Konvergencie a divergencie ekonómie

Zatiaľ čo v prírodných vedách a filozofii došlo v 20. storočí k prehodnoteniu príčinnosti, v ekonómii je chápanie kauzality nemenné. Hoci o príčinnosť medzi ekonomickými veličinami sa vedú spory, niet pochybností, že ekonómia vie príčinnosť určiť.
Počet zobrazení: 4945
9_karikatura-m.jpg

Zatiaľ čo v prírodných vedách a filozofii došlo v 20. storočí k prehodnoteniu príčinnosti, v ekonómii je chápanie kauzality nemenné. Hoci o príčinnosť medzi ekonomickými veličinami sa vedú spory, niet pochybností, že ekonómia vie príčinnosť určiť. Bližšie preskúmanie logiky ekonomickej analýzy pritom ukazuje, že v ekonómii nie je príčina ani len teoreticky určiteľná, pričom ďalšia – spresňujúca – analýza „ekonomickú“ príčinu nielenže nespresňuje, ale ešte viac znejasňuje. Ekonómia sa tak dostáva do rétorickej polohy, v ktorej nevie ani len určiť, či sa nejaká udalosť ako Veľká Depresia naozaj stala. Určenie príčinnosti Ekonomická analýza časových radov, za ktorú Robert Engle a Clive Granger získali Nobelovu cenu (2003), má korene v prírodných vedách. Ide o pozitivistické chápanie ekonómie redukujúce realitu na číselné vzťahy. Ekonómia sa tým naoko zbavuje ideológie, keď o vývoji Hrubého Domáceho Produktu a iných veličinách nerozhoduje ani centrálny plán ani neviditeľná ruka trhu, ale čísla. Úlohou ekonómov je už iba nájsť „vzorec“, ktorý po dosadení správnych čísiel určí príčinnosť. Práve Granger vyvinul metódu určujúcu príčinnosť: ak v štatistickej rovnici ceny višní v istom časovom rozmedzí spresnia odhad ceny čerešní, cena višní Grangerove zapríčiňuje cenu čerešní. Túto metódu sparodizovali ekonómovia Thurman a Fisher, keď jej aplikovaním na počet vajec a kurčiat medzi 1930 – 1983 v USA „zistili“, že prvé bolo vajce. Tým ukázali, že štatistická analýza skôr identifikuje vzťahy medzi kvantitatívnymi veličinami ako určuje príčinnosť. Túto príčinnosť totiž, ako píše David Hume v Enquiry Concerning Human Understanding (1748), nemožno odvodiť od časovej následnosti: ak A predchádza B, A nemusí B zapríčiňovať. Rekurzívne očakávanie Všetky produkty sú viac či menej nahraditeľné. Nárast ceny akéhokoľvek produktu tak zvýši dopyt po iných produktoch, čím zvýši aj ich cenu (ak nerátame vplyv štátu). Ak napríklad višne zdražejú, ľudia kupujú viac čerešní, ktoré višne sčasti nahrádzajú. Tým sa zvýši aj cena višní. Tento mechanizmus tvorby cien je jednou z kľúčových tém teórie trhu. Ako však zdôrazňuje Robert Lucas, nositeľ Nobelovej ceny (1995), kolísanie cien závisí aj od očakávaní. Vo svojej slávnej Lucas critique (1976) píše, že vyššia ponuka peňazí – ako vyššie štátne výdaje – stimuluje ekonomiku iba vtedy, ak ľudia o tom nevedia. Ak to vedia, správajú sa, akoby štátne výdaje zvýšili ceny, čím sa ceny naozaj zvýšia. Už len preto sa podľa Lucasa ekonometrickými metódami nedá predvídať. Klasický spor o tom, či nárast miezd zvýši ceny alebo produkciu (ak sú voľné produkčné kapacity), má tak ďalší význam: nárast miezd zvýši produkciu iba vtedy, ak ľudia o ňom nevedia. Vtedy viac kupujú, výrobcovia viac vyrábajú, čím sa nedvíhajú ceny, ale produkcia (multiplikačný efekt). Ak sa o náraste miezd vie, očakáva sa inflácia, čo vyvolá infláciu, a nie vyššiu produkciu. Čiže cenami hýbu očakávania: tovar kupujem, lebo očakávam, že ho kúpia ostatní, ktorí tiež očakávajú, že ho ostatní kúpia. Ľudia teda nemusia kupovať višne pre zdraženie čerešní, ale pre očakávanie, že sa višne vykúpia. Očakávania vplývajú aj na súčasnosť, keď dokonca aj falošná správa o zdražení višní višne zdraží, lebo sa skupujú v očakávaní, že to urobia všetci. Z podrobnejšej ekonomickej analýzy tak vyplýva otázka: očakávajú ostatní, že „očakávam, čo očakávajú“? A očakávajú ostatní, že „očakávam, že „očakávajú, že očakávam, čo očakávajú““? Táto otázka inicializuje rekurziu očakávania, kde odpoveď na otázku je otázka. Konvergencie príčinnosti S výnimkou psychotických stavov človek