Ľavica: chytá v krížovej paľbe

„Ľavica je v kríze.“ Posledných tridsať rokov je to tvrdenie, ktoré možno často počuť. V kríze? Jedna vec je jasná – európska ľavica sa zmenila a stále sa mení. Hľadá svoju vlastnú identitu a zdá sa, že má ťažkosti definovať ju. Čo je ľavica? V dvadsiatom storočí to bolo ľahko definovať. Znamenalo to robotnícke hnutie, intervencie štátu do ekonomiky, širokú sociálnu ochranu a a vôľu prekonať kapitalizmus. V tom najkomplikovanejšom prípade to boli dve strany – komunisti a socialisti – ktoré sa medzi sebou hádali o to, kto je hlavným reprezentantom robotníckej triedy. V najjednoduchšej forme existovala v ľavej časti politického spektra prakticky iba jedna hegemonistická strana, vo všeobecnosti socialistická či sociálnodemokratická. Dnes je ľavica „diverzifikovaná“. Má niekoľko vetiev ako olivovník. Je červeno-zelená alebo sa dokonca podobá dúhe. Má tiež menej výlučných väzieb s pracujúcou triedou a tieto väzby sú slabšie. Chce vyzerať moderne. A moderný – to znamená... liberálny? V každom prípade, ľavica musí zaujať stanovisko práve k prevládajúcemu liberálnemu modelu, pretože dnes je voči nemu v pozícii slabšieho. Dôkaz: štát blahobytu – symbol triumfu myšlienok sociálnych demokratov po kríze 30. a 40. rokov – je čoraz viac a kompletne ničený. Liberálny model Práve tento sociálnodemokratický model bol postupne spochybňovaný, hlavne krízou 70. rokov a následným rastom neoliberalizmu. Zmeny objavujúce sa v západných spoločnostiach spolu s ústupom robotníckej triedy ovplyvnili ľavicové strany nútiac ich do revízie ich politického diskurzu a rozšírenia voličstva, ktoré malo zahrnúť aj rastúcu strednú vrstvu. Tieto spoločenské zmeny vytvorili aj nové trendy v rámci ľavice. V 80. rokoch sa objavuje environmentálna ľavica a v 90. vzniká kontroverzné anti/alterglobalistické hnutie, ktoré sa teraz snaží viac inštitucionalizovať. Takéto nové hnutia sa stávajú rivalom tradičnej ľavice. Okrem toho pád komunizmu v rokoch 1989 – 1991 uštedril, paradoxne, úder aj nekomunistickej ľavici tým, že prispel k ustanoveniu liberalizmu ako nového modelu s globálnym dosahom. A hoci už o desať rokov neskôr Washingtonský konsenzus jasne nevyhovuje, liberálna teória prijatá Spojenými štátmi – vedúcou silou svetovej ekonomiky – je stále dominantnou. Výsledkom je, že byť „moderným“ a byť súčasne verný vlastným koreňom, ostať „ľavicovým“ bez toho, aby strana vyzerala zahľadenou do minulosti, sa stalo veľkou dilemou stojacou pred súčasnou ľavicou. A z toho pohľadu je možné povedať, že ľavica je v kríze – kríze identity. Dôkazom je prijatie „tretej cesty“ niektorými veľkými ľavicovými stranami, ktoré sa udialo len po veľkých porážkach a rokoch ich spochybňovania. Mimoriadne názorným je príklad transformácie britskej Labouristickej strany. Najprv bola nútene radikalizovaná thatcherizmom, potom izolovaná svojou radikalizáciou. Prípad SPD Gerharda Schrödera je určite menej extrémny, no tiež ukazuje, že v súčasných podmienkach, bez ideologického zmierenia sa, ľavica riskuje marginalizáciu. Priznanie chyby Zmena orientácie pramení z uznania chýb tradičnej ľavicovej politiky. Nielen že už nie je schopná presvedčiť voliča, kvôli rastúcemu vplyvu toku peňazí do ekonomiky sa stala obtiažnou, ak nie nemožnou, aj jej implementácia. Národné stratégie ekonomického rozvoja, ktoré boli donedávna pravidlom dokonca aj pre ľavicu oficiálne vyznávajúcu internacionalizmus, sú zastaralé. V súčasnosti globalizovaných ekonomík môže priniesť výsledky len medzinárodná spolupráca. Pre nepresvedčených môže