Zastrelení na úteku

V polovici mája ohlásil manažment STV ešte novší než nový začiatok, konkrétne pôvodného dokumentárneho filmu. Súčasne sa na Dvojke zjavili prvé nové slovenské dokumenty a nasledovalo avízo, že do konca mája ich bude sedem. Ďalších dvanásť dokumentov, vlastných aj externých tvorcov, reflektujúcich súčasnosť i minulosť, by malo prísť na obrazovku do konca tohto roka. V porovnaní s minulosťou je to iba zlomok: do súťaže o cenu Igric prišlo v predchádzajúcich dvoch rokoch asi päťdesiat programov tvorcov STV, prevažne dokumentov, vybraných z najlepšieho. Aj pozoruhodný autorský dokument Ladislava Kaboša Ľudia na hranici (premiéra 10.5.) má zjavne korene v minulosti, o čom svedčí veľké množstvo materiálu, aké sa zhromažďuje roky. Púť s kamerou pozdĺž našich hraníc s Rakúskom, Maďarskom, Poľskom a Ukrajinou je aktuálne načasovaná k vstupu do Európskej únie. Podobne ako Peter Kerekeš v ocenenom dokumente 66 sezón aj Kabošov film pátra po štruktúre udalostí a spolieha sa viac na jedinečnosť ľudského príbehu, než na historické fakty. Výsledok je pôsobivý a pamätník môže film sledovať ako absurdné, miestami až apokalyptické divadlo: ľudia, túžiaci po tom, čo je dnes už samozrejmé, zúfalo bežia zamínovanými poliami, plazia sa pod vysokonapäťovými plotmi. V hlavnej úlohe povedzme s kňazom Antonom Srholcom, ktorý za nevydarený pokus prekročiť Moravu (aby mohol študovať v zahraničí, doma mu odopretú teológiu) dva roky. A na dôvažok desať rokov v jáchymovskej uránovej bani za predpokladanú velezradu. Nie som však celkom presvedčená o rovnakej reakcii mladých ľudí, ktorí si zastanú pred pamätnú dosku Zastrelení na úteku so zoznamom osôb, náhodou menej šťastných než pán Srholec. V snahe vyhnúť sa prvoplánovému moralizovaniu necháva autor dokumentu Ľudia na hranici príslušníka zlopovestnej Pohraničnej stráže (teda toho, čo mal za úlohu strieľať „ľudí na úteku“) predvádzať medaily a vyznamenania a s nevedomým úškrnom vravieť na kameru, že „niekedy bola tá zbraň dobre použitá“. Autorská licencia je majetkom každého tvorcu, avšak trocha historickej až didaktickej vecnosti, ale aj pokory voči obetiam i pozostalým, by nebolo kvalitnému dokumentu na škodu. Z rovnakej redakcie Martina Petericha pochádza aj esejisticky ladený autorský dokument Milana Homolku Žena z Kamienky (premiéra 14.5.). Vychádza z najlepších tradícií diel Dušana Hanáka a Martina Martinčeka. Avšak na rozdiel od ich obrazov starého sveta, ktoré nám odkazujú úzkosť z pominuteľnosti, Homolkova esej o 92- ročnej Oľge Mýtnikovej je takmer optimistická: po celý dlhý život dokázala rozoznať dobré od zlého, plakala za Masarykom, i keď „brali Židov“, dokázala si ubrániť majetoček pred združstevnením. Jej slová dávam po pozornosti sociológom, ktorí sa snažia definovať chudobu: starká sa bránila zaradeniu medzi najbiednejších, ambíciou bolo „byť v prostriedku“. Pripomína to úvahy o relativite pojmu chudoba Hannah Arendtovej. Babička Mýtniková podnes vie, že bohatstvom je „pritúliť sa k ľuďom“, čiže byť prijatý komunitou, patriť k nej.