Selektívny magizmus predstieranej poviedky
Interpretačnou rukoväťou, ktorá by koncízne a adekvátne umožňovala uchopiť skriptorskú stratégiu krátkych próz Tona Tehlára, by, nazdávam sa, celkom dobre mohla byť lektúra najemblematickejších literárnych artefaktov argentínskej proveniencie. Mám tu na mysli predovšetkým triumvirát skvelých magikov vety a príbehu – Borgesa, Cortázara a Casaresa. Slovenské kultúrne prostredie, ktoré literárne vždy vďačne reagovalo na estetické pokusnícke podnety tak či onak súvisiace s magickým interpretovaním reality – napochytro si pripomeňme buď vrúcne väzby s francúzskym modernizmom, ponúkajúcim silne inšpiratívnu zmes postupov od symbolizmu a impresionizmu až po surrealizmus a dadaizmus, alebo na rurálne-lyrizujúce reinterpretácie nemeckých romantizujúcich, se- cesných a expresionistických epických „snení“ – si stále prichádza na (to) svoje – v dielach a dielkach najusilovnejších napodobňovačov a spodobňovačov (Pankovčín, Rankov, Gogár a ďalších a menších a insitnejších) juhoamerickým spôsobom tematizovanej „magickej atmosféry“ či „magickej“ stránky reality – aj v období po zbytočnými legendami opradenom nežnorevolučnom roku. A hoci sa po vojne na surrealizmus trošku pozabudlo (páni Marenčin a Mojík zostali výnimkami, miestami aj svetlými), predsa len sa dalo povedať, že v časoch normalizácie fakľu enigmatických fabúl a snových príbehov heroicky niesli ďalej nielen Slováci (Mitana, Puškáš, Jaroš, Müller), ale aj na Slovensku prežívajúci maďarsky píšuci prozaici (Grendel, Talamon). Treba však dôrazne pripomenúť, že azda okrem Alfonza Talamona sa v našich zemepisných šírkach takmer nikomu nepodarilo magizmus, magický realizmus či literárnu hernofantazijnosť recyklovať čo len trochu originálnejším, prínosnejších spôsobom. Z pôvodného, v pôvodnom prostredí prirodzeného magického realizmu (pri použití či počutí tohto termínu sa mi chlpy na tele zakaždým prudko zježia) sa u nás stala maniera a keď je raz nejaká maniera finalizovaná dostatočne presvedčivo, pôvodnému magizmu neostane nič iné, len placho expirovať. Mimochodom, neviem, či už niekto vypátral, prečo kopa mladých slovenských spisovateľov tak veľmi miluje Márqueza, Cortázara, Borgesa, Casaresa, Quirogu, Rulfa, Sépulvedu, Vargasa Llosu... Že by celá tá afinita stála na tom, čo sa kedy v Česku alebo na Slovensku preloží? Stopy vypáchnutého, stokrát prežutého a predžutého oneirizmu, živiaceho sa vždy tým, čo náš knižný trh z produkcie magických realistov ponúkne, možno identifikovať aj v próze Tona Tehlára. Tehlár ponúka slušne napísané poviedky. Slovosledy sú plynulé, humoru i fantázie je primerane. Sú to konvenčné poviedky, čiže obstojne, neofenzívne, nedeštruktívne vyrobené produkty. Cítiť z nich, že autor sa s nimi poriadne napotil. Každú jednu vetičku poobaľoval slinami trpezlivosti a akéhosi perfekcionizmu hádam aj tisíckrát. Vidno, že záväzné trichotomické členenie si vysedel naozaj poctivo. A tak z jeho poviedok často najväčšmi razí len kalkul. Kalkul vydavatelia s obľubou zamieňajú s pokorou, čiže s ústretovosťou voči čitateľom. Autor vie, aký vzor si má z klenotnice hispanofónneho literárneho magizmu vyselektovať, vie, ako má napodobňovať i zainačovať, pretože presne dokáže odhadnúť, na čom by si čitateľ zgustol. Teda špeciálny, konkrétny druh čitateľa. Ten druh, ktorý nechce byť nikým a ničím vyrušovaný. Koniec koncov, kto by chcel, však? Magizmus, ktorý je rušivý, ničí pohodu. Tehlár si to uvedomuje, a preto siaha po selektívnom, čiže hypnotickom magizme. A pokračujem vo svojom mizernom moralizovaní. Jedna zvrhlosť je podriaďovať sa očakávaniu publika a druhá podriaďovať sa vlastným očakávaniam. Ak autorovi je vopred jasné, čo má alebo čo chce od seba očakávať, tak potom sa správa vypočítavo ešte aj k sebe; odrbáva sám seba, sám sebe predvádza podenkové kaukliarske kúsky, z ktorých však v konečnom dôsledku sála už len neprekonateľný magnetizmus rutiny. Preto nenáročný čitateľ bude mať uspokojivo priemernú, komorne distingvovanú radosť z Tehlárových príbehov; vie totiž, že sa na svojho autora môže pokojne spoľahnúť za každého počasia, veď ten, skvele sa plaviaci sargassovým morom rutiny, čitateľa nepodrazí. Ale stačilo chrlenia síry. Tehlárova kniha je príjemná. Fakt, že mne sa toľká príjemnosť javí ako nepostačujúca, je môj problém. A mojím problémom zrejme zostane aj to, že z grafického hľadiska ju považujem za viac než vydarenú. Vydavateľ presne vedel, koho má vo veci výtvarného spracovania produktu osloviť. Oslovil Fera Jablonovského. Ten sa excelentne pohral nielen s menom autora, ktoré upozorňuje na tehlu, ale aj so slovom „izba“. Titul knihy (Jedna izba navyše), ako aj meno (Tehlár) poukazujú na svet stavebníctva, na stavebné materiály. Na obale vidíme časť paneláka (pravdepodobne petržalského), ktorý, ako je všeobecne známe, nie je postavený z tehál. Do tohto neveselého záberu je potom vsadený menší, no obsahom obsiahlejší, čiže panoramatický záber na pražské mosty ponorené do rannej hmly. Neviem, z čoho je postavená väčšina pražských mostov, mám však pocit, že skôr z kameňa ako z tehál. Poviedky naznačujú, že Tehlár žije v panelákovom byte, čiže s tehlou sa môže kontaktovať len prostredníctvom svojho priezviska. Tehla, z pohľadu „panelákovej civilizácie“, predstavuje „starý svet“ a spisovateľ Tehlár tým, že sa necháva inšpirovať snovosťou magického realizmu, akoby sa zmieroval so svojím anachronizujúcim vkusom. Fero Jablonovský toto zrejme dobre precítil a rozhodol sa vtipnosť grafického návrhu postaviť na zdanlivej „nepremostiteľnosti“ priekopy medzi svetom kameňa a svetom betónu. A tak sa subtílny, rafinovaný humor skĺbil s elegantne zvládnutou výtvarnou realizáciou. Udialo sa tu stretnutie betónu a kameňa, čo tehlu z hry na chvíľu síce vyradilo, no neurazilo. (Tono Tehlár: Jedna izba navyše, Signum, 2004, počet strán 165, cena: 210 Sk)
