Z panoptika madam Tussaudovej

Mierne kontroverzný Ken Loach pri preberaní Ceny kritikov v Ríme za film Sweet sexteen (Sladkých šestnásť, december 2002) vyhlásil: Keď predložíte film kritike, ste ako pouličná lampa – každý vás môže ocikávať. Autor pôvodného slovenského dokumentu Miluj blížneho svojho Dušan Hudec po jeho uvedení v STV nič kontroverzné na verejnosti nepovedal. No z toho, čo urobil, bolo jeho stanovisko čitateľné. Odmietol nielen čokoľvek zo svojho diela vystrihovať, ale aj baviť sa na obrazovke o tom, že súčasné vedenie STV, ktoré na výrobe a uvedení Hudecovho dokumentu nemá nijakú zásluhu, naňho vyštrachalo paragrafovanú sofistiku. A ňou mieni autorovi dokázať, že podľa paragrafu 19 zákona o vysielaní a retransmisii by jedna inkriminovaná veta z dokumentu mohla „zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.“ Pozorný divák Hudecovho dokumentu (s výnimkou manažmentu STV a jeho právnickej suity) aj na prvé pozeranie zväčša pochopil, že výrok súčasného občana Topoľčian („Židi, cigáni, to je najväčšia háveď pod slnkom, pamätajte si to, kým tí budú na svete, poriadok nebude.“) je presne to, čomu sa hovorí pointa príbehu. Bez stanoviska dvoch súčasných Topoľčancov by totiž príbeh o povojnovom pogrome na židov, z ktorých sa sotva vrátila hŕstka položivých-polomŕtvych z koncentračných táborov, stratil raison d´etre. Teda ten, s ktorým sa autor obrátil v diele Miluj blížneho svojho na vnímavú verejnosť. Jeho odkaz mi znel takto: to, čo ste práve videli, nie je nijaká dávna minulosť na zametenie pod koberec. Zlo aj u nás latentne prežíva, zatiaľ v podobe rasistických výrokov a devastovaných židovských pamiatok. Rež a rúbaj do krve je obľúbený refrén vykosených hláv. Podľa manažmentu STV bolo treba aktuálnu tému antisemitizmu z Hudecovho dokumentu predvariť a predžuť prostredníctvom publicistiky Pod lampou, lebo inak by ju divák asi nestrávil. Omyl s nezamýšľaným dôsledkom: debata priniesla aj svedectvo o postupnom dozrievaní diváka STV. Hoci sa mu sústavne deformuje vkus hlúpymi Svadbami snov a Poštami pre teba, keď príde na skutočne vážnu vec, záujem sa prebudí. Rybníčkov advokát Čarnogurský sa snažil zvrátiť mienku účastníkov debaty aj divákov tvrdením, že dvadsať minút dokumentu (kedy a s akým úmyslom to asi meral?) bol komentár k pogromu na Židov v Topoľčanoch ilustrovaný zábermi na katolícke symboly. Lenže tých sedemdesiat tisíc Židov, iniciatívne vyvezených z kresťanskej krajinky do koncentrákov, ani slovenský protižidovský kódex, tvrdší voči Židom v istých nariadeniach než norimberské zákony, sa mu nepodarí odtajiť. Riaditeľ STV ako figurína nástojčivo opakoval , že „vysielateľ má právo“ zasahovať do dokumentu. Vôbec si však nespomenul na zákonnú povinnosť STV rozvíjať kultúrnu úroveň divákov, ich etické vedomie, vytvárať podmienky na spoločenskú dohodu, porozumenie a toleranciu. Čakala som, že Rybníček sa z tej pohromy, ktorú si sám spôsobil, vyspí, ale kdeže. V nedeľu 30. mája umocnil svoj tvrdošijný omyl tvrdením, že podpismi osobností pod petíciou s názvom STV – vec verejná sa „oni nezaoberajú“. Keď bude ďalší program Pod lampou rozvíjať – a to treba ihneď – naliehavo aktuálnu tému, čo je to verejnoprávna televízia, a čo s pojmom verejný záujem, Rybníčka, dúfam, nepozvú. Vylúčil sa sám a dobrovoľne.