analýzu „rekurzívnych očakávaní“ skôr či neskôr zastaví, už len pre obmedzenosť pamäte. Tým ustanoví či potvrdí svoju subjektívnu príčinnosť medzi ekonomickými a inými veličinami. „Objektívna“ príčinnosť tak vyplýva z prevládajúcich subjektívnych príčinností. V sumáre sa rovná väčšinovým očakávaniam, respektíve väčšinovým očakávaniam o „väčšinových očakávaniach“... Prvotná stratégia je prispôsobiť sa väčšine: človek nasleduje správanie iných, čím sa oslobodí od neistoty ďalšieho analyzovania. Z pragmatických dôvodov aj ten, kto chápe, že príčinnosť môže byť iná, preberá stratégiu napodobňovania. Tým môže vzniknúť stav, keď sa väčšina správa spôsobom, o ktorom vie, že je hlúpy. Za socializmu ľudia mohli vedieť, že v gulagoch boli aj nevinní, no aby neriskovali, preberali príčinnosť propagandy. Veľa ľudí tiež vie, že spoločnosť ekológiu poškodzuje, no aj tak nemení správanie. Pri stretnutiach sa ľudia o danom stave medzi sebou utvrdzujú. Vzájomné napodobovanie vytvára spoločenské pravidlá s normalizačným tlakom na ľudí s inou príčinnosťou. Tlak koriguje tých, čo v analýze príčinnosti zastali priskoro alebo ju ani nezačali. Napríklad niekto môže jesť v reštaurácii z cudzieho taniera, lebo je hladný. Príčinnosť „jem, lebo mám hlad“ je však jednoduchšia ako príčinnosť normy, ktorá očakáva aj platbu za jedlo. Tu je tlak spoločnosti asi správny, keď učí jednotlivca hlbším súvislostiam. Niekedy však individuálna príčinnosť prevyšuje normu. Walt Whitman v básnickej zbierke Leaves of Grass (1855) predstavil poéziu nezávislú od rýmu, kde nie rým, ale obsah je príčinou verša (prečo je verš veršom) – čo však jeho súčasníci ako Longfellow odmietli. Treba zdôrazniť, že aj tí, čo chápu „vyššiu“ príčinnosť, sú motivovaní popierať, lebo by mohli stratiť svoje pozície. Alebo nechcú pripustiť, že na to neprišli sami. Príčinnosť sa vcelku odvodzuje od peňazí zahŕňajúcich celú konzumáciu, keďže všetko sa dá kúpiť. Je preto pochopiteľné, že väčšina spája príčinu s peniazmi. A keďže sa väčšina aj tak správa, príčinnosť peňazí prevláda. V ekonómii to vyjadril Miguel Sidrauski modelom peniaze-v-užitočnosti (1967), kde sú peniaze cieľ maximalizácie. Norma tak definuje príčinnosť vetou: „konzumujem, lebo mám peniaze“. Tu ekonomická príčinnosť konverguje, i keď môže pokračovať otázkou: prečo mám peniaze? Divergencia príčinnosti Peniaze ako posledná príčina v ekonómii neobstojí. Ich funkciou je znížiť transakčné náklady s tým, že sú kryté reálnymi hodnotami: prácou či tovarom. Ľudia si cez peniaze vymieňajú potrebné služby a tovary, čo je základ prvotného konceptu trhu: Arrow-Debreu ekonomiky (1954), kde vzorec určuje príčinné vzťahy medzi premennými. Ten, kto tento vzorec vie použiť, zarobí. Ak napríklad zistí, že zdraženie višní zdraží o týždeň puding o korunu, skúpi všetok puding, aby ho o týždeň predal. Hneď ako to urobí, cena pudingu (reagujúca na nákup) sa zvýši skôr ako o týždeň (ako určil vzorec). Vzorec sa síce dá matematicky upraviť, aby zahrnul aj tento vplyv, no jeho úprava trvá ďalší čas, čím rátajúci stratí, lebo kúpa pudingu sa omešká. Časom sa tak výpočet optimálneho množstva pudingu upresní, no zároveň sa oddiali nákup. To pripomína Heisenbergov princíp neurčitosti (1927), kde presnosť merania obmedzuje jeho rýchlosť. Elektrón vyžiarený elektrónovým mikroskopom posunie meranú časticu. Tento posun odmeria ďalší mikroskop, no aj toto meranie posunie časticu, ktorá posunula meranú časticu. Chyba merania sa zmenšuje, no čas merania rastie. Úplne presné meranie tak trvá nekonečne dlho, a preto je nemožné. Podobne je to aj s rátajúcim, ktorý nevie určiť, či sa mu oplatí rátať ďalej. Spätne môže zistiť, že už nemal rátať. Navyše, keďže ceny súvisia, môže zistiť, že by viac zarobil kúpou kávy či šľahačky. Ďalším rátaním by zasa zistil niečo iné. Ak by sme túto neurčiteľnosť zobrali doslovne, mohol by som sa ja ako autor pýtať: Prečo píšem to, čo píšem? Prečo nerobím