Samuel Capricornus a jeho Te Deum
Samuel Capricornus (1628 – 1665) bol najvýznamnejšou skladateľskou osobnosťou, ktorá pôsobila na území dnešného Slovenska v 17. storočí. Pochádzal z rodiny evanjelického kňaza zo Žerčíc pri Mladej Boleslavi. Jeho rodina ušla pred prenasledovaním a vojnou do Sliezska a neskôr do Šoprone. Capricornus študoval teológiu a filozofiu. V Bratislave začal pôsobiť pravdepodobne už v roku 1647 ako súkromný učiteľ detí lekára Raygera. Roku 1651 sa stal učiteľom na latinskej škole v Bratislave a director musicae evanjelického chrámu Najsvätejšej trojice (dnešný Jezuitský kostol). V tejto funkcii pôsobil až do apríla roku 1657, keď odišiel do Stuttgartu. Tu bol dvorným kapelníkom württenberského kniežaťa až do svojej predčasnej smrti. Capricornove kompozičné začiatky sú spojené s Bratislavou. Hoci tu hudobne pôsobil len v období medzi 23. a 28. rokom svojho života, jeho tzv. Index Operum Musicorum Samuelis Capricorni dokumentuje, že napísal až 112 skladieb určených pre potreby liturgie. Počas bratislavského pobytu vydal aj svoju prvú hudobnú tlač Opus musicum, ktorá vyšla roku 1655 v Norimbergu, keďže v tom čase v Bratislave ešte nejestvovala nototlač. Dielo je pevne späté s Bratislavou, jednak je venované mestskému funkcionárovi Andreasovi Segnerovi, jednak ešte dlho figuruje v mestských inventárnych zoznamoch oboch konfesií. Opus musicum obsahuje 22 duchovných skladieb v zrelom koncertantnom štýle, používajúcich menšie (8) či väčšie (14) koncertantné médium. Je to reprezentatívna zbierka duchovných kompozícií, dokumentujúca majstrovské zvládnutie ranobarokového koncertantného štýlu. V stuttgartskom období sa Capricornus popri kapelníctve kontinuálne venoval aj vydávaniu svojich diel. Nasledovali Geistliche Concerten I, II (Norimberg 1658, 1665 – nezvestné), Geistliche Harmonien I, II, III (Stuttgart 1659, 1664), koncertantné motetá Jubilus Bernhardi (Stuttgart 1660), ako aj posmrtne vydané zbierky Theatrum musicum (Würzburg 1669), sólové Scelta musicale (Bolzano 1669), koncertantné Continuatio Theatri musici (Würzburg 1669) a Opus aureum missarum (1670), obsahujúca skladby z bratislavského obdobia. Capricornovo dielo vysoko oceňovali jeho súčasníci i ďalšie generácie v mnohých európskych hudobných centrách. Jeho výskumu sa v novej dobe venoval predovšetkým Richard Rybarič, ktorý začal vydávať Opus musicum, Francúz Jean-Luc Gester i Američania Paul Walker a Timothy D. Newton. Capricornova „bratislavská“ zbierka Opus musicum obsahuje aj niekoľko slávnostných kompozícií pre väčšie médium, spájajúcich koncertantný princíp so slávnostne-triumfálnym afektom. Päťčasťová Missa využíva okrem štvorhlasného vokálneho média aj dvojicu klarín, trojicu trombónov a sláčikový dvojhlas, ktorých kaleidoskopické striedanie umocňuje afektívne kvality zhudobňovaného textu. Najmajestátnejším prejavom ranobarokového koncertantného štýlu je však Capricornovo Te Deum laudamus, skladba skomponovaná pre sólovo i zborovo obsadené dva štvorhlasné zbory, štvoricu klarín, dvojicu huslí a organové basso continuo. Richard Rybarič skladbu spartoval z hlasových zošitov roku 1969 a jeho partitúra sa stala základom nahrávky skladby, ktorú roku 1972 realizovali Pražskí madrigalisti pod vedením Miroslava Venhodu pre firmu OPUS. Roku 1992 sa mi dostala do rúk táto partitúra a objavil som jej polychórickú štruktúru. Skladba je komponovaná v skutočnosti pre dva štvorhlasné zbory a dvojice klarín, a teda nadväzuje aj na výdobytky neskororenesančnej polychórie (a na pôde ktorej sa barokový koncertantný štýl zrodil). Médium Capricornovej skladby je výnimočné najmä partmi pre štyri klariny, čo umožňuje dedukovať, že bola určená pre celkom mimoriadnu príležitosť. Počas Capricornovho bratislavského pobytu sa v Prešporku udiali roku 1655 dve korunovácie. 