudziemu. Kim Čong-il si však uvedomil, že táto situácia nemôže pretrvať dlhší čas. Jediné východisko preto vidí v zjednotení krajiny. Samozrejme, varovaním môže byť osud NDR. Preto sa snaží vytvoriť takú situáciu, aby ho brali vážne. Najsilnejším tromfom v jeho rukách sa stalo vlastníctvo nukleárnej zbrane. Severná Kórea je tak blízko Japonsku, že by mu mohla uštedriť veľmi citeľné rany. Už som spomínal nový propagačný severokórejský internetový portál. Je tam veľa pozoruhodného. Nielenže sa oficiálna ideológia čučche už nespája s menami Marx, Engels a Lenin, ale dokonca sa tam nachádza tvrdenie, že v Severnej Kórei existuje sociálnodemokratická strana. Severokórejskí diplomati môže tvrdiť, že už preto ich krajina nemôže byť komunistickou diktatúrou. Čo zmenil americký prezident Bush Za čias prezidenta Clintona došlo k pozoruhodným zvratom. Začali narastať ústretové gestá medzi Severnou a Južnou Kóreou. Navyše dokonca americkí predstavitelia mohli už letieť do Pchongjangu rokovať s Kim Čong-ilom. Tomu bolo jasné, že inak nemôže prežiť. Prezident Bush tento proces zastavil a Severnú Kóreu zaradil do povestnej „osi zla“. Občas sa objavujú správy, že sa možno vypracúva plán amerického útoku na Severnú Kóreu. Lenže takýto útok by mal nepredstaviteľné dôsledky. Severní Kórejčania už pred polstoročím Američanom názorne ukázali, ako vedia bojovať. Teraz už majú naozaj v rukách zbrane hromadného ničenia. Spomínal som nukleárne zbrane, ale hovorí sa aj o chemických zbraniach. Severná Kórea sa nachádza v oblasti, ktorú Rusko a Čína považujú za sféru svojich kľúčových záujmov. Možno sa iba dohadovať, aké následky by mal spomínaný útok na vzťahy medzi USA a týmito krajinami. Severnú Kóreu čakajú skôr či neskôr zásadné premeny. Je v záujme celého sveta i všetkých Kórejčanov, aby prebehli „nežne“ a „zamatovo“. Zdá sa, že je to želanie aj súčasného severokórejského vedenia.