niečo iné? Naozaj neexistuje iná aktivita, ktorou by som získal viac radosti, peňazí, šťastia? Platí to aj pre teba, čitateľ, aj keď si asi myslíš, že sa ťa tento text v podstate netýka. Prečo vlastne čítaš práve toto? Naozaj by si nemohol/nemohla robiť niečo zmysluplnejšie? Divergencie: Prvá divergencia ekonómie je nemožnosť v reálnom čase určiť, čo a kedy sa oplatí kúpiť a predať a všeobecne: o čom sa oplatí vôbec rozmýšľať. To je ešte stále porovnateľné s Heisenbergom, keďže presnosť určenia vzrastá (či aspoň neklesá) časom určovania. Celý problém však komplikuje otázka: vie o vzorci určujúcom príčinné vzťahy aj niekto iný? A ak vie, vie, že „o vzorci viem“? A vie, že viem, že „vie, že „o vzorci viem““, atď..? A vie o tejto analýze niekto tretí, ôsmy, ..? A vie piaty, že štvrtý vie, že viem, že tretí s tisícim vedia, že atď..? Možnosť „kto všetko niečo vie“ dáva priestor novým kombináciám: novým príčinnostiam. Ďalšou analýzou (=objavením niečoho, čo niekto môže vedieť) počet kombinácií, a teda neurčitosť príčinnosti rastie, nie klesá. Príčinnosť sa tak rozpadá na neurčité množstvo viac či menej reálnych možností. Záverečné poznámky Určovateľ príčinnosti nevie, kedy určovanie ukončiť a kto všetko o určovaní vie. Určovaním vytvára stále nové možnosti, z ktorých sa uskutoční len jedna. Proti skutočnosti (=uskutočnenej možnosti) tak stojí viac uskutočniteľných možností, a preto to, že „reálne je nereálne“ je pravdepodobnejšie ako to, že „reálne je reálne“. Napríklad: bol Čierny Piatok (1929), keď v USA spadli akciové trhy, reálny? Ľudia ho iste nečakali, inak by predali akcie skôr (čím by sa krach začal skôr, ako sa začal). Čierny Piatok (podobne ako krach BMG Invest) tak vznikol omylom väčšiny, ktorá považovala reálne za nereálne. No ak aj ekonomika funguje, rozšírením správy, že Čierny Piatok bude (nereálne je reálne), trhy skrachujú. Preto sa nedá ani len určiť, či bol Čierny Piatok nutný, či vznikol reálnym vývojom alebo len následkom falošnej informácie. A ak aj vznikol reálnym vývojom, je pravdepodobné, že jeho priebeh, časovanie a rozsah boli kvôli vplyvom očakávaní viac nereálne ako reálne. Celkove je otázne, či Čierny Piatok (ako aj iné udalosti) existuje sám osebe alebo či vzniká a zaniká pod iným či rovnakým menom. Všeobecne: je Čierny Piatok prejavom Leibnizovych monád, Kantovej veci osebe, Shopenhauerovej vôle alebo je skôr súčasťou élan vital Bergsona, jazykovej hry Wittgensteina či epistémy Foucaulta? Znamená potom krach Argentíny (2001) znovuobjavenie Čierneho Piatku, alebo je to len náhoda, ktorá s ekonomickým systémom vôbec nesúvisí? Je zrejmé, že ak Čierny Piatok existuje sám osebe, nemusí sa prejaviť vždy rovnako, ale len do miery, do akej mu to okolnosti dovolia. Je teda možné, že Čierny Piatok, krach Argentíny, Enronu či BMG Investu sú jeden a ten istý krach, ten istý automatický mechanizmus, ten istý diskurz vyplývajúci z ľudskej povahy, myslenia, stavby tela? Alebo sa Čierny Piatok naozaj navždy stratil (ak vôbec existoval) a jeho akékoľvek prirovnanie k niečomu je iluzórne, účelové, politické? Autor je nezávislý publicista Súvisiace Linky: Robert Engle, Clive Granger, Nobelova cena (2003):www.nobel.se/economics/laureates/2003 Robert Lucas, Nobelova cena (1995): www.nobel.se/economics/laureates/1995 Walter Thurman, Mark Fisher, „Čo bolo prvé: kura alebo vajce?“: www.econ.uiuc.edu/~econ472/tutorial8.html David Hume, Enquiry Concerning Human Understanding (1748)www.infidels.org/library/historical/david_hume/human_understanding.html Miguel Sidrauski: http://cepa.newschool.edu/het/ profiles/sidrauski.htm Walt Whitman: www.iath.virginia.edu/whitman/ http://www.bartleby.com/142/1001.html 14.399 Homo economicus: Maximalizácia originality: www.inzine.sk/article.asp?art=9256 Teória hodnoty: www.inzine.sk/article.asp?art=8357 Obmedzená racionalita: www.inzine.sk/article.asp?art=8304

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984