Čo dokáže analýza...
Pri bežnom pozeraní správ v televízii sme si zvykli na barličky, ktoré používajú naši novinárski kolegovia. Je takmer bežnou súčasťou spravodajstva, že si reportéri prizvú k okomentovaniu nejakej udalosti tzv. analytika z danej sféry, ktorý má za úlohu zanalyzovať niektorú z udalostí, ktoré naša krajina, či svet prežíva. V prípade, že sa jedná o menový vývoj, máme tú česť zhliadnúť analytika z niektorej banky, ktorý rozoberá situáciu. Takáto výpomoc sa ešte dá pochopiť, ak na téme nemá hosť príspevku nejaký záujem, alebo ak ním nepresadzuje nejakú politiku. Žial, neutrálne postoje sú dnes výnimočné. V tomto prípade však treba prizvať analytika z inej, resp. z opačnej záujmovej sféry. Alebo ešte lepšie nenazvať analytikov týmto menom, jednoducho im dať meno, ktoré si v tejto činnosti zaslúžia - komentátor či lobista. Divák i čitateľ možu mať v opačnom prípade dojem, že ina cesta neexistuje, alebo nikam nevedie. Môžete si povedať, že je to ich šikovnosť, že sa presadili do médií, že majú komunikačné kanály, pomocou ktorých dávajú o sebe vediet. Možno, aj. Zväčša však je za nimi silný záujem a teda aj silný rozpočet. Okrem toho oslovovať zakaždým toho istého analytika je lenivosť, alebo diplomaticky povedané pohodlnosť novinára požiadať o vyjadrenie „ochotného“ múdro a vážne vyzerajúceho človeka. Na druhej názorovej strane totiž môže byť neohrabaný aktivista, s ktorým by bolo veľa práce usmerniť ho do presnej témy, alebo je skrátka názorovo nepohodlný. V poslednom období mi padli do očí dva veľmi viditeľné príklady. Jeden počas demonštrácie študentov proti navrhovanej reforme vysokého školstva. Niektoré rádiá odvysielali zvukový záznam piskotu študentov, dali priestor ministrovi a, samozrejme, „nezávislému“ analytikovi, ktorý študentov vyviedol z omylu. Nech neprotestujú, lebo reforma je dobrá a zavedie lepšie a kvalitnejšie vzdelanie. Ten, kto na tej demonštrácii nebol a nepočul kvalitnú študentskú argumentáciu, si mohol myslieť, že banda hlúpych akožeštudentov robila neporiadok a vyrušovala pri práci ministra a inak veľmi sympatického analytika. Podobné je to aj v medzinárodných vzťahoch. Do médií sa dostanú veľmi zvláštne, a so všetkou vážnosťou tvrdím, neobjektívne interpretácie dôsledkov irackej vojny a všetkého, čo ju spravádza. Informovanie sa zakladá na pozíciách jedného z aktérov vojny, čo je už aj pri veľmi extenzívnej interpretácii pojmu analýzy neobhájiteľné. A tak sa nám stáva z analytika ideológ medzinárodných vzťahov a jeho publikované diela a výroky nebude raz posudzovať vedný odbor história, ale historiografia. Bude sa zamýšlať nad dôvodmi, prečo to analytik tak analyzoval, aké dôvody ho k tomu viedli a vôbec prečo a za čo to robil. Podobne sa dnes posudzujú a zatracujú západní apologéti Sovietskeho zväzu a nevie sa im odpustiť ich ideologický entuziazmus. Nemám nič proti takémuto druhu entuziazmu, no treba vyložiť karty na stôl a nepôsobiť nezávislo. Neviem ako vy, ale ja sa na toto obdobie skúmania entuziazmu teším.
