Nová výzva pre ľavicové hnutie
Po pätnástich rokoch sa na Slovensku končí éra postkomunistickej ľavice. Strana demokratickej ľavice (SDĽ) sa rozhodla ukončiť svoju púť na politickej scéne a od nového roka sa spája s parlamentným Smerom. Osem krajských konferencií SDĽ v ostatných dňoch odkleplo integráciu s Robertom Ficom, ktorý napĺňa jeden zo svojich nosných politických cieľov – čo najskôr integrovať ľavicový priestor. Aby prinieslo spájanie ľavicových síl želané ovocie, je potrebné už pri formovaní nového ľavicového hnutia citlivo vnímať jeho krátku minulosť, ale zároveň by sa malo do jeho súčasnosti či blízkej budúcnosti preniesť poučenie z chýb minulých. Poučenie z minulosti Transformovaná komunistická strana v podobe SDĽ sa veľmi rýchlo stala pod svojou novou značkou akceptovateľným partnerom na slovenskej politickej scéne. Hlavne vďaka atypickému ponovembrovému fenoménu „mečiarizmu“ boli bývalí reformovaní komunisti prijateľnejším politickým partnerom aj pre strany, ktoré svoju politiku stavali na tvrdej kritike a odmietaní všetkého, čo priniesol so sebou režim spred roka 1989. Výrazne sa to prejavilo počas krízy v druhej Mečiarovej vláde (1993), keď sa weissovci dokázali veľmi rýchlo dohodnúť s Čarnogurského hnutím a svorne vytvorili dočasnú „červeno-čiernu“ protimečiarovskú koalíciu. Politicky veľmi neprezieravé rozhodnutia novej vládnej koalície, ponechanie predsedu parlamentu Ivana Gašparoviča nominovaného za HZDS, razantné zvyšovanie cien základných potravín a energií cez DPH či vypísanie konania predčasných parlamentných volieb priniesli so sebou prvú výraznú volebnú porážku pre novoformujúce sa ľavicové hnutie. SDĽ pod značkou Spoločnej voľby sa v roku 1994 len vďaka jednej desatine percenta dostala za brány Národnej rady SR. Vznik protimečiarovskej Modrej koalície pred parlamentnými voľbami 1998 tlačil vedenie SDĽ, ale i sociálnych demokratov do prijatia rozhodnutia o vytvorení neštandardnej koalície ideologicky úplne rozdielnych strán. Migašovo vedenie napriek nesúhlasu skupiny okolo Petra Weissa rozhodlo o pokračovaní v realizácii samostatnej ľavicovej politiky, čo v konečnom účtovaní prinieslo volebný úspech, ktorý bol vyjadrený v bezmála polmiliónovej voličskej podpore. Štyri roky predchádzajúceho pôsobenia v parlamentnej opozícii a značná eufória z volebného výsledku zatienili negatívne skúsenosti z účinkovania SDĽ v predchádzajúcej „červeno-čiernej“ koalícii. Silná a neodolateľná chuť vtedajšej straníckej špičky po moci vyvolala to, že ľavičiari po druhý raz v krátkej histórii vstúpili do jednoznačne pravicovej vládnej koalície, kde od začiatku hrali tretie husle a pri rozhodujúcich reformách bol ich hlas vnímaný len ako poradný. Štvorročné spoluvládnutie ľavičiarov s pravičiarmi však nepresvedčilo voličov o správnosti politiky SDĽ a tí jej to už potom pod Koncošovým vedením zrátali. Výsledok ostatných parlamentných volieb ukázal, že sa „esdeľacký“ voličský potenciál znížil z pol milióna na úroveň tridsaťtisíc voličov. V prvej Dzurindovej vláde bolo šesť ministrov nominovaných demokratickými ľavičiarmi. Ľavičiari sa podujali spravovať politicky veľmi citlivé rezorty. Išlo hlavne o ministerstvo financií, školstva či sociálnych vecí a rodiny. Škrty vo verejných financiách, ktoré od prvých dní navrhovala ministerka Brigita Schmognerová, boli najvýraznejšie a zároveň najciteľnejšie vnímané v rezortoch, ktoré riadili jej stranícki kolegovia. Tvrdá nespokojnosť verejnosti s antisociálnymi opatreniami vlády potom padala na hlavu tých, ktorí ešte pred niekoľkými mesiacmi presviedčali verejnosť o tom, že na Slovensku sa bude lepšie žiť. Poslednú šancu na odvrátenie sebazničujúceho procesu dostala SDĽ na jar roku 2000. Hlasovanie o vyslovení nedôvery predsedovi vlády Mikulášovi Dzurindovi neskončilo v pléne Národnej rady SR úspechom. V danej chvíli nedokázal prejaviť svoju politickú silu predseda SDĽ Jozef Migaš, ktorý hlasoval za odvolanie Dzurindovej vlády. Migaš mal po neúspešnom hlasovaní predstúpiť pre členov strany s jasným posolstvom!? Buď prechádza SDĽ do opozície, alebo opúšťa post predsedu strany a zároveň aj predsedu parlamentu. Nie je totiž možné byť jednou nohou v koalícii a zároveň druhou nohou v opozícii. Tato politická schizofrénia, ktorú niektorí analytici označovali pojmom „ľavicová prostitúcia“, dlhodobo oslabovala pozíciu SDĽ vo verejnosti, až ju nakoniec dostala na úroveň aktuálneho jedného percenta. Spájanie síl Po ostatných parlamentných voľbách sa slovenská ľavica ocitla pred vážnou výzvou. Spojiť svoje sily v jeden