Ako si Slováci liečia komplexy

To, čo sa deje okolo jazdeckej sochy najsilnejšieho veľkomoravského panovníka na Bratislavskom hrade, by hádam mohlo pripomínať írečité slovenské Kocúrkovo. Keby to nebolo až také trápne.
Počet zobrazení: 2105
krno koment-m.jpg

To, čo sa deje okolo jazdeckej sochy najsilnejšieho veľkomoravského panovníka na Bratislavskom hrade, by hádam mohlo pripomínať írečité slovenské Kocúrkovo. Keby to nebolo až také trápne.

Aktéri tohto nechutného zápasu o tom, či Slováci majú byť hrdí na svoje dejiny, alebo nie, sa oháňajú „objektivitou“ predkladaných argumentov. Pritom im ide o úbohé politikárčenie, nechutné osobné animozity, urazenú mužskú, či dokonca i ženskú márnomyseľnosť. Táto hystéria nezachvátila iba niektorých politikov, ale aj umelcov, občianskych aktivistov a historikov.

Jenom pro nás a pro naši partaj

Iste, prvej chyby sa dopustili predstavitelia Smeru-SD. Peknú myšlienku – umiestniť na čestnom nádvorí hlavného symbolu slovenskej štátnosti a jej politickej reprezentácie tomu zodpovedajúce umelecké dielo – si jednoducho sprivatizovali. Odhalenie bronzového jazdca zakomponovali do svojej volebnej kampane. K slávnostnému aktu na hrade neprizvali ani koaličných partnerov, akoby to malo rozhodnúť o výsledku parlamentných volieb. Samozrejme, nerozhodlo. Najmä v Bratislave tým nezabodovali... Namiesto detinského tajnostkárstva (o termíne plánovaného odhalenia sochy na pôde, ktorú má v správe Národná rada SR, sa dozvedala šéfka jej tlačového oddelenia od novinárov) mali v dostatočnom časovom odstupe otvorene informovať a vypísať riadnu verejnú súťaž (sotva by ju aj tak vyhral ktosi iný ako skúsený Ján Kulich, ak teda malo ísť o stredovekého veľmoža a nie o nejakého Čumila, či Schöne Natziho). Vybrané dielo mala posúdiť odborná komisia, ako sa ukázalo, dobrá by bola aj účasť heraldika. A prečo k iniciatíve neprizvať aj opozíciu? Ak by z nej ktosi absurdne tvrdil, že pred slovenskou národnou kultúrnou pamiatkou číslo jeden mal stáť svätý Štefan či Mária Terézia, tak by to musel verejnosti vysvetliť a patrične sa pritom znemožniť. V takom prípade by odporcovia sochy nemohli tvrdiť, že ich od rozhodovania o takej dôležitej záležitosti Robert Fico odstrčil. Občania by aj tak nezabudli, že s týmto nápadom prišiel Smer. Dnes sa ani netreba čudovať, ak ku Kulichovmu Svätoplukovi necítia predstavitelia súčasnej vládnej koalícii veľa pozitívneho, keď ich predtým odstrkovali od akejkoľvek národnej slávnosti. Pre večné hádky s bývalým premiérom a expredsedom parlamentu už len podvedome pociťujú averziu k jazdcovi na vzpierajúcom sa koni. Čo, samozrejme, nie je správne. A tak teraz prichádzajú s inými typmi historických osobností, ktoré by vraj mali radšej stáť pred hradom. Dala sa očakávať iná reakcia? Sotva.

Neznámi bojovníci za slobodu umenia

A čo už s mladými, či „duchom akosi večne mladými“ umelcami, ktorí začiatkom júna nekultúrne protestovali počas slávnostného odhalenia sochy a pred niekoľkými dňami si to zrejme priamo pri nej zopakovali? Ich mená málokomu čosi hovoria. Kto by dal za nich záruku, že vytvoria dôstojné dielo na miestach, kde storočia kráčali dejiny? Navyše zadarmo ako majster Kulich? Ozaj, akú známku za umelecký dojem udelili autorovi schematickej Ficovej busty pred Domom odborov? Jednotku. Za provokáciu po funuse. Predstavivosť týchto výtvarníkov rozhodne nie je slávna, keď si tvorbu desiatky transparentov na júnovom happeningu zľahčili tým, že namiesto vymýšľania vtipných hesiel použili iba čisté červené plátno. Pravda, vtipné heslá by si vyžadovali myslieť. A robiť... Iste, bolo tam svojsky „umelecky poňaté“ stvárnenie obrovského pohlavného údu pred budovou parlamentu. Takáto úroveň komunikácie a slobody prejavu sa mnohým páči. Proti gustu žiaden dišputát. Ale zmätočné vyhlásenia o aktivitách profesora Kulicha v 70. rokoch minulého storočia mladíkom skôr ktosi nadiktoval, ako by ho mohli osobne zažiť. Čo všetko dokážu niektorí pedagógovia urobiť s mládežou, ak ide o vyrovnávanie si účtov so svojimi predchodcami. Akoby dodatočne dobiehali revolúciu spred dvadsiatich rokov. Pred dvoma mesiacmi Kulichovi vyčítali komunistickú minulosť. Keď to veľmi nezabralo, teraz ho obviňujú z propagácie fašizmu. Pre podobnosť rovnoramenného dvojkríža na Svätoplukovom štíte so symbolikou HSĽS. Zaujímavé, oveľa väčším a známejším symbolom bol pre ľudákov Andrej Hlinka. Nebol to nejaký dvojkríž, ale Hlinka, ktorý napriek svojim zásluhám v boji proti maďarskému útlaku doviedol v 30. rokoch ľudácku stranu k prepiatemu nacionalizmu, antisemitizmu, k spolupráci s Henleinovými sudeťákmi a obdivu k Hitlerovi. Proti tomu, že sa ružomberskému farárovi stavajú sochy po celom Slovensku a jedna busta sa ocitla priamo vo vestibule NR SR, ľudia dostávajú štátne vyznamenania s Hlinkovým menom a donedávna platili bankovkami s jeho podobizňou, z umelcov a historikov nik neprotestoval. O politikoch ani nehovoriac. Napokon, schválili o ňom zákon. Zaslúžil sa o Slovenskú republiku...