byť knižným dôkazom neúspech Miterrandovho experimentu v rokoch 1981 – 1982. V roku 1981 si francúzski socialisti mysleli, že môžu ignorovať medzinárodnú hospodársku situáciu a sledovať čisto ľavicovú agendu. O menej ako rok boli zahnaní naspäť a museli prijať „ozdravné kroky“ – neoliberálny obrat, aby boli zachránené verejné zdroje a frank, ktorý by inak neušiel devalvácii. Aká je alternatíva? Približne v polovici 70. rokov prejavili európski socialisti a sociálni demokrati záujem o Európu. Od začiatku sa ľavica zapojila do projektu spoločného trhu, ktorý mal optimalizovať akýkoľvek vývoj na národnej úrovni. Vtedy ho znovuobjavila ako potenciálnu náhradu ohraničeným národným programom. Základnou myšlienkou bolo znovuvytvorenie všetkého, čo bolo stratené na národnej úrovni, na úrovni európskej, pri udržaní ekonomického rastu. Socialisti a sociálni demokrati skončili pri akceptovaní projektu ďalšieho socialistu, Delorsa, ktorého cieľom malo byť dotvorenie spoločného trhu, pričom nasledovať mala sociálna charta vyvažujúca silne liberálny charakter podujatia. Zvyšok ľavice bol zo začiatku nedôverčivý, najviac Zelení, no nakoniec podporili takúto Európu regulácií pôsobiacu ako garant sociálneho (a environmentálneho) európskeho modelu. Otázka moci Ako ďaleko sme sa dnes dostali vo vytváraní sociálnej Európy? Hoci Amsterdamská zmluva a Zmluva z Nice priniesli pokrok, ostávame stále ďaleko od cieľa. Kompetencie spoločenstva v sociálnych otázkach sú stále veľmi obmedzené a len o málo veciach sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou. Prečo? Európska ľavica je totiž opäť rozdelená ideologicky aj národne. V skratke – ľavica napriek svojim tvrdeniam nie je dostatočne európska. Napríklad „červená vlna“ na konci 90. rokov (medzi rokmi 1996 – 1999 bolo trinásť vlád z pätnástich členských krajín Únie prakticky naľavo, jedenásť z nich malo socialistických šéfov) mala minimálny dosah, či už ide o sociálny obsah Amsterdamskej zmluvy, alebo všeobecný vývoj sociálnej politiky na európskej úrovni. To demonštruje neochotu národných lídrov odovzdať svoje právomoci. Ďalším príkladom je Strana európskych socialistov, ktorá združuje socialistické a sociálnodemokratické strany v EÚ a v ktorej lídri jednotlivých členských strán rozhodujú o všetkom na základe svojich národných cieľov. Hoci sa rozhodnutia prijímajú v Bruseli, celý politický diskurz je národný. Lídri vládnych strán v skutočnosti idú cestou k bezprecedentnej moci, pretože rozhodnutiam prijatým v Bruseli (ktoré závisia od nich) môžu parlamenty len ťažko odporovať. Preto nemajú lídri žiaden záujem na tom, aby sa veci zmenili. Napríklad ak by sa prísna európska agenda prístupu k moci dostala stransparentnením Únie na svetlo dňa, mnohí národní politici by zistili, že sú odsunutí, keďže nehovoria cudzími jazykmi alebo dostatočne nepoznajú iné krajiny. Je to generačný problém? Európa... alebo Blair V každom prípade má európska ľavica niekoľko alternatív. Ak nechce ísť v sľapajach Blaira, ktorý je napriek ubezpečovaniam o vlastnom proeurópanstve presadzovateľom národnej suverenity, musí formulovať reálny európsky sociálny projekt a znovu prijať federalizmus, ktorý je stále formálnou súčasťou agendy väčšiny ľavicových strán. Určite sa to nestane bez obetí, no ak sa nezrodí reálna európska ľavica, potom môže dať zbohom adjektívu „sociálna“. Bez kontroly nad ekonomikou je ľavica ničím a národné hospodárske politiky sú už len ilúziou. O všetkom sa bude rozhodovať v Bruseli. Článok bol uverejnený na internetovej stránke www.caffebabel.com