politický subjekt, alebo ostať v zajatí vlastných hier!? V uplynulom období sa na politickej scéne objavilo niekoľko pokusov o spájanie mimoparlamentných ľavicových strán pod jednu spoločnú strechu. Od začiatku však bolo jasné, že ak má byť integrácia neparlamentných strán úspešná, musia sa naplniť základné predpoklady úspechu. Medzi najzákladnejšie predpoklady patrila odpoveď na otázku lídra, na materiálne a finančné krytie aktivít strany či na schopnosť novovznikajúcej strany a jej predstaviteľov komunikovať s voličmi priamo alebo mediálne. Ukázalo sa, že mimoparlamentná ľavica nedokáže v súčasnosti vygenerovať verejnomienkovo silnú osobnosť, ktorá by sa stala lídrom celého integračného procesu. Na verejnosti sa pritom najčastejšie hovorilo o prezidentovi KOZ Ivanovi Saktorovi ako o možnom lídrovi zintegrovaných neparlamentných strán. Pesimistom tohto procesu nahrávala aj historická skúsenosť. Počet osobných konfliktov, ktorých výsledkom bolo štiepenie ľavicových strán, sa násobil priamo úmerne tomu, ako sa znižovali volebné preferencie jednotlivých strán. Vedeniam strán netrvalo dlho, kým zistili, že integrovať mimoparlamentné strany je oveľa komplikovanejšia cesta ako spájať sily so silnejším hráčom. Na rad prišli integračné rokovania so stranou Smer. Robert Fico podľa názoru viacerých analytikov dosť nečakane zmenil svoj postoj k integrácii ľavicových strán. Ešte na jar roku 2002 hovoril predseda Smeru jednoducho o „požraní“ takmer nulapercentných strán. Dnes však líder Smeru ponúkol svojím potenciálnym kolegom zaujímavejšie podmienky na politické vyjednávanie. Ide napríklad o jasne hodnotové zakotvenie Smeru, členstvo strany v Socialistickej internacionále či aktívne členstvo miestnych osobností integrujúcich strán v Smere. Tým sa vytvoril reálny priestor na skoré spojenie ľavicových síl. Napriek tomu predseda SDSS Jaroslav Wolf do dnešných dní nedokázal presvedčivým spôsobom ukočírovať svojich desať ovečiek a proces spájania ľavicových síl skôr zosmiešňuje ako posilňuje. Inak je to v prípade SDĽ, ktorá bez veľkého mediálneho hrmotu pripravuje Dohodu o spoločnom spojení oboch strán. Na váhe tejto dohody pridáva aj skutočnosť, že v prvej polovici decembra bude ratifikovaná najvyššími orgánmi oboch strán, zjazdom SDĽ a snemom Smeru. Výsledkom celého tohto snaženia by mal byť začiatok novej – jasne hodnotovo vyprofilovanej ľavice na Slovenskej politickej scéne. Nemožnosť prognózy Dnes sa nedá predpokladať, že integrácia Smeru s preferenčne skoro nepodstatnými mimoparlamentnými ľavicovými stranami prinesie ficovcom zvýšenie aktuálnych volebných preferencií. Situácia z hľadiska volebných preferencií je skôr taká, že Smer zaznamenáva výrazný rozdiel medzi takzvanými „plávajúcimi“ voličmi a voličmi „skalnými“, teda jasne rozhodnutými ísť voliť. Ukázali to nielen ostatné parlamentné voľby, ale aj historicky prvé eurovoľby. K výraznejšiemu posilneniu skupiny „skalného“ smeráckeho voliča môže prispieť spojenie so SDĽ, ktorá i v súčasnosti disponuje silným ľudským potenciálom na miestnej a regionálnej úrovni. Starostovia, poslanci zastupiteľstiev či učitelia a miestni podnikatelia sú sociológmi považovaní za dostatočné silné osobnosti, ktoré svojím názorom môžu výraznejšie ovplyvniť rozhodovanie sa voliča. Nemenej významnou otázkou je aj potenciál odborníkov schopných ponúknuť reálne zmeny tých reforiem, ktoré súčastná pravicová vládna koalícia realizuje. Pritom by malo ísť hlavne o reformy v zdravotníctve, sociálnej oblasti a aj o zmenu daňového systému. Možno predpokladať, že volič po skúsenostiach z predchádzajúcich volieb nenaletí len na prázdne bonmoty o lepšom zajtrajšku. Voličovi bude potrebné trpezlivo ponúkať iné a hlavne lepšie alternatívy riešenia tých problémov, pred ktorými stojí celá spoločnosť. Netreba však zabúdať aj na to, že pohľad voliča na problémy je zásadne iný ako pohľad politika, ktorý je deformovaný parlamentným skleníkom a médiami vytváranou realitou. Proces spájania ľavicových síl pod taktovkou Smeru je v plnom prúde. Čas a hlavne morálne schopnosti ľavicových osobností ukážu, či volič prenechá svoj hlas novému ľavicovému hnutiu. Smer nesie historickú úlohu v tom, že ďalšie výrazne sklamanie ľavicového voliča by znamenalo dlhodobý koniec pre aktívne pôsobenie strán, ktorých hodnotový rebríček je postavený na princípoch solidarity, súdržnosti, ale aj sociálnej spravodlivosti. Róbert Fico prebral na svoje plecia osud nového ľavicového hnutia. Najbližšie parlamentné voľby ukážu, či a ako svoju novú úlohu naplnil. Autor je politický analytik