Svojskí kádrovači na ranný stredovek

Keď už spomíname historikov, hovorme napríklad aj o tých zo Sulíkovej personálno-kádrovacej komisie, ktorá má šéfovi parlamentu poradiť, čo ďalej s kovovým tátošom na hrade. Niektorí sú odborníci na dejiny 20. storočia po latinsky nevedia ani ceknúť. Majú však posudzovať dobré a zlé skutky osobnosti z raného stredoveku, či správnosť prekladu listov, v ktorých dvaja rímski pápeži oslovovali Svätopluka kráľ. Bol, či nebol teda kráľom? A ak ho nikdy nekorunovali, to bude mať Slovensko hanby pred celým svetom... Potrebujeme to? Takto sa asi vinie uvažovanie precíznych, no najmä bojazlivých vedeckých puntičkárov. Smiešna, či skôr smutná pripadá argumentácia jednej archeologičky, že tento veľkomoravský panovník nikdy nemusel pobudnúť na Bratislavskom hrade, a preto tam jeho socha nepatrí. V ranofeudálnej spoločnosti nebolo veľa významných strategicko-mocenských stredísk, akým bola vtedajšia Bratislava. A pretože Svätopluk mal v rámci svojho úsilia o rozšírenie ríše mimoriadny záujem o Panóniu, sotva sa mohol vyhýbať opevnenému sídlu pri strategickom brode cez Dunaj a s hradiskom, ktorý budovali už Kelti a Rimania. Pseudoargumenty, ktoré majú zakryť škodlivú ideologizáciu a partajníctvo, ak by sme z týchto postojov vylúčili „vlažný vzťah“ k národnoemancipačným snahám Slovákov v dejinách. Nájdu sa i takí historici, ktorí tvrdia, že súsošie štúrovcov treba odsunúť niekam do dvoru bývalého Evanjelického lýcea a na jeho miesto reinštalovať Máriu Teréziu z cararského mramoru. Rakúsko-uhorská panovníčka dokázateľne niekoľkokrát v Bratislave navštívila svoju najobľúbenejšiu dcéru. Preto si zaslúži monumentálne dielo. Na rozdiel od svojho syna, budúceho cisára Jozefa II. sa dokonca pričinila aj o rozvoj mesta. Dobre, ale prečo kvôli nej odsúvať z jedného z centrálnych námestí Ľudovíta Štúra? Teraz týmto kazateľom jedinej pravdy prišla vhod demonštrácia neoľudáckych svoriek pred Viedenskou bránou Bratislavského hradu. Vraj im ide o zachovanie jazdca i s kontroverzným dvojkrížom na štíte, Fico údajne postavil pre mladých fašistov novú modlu... Tuší vôbec bežný občan niečo o nuansách v histórii heraldiky? A čo už priemerné vyholené lebky? Uprostred letnej záhaľky sa opäť dali s radosťou vyprovokovať prekrúcačmi slovenských dejín.

Populárne samobičovanie

A Milan R. Štefánik? Keby neštudoval na spomínanom lýceu, tak by ho okrem tragickej smrti s Bratislavou priamo neviazalo nič. Za minulej vlády však neobnovili jeho sochu od Kafku preto, že býval v tomto meste, ale preto, čo urobil pre slovenský národ, a tým i pre jeho metropolu. V októbri sa zase plánuje osadenie skulptúry v nadživotnej veľkosti Tomášovi G. Masarykovi pred Slovenským národným múzeom. S touto inštitúciou nemal nič spoločné, finančne – a to výdatne – podporoval Maticu. Ale pamätník mu určite nestavajú pre to, koľkokrát do mesta na Dunaji zavítal. Mimochodom, Bratislavu nikdy nemal veľmi rád, určite sa na Slovensku lepšie cítil v Turci a Topoľčiankach. Budú preto Bratislavčania iniciatívu postaviť mu v hlavom meste sochu spochybňovať? Väčšina národov má legendárnych, či zidealizovaných panovníkov, ktorí žili (alebo nežili) v hmlistých časoch raného stredoveku a bez toho, aby mali na to papier, ich často označujú za kráľov. Artuša z Británie nevynímajúc. Keby sa zachovali listy, v ktorých ich hlava kresťanskej cirkvi oslovuje týmto titulom, nik by to nikde nespochybňoval. Samozrejme, až na jeden národ v strednej Európe, ktorý vlastných vladárov nemal až tak veľa. V tesnej blízkosti Britského parlamentu, hádam celosvetového symbolu tradičnej demokracie, nenájdu turisti iba bronzového Winstona Churchila, ale aj kráľa Richarda Levie srdce, ktorý bol síce hrdinský bojovník, ale o demokracii toho veľa nevedel, či Olivera Cromwella, ktorý poslancov zo snemovne doslova rozohnal. A my sa bojíme Svätopluka, lebo mal ďaleko k svätcovi? Svoju malosť prejavujeme malovernosťou vo vlastné dejiny, spochybňovaním vlastnej historickej identity a žabo-myšími vojnami. Komu ide o to, aby si Slováci samobičujúcim spôsobom ustavične znižovali svoje sebavedomie? Nijakým zahraničným sprisahancom. Iba Slovákom, ktorí si tým liečia vlastné komplexy. A to je diagnóza.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984