6. júna 1655 bola dcéra mantovského kniežaťa Mária Eleonóra a tretia manželka Ferdinanda III. korunovaná za uhorskú kráľovnú. O tri týždne neskôr, 27. júna, sa konala korunovácia mladého Leopolda I. za uhorského kráľa. Väzbu Capricornovej skladby na tieto udalosti však nemáme nijako dokumentovanú, jej určenie ostáva naďalej len hypotetické. Každopádne jej kompozičná úroveň, použité médium i účinok svedčia o mimoriadnej udalosti, s ktorou bola jej tvorba i predvedenie spojené. Keď bol v lete roku 1992 nastolený vznik Slovenskej republiky, uvažoval som nad tým, s akou skladbou by sa mala celebrácia tejto udalosti spájať. Československá republika spojila s podobnými udalosťami Te Deum Antonína Dvořáka, ktoré Dvořák napísal na americkú objednávku roku 1892 pri príležitosti 400. výročia objavenia Ameriky. Ak nová slovenská vláda nechcela podnietiť vznik nejakej novej kompozície napísanej pre slávnosť vzniku Slovenskej republiky (čo ju dodnes nenapadlo), bolo potrebné siahnuť do domácej histórie, keďže skvostné skladby Antona Brucknera či Antonína Dvořáka by asi neboli najvhodnejšie. V našej minulosti nájdeme dve všeobecne neznáme skladby, primerané veľkosti chvíle. Jednou je Te Deum laudamus in Es, ktoré napísal pre sóla, zbor a orchester Ján Levoslav Bella počas svojho kremnického pobytu. Táto skladba sa zachovala v partoch a v novej dobe dodnes nebola uvedená. Druhou je práve Capricornovo Te Deum laudamus, z ktorého existovala Rybaričom i mnou zrekonštruovaná partitúra. Koncom jesene roku 1992 sa mi ozvala pani Varkondová z opery, ktorá si mesiace márne lámala hlavu, ako presvedčiť slovenskú vládu, že slávnostná chvíľa si vyžaduje slávnostnú hudbu. Napokon dosiahla prísľub, že jej súkromné pohnútky podporí aj štát. Dokonca Minister kultúry vyčlenil na celebráciu Slovenskej republiky počas slávnostnej omše v Dóme sv. Martina na prvý deň novej republiky sumu 10 000 Sk. Pri výške tejto sumy a čase rozhodnutia (november) bolo vylúčené uvažovať o Bellovej skladbe, a tak sa pripravil materiál Capricornovej kompozície (na čo padlo 10 000 Sk) a začali sa hľadať muzikanti, ochotní celebrovať novú republiku zadarmo. Napokon prišiel deň D. Slávnostná omša naozaj bola, všetky politické celebrity prišli, ja som pozeral do televízora, keďže som na túto mimoriadnu udalosť nebol pozvaný. Omša, celebrovaná Jánom Sokolom, sa začala a – Te Deum nikde. Je to úvodný introitus, ktorým sa slávnostné omše majú začínať. Neveril som vlastným očiam a ušiam. Keďže som televízor nevypol, dočkal som sa. Pán arcibiskup zaradil slávnostné Te Deum na záver slávnostnej omše. Uzimení muzikanti v kožuchoch pod vedením Mariána Vacha odspievali a zahrali Capricornove Te Deum a my sme si pri televízoroch mohli povedať, že takto by nijaká slávnosť nemala vyzerať. Historka sa ešte nekončí. Keď denník HZDS Slovenská republika oznamoval túto udalosť, uviedol Vladimíra Godára ako autora nového Te Deum, a tak som stratil všetkých svojich vtedajších priateľov z okruhu VPN. Odvtedy Capricornove Te Deum odpočívalo spánkom Šípkovej Ruženky. Ďalšia významná celebrácia sa odohrala až tohto roku. 30. apríla odznela v priamom prenose slávnostná ekumenická bohoslužba všetkých našich cirkví za účasti najvyšších predstaviteľov štátu, oslavujúca vstup Slovenska do Európskej únie. Prišiel Kováč, Schuster, Gašparovič, Dzurinda, Hrušovský i Tondra, Filo, Erdélyi, Ján, Kerekéty, Babjak, Meliška, Hradil, Kulačík, Bačinský, Lacho, Badinský, Sokol a Osuský. Zbor bratislavského konzervatória pod vedením Dušana Billa znovu uviedol Capricornovo Te Deum. A keďže to znovu bolo narýchlo, tak to bolo zasa bez peňazí, bez sláčikových nástrojov a namiesto štyroch trúbok hrali dve. Na muzikantov nemali peniaze ani politici, ani cirkvi, ani televízia, ani rozhlas. Takto sa na Slovensku celebruje. Televízor som si nezapol, takže neviem, či Capricornus zaznel na začiatku omše alebo na jej konci. Viem však, prečo Capricornus odišiel z Prešporku do Stuttgartu.
